Zaradoval som sa, keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho...

Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Nie je kostol ako kostol. Iste, každý katolícky kostol je dom nášho Pána. No sú kostoly esteticky príjemné, čisté, vkusne upravené, ktoré napomáhajú modlitbe, duchovnej až posvätnej atmosfére. Avšak sú kostoly, ktoré menej napĺňajú tieto kritériá. Ku kostolu akosi už samozrejme patrí kostolník alebo kostolníčka. O markušovský chrám sv. Michala archanjela sa stará pani kostolníčka pani Mária Kalafutová, rod. Kamenická. Poznáme ju ako energickú a pracovitú ženu. A takou je aj v sakristii kostola.

Narodila sa 3. septembra 1932 v Markušovciach vo viacdetnej rodine. Jej bratom bol aj dlhoročný markušovsky organista pán Jozef Kamenický, ktorého si Pán povolal na večnosť práve pred rokom. V tuhej januárovej zime v roku 1952 sa vydala za Štefana Kalafuta z Oľša. Aj jeho si už Pán povolal na večnosť a ona zostala vdova.
Jej cesta k službe kostolníčky nebola priamočiara, ale – ako to dnes priznáva – prirástla jej k srdcu. V súčasnosti si už svoj život bez tejto služby ani nevie predstaviť. A tak som jej položil niekoľko otázok. Dlho nechcela, vraj čo povedia ľudia, ale potom, ako som jej vysvetlil, že každý máme svoje dobré i menej dobré stránky a na stránkach nášho časopisu nepíšeme len o tých, ktorí boli vyhlásení za blahoslavených a svätých, začala odpovedať na moje otázky. S jej prácou mám veľa pekných i priam humorných zážitkov. Vie byť originálna, neopakovateľná... A tak je naša služba – jej ako kostolníčky a mňa ako farára – pre kostol a veriacich posvätnou službou, ale popretkávanou prvkami porozumenia a z času na čas i úsmevných zážitkov. Som naozaj rád, ak sa služba v chráme vykonáva i s úsmevom a radosťou.

Pani Kalafutová, čo robíte najradšej z práce kostolníčky?
Všetko, čo robím pre kostol, robím rada. Ale najradšej žehlím kostolné veci (kňazské a miništrantské oblečenie, plachty...) V tom sa vidím...

A ja som si myslel, že najradšej pomáhate pri obliekaní pána biskupa do bohoslužobného rúcha, ak príde do našej farnosti?!
I to treba urobiť, ale mávam pri tom veľkú trému. Potom, keď idem zapáliť sviece na oltár, až sa mi ruky chvejú. Nebojím sa ich, ale je to taká bázeň, akýsi zvláštny pocit zodpovednosti, aby všetko dopadlo dobre.

Miništrantov držíte vo veľkej disciplíne.Niekedy, keď zakročíte, snažím sa byť aj ja disciplinovanejší. A hovorím to skutočne v tom dobrom slova zmysle. Ako ste si vybudovali takýto rešpekt?
No čím? Disciplínou. Ja som tiež veľavravná, ale v kostole musí byť rečí čo najmenej. Taktiež sa starám, aby udržiavali poriadok vo svojich veciach, lebo im oblečenie periem, žehlím a udržujem v čistote. Nemôžu chodiť k oltáru v pokrčenom alebo špinavom miništrantskom oblečení. A o to všetko musím dbať a dohliadať, aby sa aj oni správali dobre.

Ako prežívate Veľkú Noc?
Dosť v strese. Už týždeň vopred sa na to vnútorne pripravujem a starám sa, či to dobre všetko dopadne. Veľkonočné obrady sú iba raz do roka, a teda dosť zriedkavo, aby sa na to dalo zvyknúť. A tak sú to pre mňa dosť veľké starosti.

Mohli by ste si spomenúť na najkrajší zážitok v súvislosti s prácou kostolníčky?
Veľmi pekné chvíle mám pri primíciách našich novokňazov. A je ich celkom dosť. Prežívam to značne dojímavo.Tých pekných chvíľ je skutočne viac. Nedajú sa tu spomenúť všetky. Peknou chvíľou bolo aj to, keď sme sa v decembri 1998 vrátili z provizórnych priestorov domu smútku, kde bývali sv. omše, späť do kostola po oprave. Bolo tu vysvietené, teplúčko, čisto, voda... Čo sme sa dovtedy natrápili, čo sme sa tu vody nanosili a zima bola všade. Aj kermeš mám rada, lebo je to slávnosť.

A najťažší zážitok?
Je to služba a tá má – ako každá iná – aj svoje ťažkosti. Niekedy mi doma príde na rozum, či je v kostole všetko v poriadku a je už večer. No treba vstať a ísť pozrieť. Nie je mi vtedy ľahko. Avšak nepadne mi zaťažko v pracovať kostole. Beriem to ako niečo prirodzené.

A nejaký kuriózny zážitok?
Robili sme odvodnenie vonkajších kostolných múrov, chodníky na kostolnom dvore, trávnikový porast. Boli sme už z toho dosť unavení. Raz som vás pán farár našla na kostolnom dvore, ako ste sedeli opretý o kameň na severnej strane kostola (dnes tam chlapi diskutujú a majú tam „kútik“ fajčiarov s netypickým kamenným popolníkom). Celý dvor bol rozkopaný,preosievali sme zeminu na celom dvore... A ja som Vám vtedy povedala, že to nebude hotové ani do Vianoc. Vy ste povedali, že to bude hotové na kermeš (29. septembra). Neverila som tomu. A tak sme urobili stávku o tisíc korún. Žiaľ, prehrala som ju. Na kermeš bol kostolný dvor upravený.
(Duda: logika môjho postoja spočívala v tom, že práce bolo potrebné čím prv ukončiť, nakoľko som cítil, že tí, ktorí chodili pracovať, už sami cítili únavu a boli sme všetci každým ďalším dňom citlivejší a nervóznejší... pochopil som, že s prácami musíme načas prestať. Čím prv, tým lepšie. A tak som musel „naštartovať“, čo ešte bolo vôbec možné „naštartovať“ a aj keď všeličo by bolo na nádvorí možné urobiť aj precíznejšie, bolo nutné v prospech dobrých vzťahov a pohody farskej komunity práce zastaviť „dokončením“. Blízky kermeš bol na to vhodnou príležitosťou).

Chceli by ste ešte niečo povedať?
Boli tu a sú tu dobrí farári, dobrí kapláni. I keď každý bol iný. Ja som sa ich snažila vnímať v tom dobrom.

PS: Pani kostolníčka si to s duchovenstvom (i budúcim duchovenstvom) svoje užije. Istý XY sa ponáhľal do bočnej lode rozdávať sväté prijímanie a šiel – ako obvykle – cez sakristiu. Tam pani kostolníčka už stála prvá v rade a čakala na eucharistiu. Keď XY prišiel k nej, zobral z nádoby eucharistiu, nadvihol ju pred otvorenými ústami pani kostolníčky a povedal: „Pochválený buď Ježiš Kristus“. Ona stratila reč, nevedela, čo má povedať a od úľaku zabudla zavrieť aj ústa. Ešte aj po svätej omši sa z toho tak smiala, až jej tiekli slzy.