Úžasná obeta matky

Rozhovor

Pani Cecília Marcinčáková z Tepličky (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Nebola a nie je ničím výnimočná. Plní si svoje duchovné záležitosti veľmi dobre. Podobne ako viacero iných šľachetných žien v Tepličke, ktorých možno denne stretnúť na svätej omši. Boží chrám je ich druhým domovom a modlitba životnou nevyhnutnosťou, priam ako vzduch alebo voda, bez ktorých sa nedá žiť. A predsa ma ona čímsi upútala. Niečím, čo si zaslúži obdiv a uznanie. Je to jej úžasná a dlhodobá obeta, akej je schopná možno iba veriaca matka: už 48 rokov sa stará každodenne o svoju chorú a imobilnú dcéru Evu.
Pani Cecília Marcinčáková z Tepličky


Viem, že máte chorú, imobilnú dcéru...
Áno. Eva je moja najstaršia dcéra. Narodila sa v roku 1957. Je chorá od detstva. Veľa som sa s ňou nachodila k lekárom, ale neviem, či jej vôbec mohli pomôcť. Ostala podnes postihnutá a úplne odkázaná na pomoc. Aj po rozumovej stránke ostala ako dieťa, hoci už má 48 rokov. Začalo to zápalom pľúc, ktorý dostala ako šesťmesačná a potom prišli ďalšie a ďalšie choroby. Dnes je na invalidnom vozíku alebo v detskej postieľke. Keď je pekné počasie, dám ju trochu aj vonku na dvor. Už toľké roky sa o ňu starám. Za tie roky som sa naučila rozumieť jej potrebám, radostiam i bolestiam.
Prežívame ich obidve spolu. Aj keď je chorá, je to vnímavý a citlivý človek. Niektorých ľudí pozná a ak cíti, že ju majú radi, dáva ich pozdravovať. Alebo keď je na dvore na vozíku a deti idúc okolo jej zakývajú, smeje sa a veľmi sa z toho teší.

Je to priam neuveriteľné: toľké roky! Nikdy vám nenapadlo umiestniť ju niekde v domove, aby sa o ňu starali iní?
Nie, nikdy. Je to predsa moja dcéra. A pokiaľ budem vládať, budem sa o ňu starať. Veľa som si vytrpela. Keď bola mladšia, brávala som ju na vozíku aj do kostola. Ale iné deti sa z nej vysmievali. Potom som ju prestala brávať do kostola. Ani omši nedokázala porozumieť. Niekedy sa s ňou dá porozprávať. Je vidieť, že to chápe, inokedy však nie. Neviem, čo bude ďalej, lebo mám už 70 rokov a čo bude s ňou, keď umriem. Ale ona mi niekedy hovorí, že umrie skôr ako ja. Ale do domova? To nie. Hoci mi nie je ľahko, lebo má 48 rokov, je aj dosť ťažká a ja som čoraz viac slabšia a síl ubúda.

Povedzte mi niečo o sebe, napríklad, kto boli vaši rodičia, čím sa živili a podobne.
Otec sa volal Juraj Gbúr a živil sa ako bača na salaši. Matka bola Anna rodená Timková. Pochádzala z Bystrian. Bolo nás trinásť detí. Siedmi žili a šiesti umreli v detstve. Kedysi malé deti viac umierali. Ale aj z tých siedmich žijeme už len tri dievčatá. Ja pochádzam z dvojičiek. Brat Bartolomej, moje dvojča, už zomrel.

A čo vaša rodina?
Ja som sa vydala za Jána Marcinčáka. Sobáš sme mali 21. októbra 1956 tu v Tepličke. Sobášil nás pán farár Skrak. Mali sme štyri deti. V roku 1957 sa narodila Eva, o dva roky neskôr Ján, v roku 1960 sa narodila Viera a v roku 1964 Štefan. Manžel Ján bol najprv baníkom, potom pracoval na družstve. V roku 1964 tam náhle odpadol a zomrel. Mal problémy so srdcom. Našli ho odpadnutého na družstve. Mal iba tridsaťjeden rokov, keď zomrel. A ja som v tom čase bola v pôrodnici so Štefanom a mali sme aj rozostavaný dom. Ostala som sama s malými deťmi. Už štyridsaťjeden rokov som vdova. Bolo to ťažké, ale Pán Boh mi vždy dal sily.

Čo pre vás znamená viera v Boha?
Ako by človek mohol žiť bez Pána Boha? Pre Neho žijeme. Ako sa človek teší, že idem ešte do toho kostolíka na svätú omšu, že sa môžem pomodliť. Pán Boh mi vždy pomáhal, aj Panenka Mária. Ako by som dokázala znášať životné ťažkosti bez ich pomoci?

A prečo sa ma na to všetko pýtate pán farár? – opýtala sa pani Cecília tentoraz mňa.
Chcem o tom napísať do časopisu Pokoj a dobro. Ale len vtedy, ak s tým budete súhlasiť.
Neviem, to asi nebude dobré. Čo na to povedia ľudia? Čo si o mne pomyslia? – rozmýšľala nahlas pani Marcinčáková.
Len sa nebojte! Možno si len povedia, že pán farár si všimol, akú veľkú obetu materinskej lásky a starostlivosti každodenne prinášate. A ak si niekto pomyslí aj niečo iné, to predsa neublíži. Nikto z nás nie je bez chýb. Každý však musí uznať, že starať sa každodenne 48 rokov o chorú dcéru je naozaj niečo výnimočné. To sa predsa nedá robiť za nijaké peniaze, iba z obetavej lásky. Napokon, Tepličania aj tak o vás vedia a poznajú vás.