Fašiangy a pôstne obdobie v Tepličke

rozhovor

pani Dutková (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Dňa 2.10.1930 sa Jánovi Zekuciovi z Tepličky a jeho manželke Márii narodila dcéra, ktorej meno dali po matke. Detstvo prežila v Tepličke. 17.1.1954 za tuhej zimy sa vydala za svojho manžela Jána, ktorého si iba koncom minulého roka Pán Boh povolal na večnosť. Dali život piatim deťom: Márii, Jánovi, Eve, Vladovi a Alene. Pani Mária Dutková. Vždy optimistická a nábožná žena. Jej záľubou sú náboženské piesne z mladosti, ktoré spieva ešte i dnes zvučným pekným hlasom. Porozprávali sme sa s ňou o fašiangoch a o pôstnom období.

Pani Mária, ako ste v mladosti prežívali fašiangy?
Tohto roku bol krátky fašiang a to je – ako sa vravievalo – pre škaredé dievky, lebo mládenci nemajú dostatok času vybrať si pekné dievčatá, a preto sa uspokoja aj so škaredou. Ak je fašiang dlhý, to je pre pekné dievky. V Tepličke na fašiangy bývali zábavy v krčme, ktorá bola v jednom dome (dnes smerom k družstvu). Raz do týždňa tam hrávala cigánska kapela. To bola muzika (aj mne na svadbe hrala cigánska kapela z Lieskovian). Krčma bola malá a bolo tam plno ľudí a plno tabakového dymu, ani vidieť takmer nebolo.
Platili chlapci dievčatám vstupné?
Ak už chodili vážne, možno áno. Ale inak sme si vstupné platili samy. Stálo to 5 korún. Na vstupné mi dal otec, ale musela som byť predtým dobrá a poslušná. Rodičia mali vstup do krčmy zadarmo a chodili tam. Boli sme teda pod dozorom, nie ako teraz. Obvykle sa zábava končila v nedeľu o polnoci, ale keď sa mládenci začali biť, zábava sa skončila aj skôr. A často sa našiel taký, kto bitku začal.
Možno by čitateľov zaujímalo, ako ste v mladosti prežívali pôstne obdobie?
Otec bol nábožný a prísny. V pôstnom období sme sa stravovali naozaj pôstne bez mäsa a bez masti. Celý pôst sme spravidla jedli mliekovú polievku s papcunom (niečo ako bobáľky z cesta). Ako dievčatá sme chodili každý večer spievať nábožné piesne ku krížu. Spievalo sa pri kríži na kostolnom dvore, hore na Štehyne, na Obraze, aj pri kríži za družstvom. Celá dedina sa ozývala spevom nábožných piesní. Ja som chodievala ku krížu na kostolnom dvore, lebo to bolo pre mňa najbližšie. Spievali sme napríklad (a tu pani Dutková zanôtila pekným zvučným hlasom) „Už še hury žeľenejú...“ a potom „Tu bula svätá Helena, hledala ona Božeho Syna...“ a napokon „A do neba dva hodníčky...“. Občas sa k nám pridal aj nejaký mládenec. Potom sme sa pomodlili Otčenáš, Zdravas a šli sme domov tkať.
Ako ste prežívali pôstne obdobie po vstupe do manželstva?
Veľa som toho prežila. Bývali sme v Smižanoch pri železničnej trati, lebo môj manžel pracoval na železnici. Viackrát sme sa sťahovali, bývali sme i na Potoku a teraz tu v Tepličke. Pôstne obdobie sme s manželom prežívali tak, ako sme boli naučení od mladosti. On nemal problém zjesť pôstne jedlo. Bol na to naučený a naše deti sa to naučili od nás.
V kostole sa predmodlievate pred svätou omšou. Nemáte trému?
Nie, nemám trému. Keď vchádzam do kostola, prežehnám sa a poviem: „Panenka Mária, buď mi na pomoci“. Potom si sadnem do lavice a začnem sa predmodlievať. Nie, nemám trému. A či spočiatku? Nepamätám sa. Poviem vám, že ja sa v tom modlení priam vyžívam a robím to veľmi rada.
Aké máte skúsenosti s členkami a členmi Ružencového spoločenstva tu v Tepličke?
Dobré. A ešte toto. V októbri sa predmodlievame ruženec spredu od oltára. A toto bolo spočiatku pre nás náročné. Bola to zmena. Niektoré sa i báli vpredu predmodlievať. Ale zvykli sme si aj na toto a teraz je to už dobré.