„Ján Vojtaššák“ v Markušovciach

Reliéf tváre biskupa Jána Vojtaššáka na zvone (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Na spomienku Narodenia Panny Márie som sedel v kancelárii zvonárskej dielne pani Marie Tomáškovej-Dytrychovej v Brodku u Přerova. Jej majiteľka sedela so mnou za stolom a rozprávali sme sa o markušovských zvonoch. Pred nami na stole ležali ich fotografie, zavesenie na jarmách, ba i detaily srdca jednotlivých zvonov. Sám som vedel, že to nie je v poriadku. Už v Markušovciach na veži pri zvonoch, ktoré si prišla pozrieť pani Leticie Vránová-Dytrychová spolu so svojím otcom, mi jasne naznačila, ako má biť srdce zvona: musí byť zo železa ukované v celosti a musí byť mäkšie ako zvon, aby pri zvonení sa skôr obíjalo srdce a nie zvon, v opačnom prípade hrozí puknutie zvona. Taktiež výška úderu srdca musí byť do „rany“ zvona, kde je zvon najhrubší a kde úder očakáva. Napokon, srdce zvona sa musí voľne pohybovať a nesmie byť uviazané. Z fotografií na stole jasne vyplývalo, že markušovské zvony toto nespĺňajú: najväčší zvon, ktorý má vyše pol tony, má na srdci upevnené dva kusy železa, puknutý mal srdce len z pasoviny, na ktorú skrutkou pripevnili železnú guľu. Všetky mali uviazané srdcia a najmenší udieral dvakrát bezprostredne za sebou na jednu stranu.

Srdce potrebuje voľnosť- vdychuje zvonu akoby „život“

Pani Marie Matušková-Dytrychová sa mi snažila vážne dohovoriť, aby sme si zvony dali do poriadku. Nešlo iba o puknutý zvon, ktorý už mali vo svojej dielni, ale aj o tie ostatné, ktoré ostali na veži. Aj tie treba chrániť, lebo môžu každú chvíľu puknúť. Srdce zvona potrebuje voľnosť a elektrický pohon sa musí čo najdokonalejšie prispôsobiť ručnému zvoneniu. V opačnom prípade sa radikálne skracuje životnosť zvona. Nemohol som jej odporovať, jej slová mali logiku. Len som jej povedal, že ľudia, ktorí to robili, robili to tak, ako najlepšie vedeli, robili to s láskou k Bohu a iste i zadarmo. Nemôžeme teda ich prácu posudzovať iba jednostranne. S uznaním a pochopením pokývala hlavou. Potom som si v doprovode jej dcéry pani Leticie Vránovej-Dytrychovej pozrel dielňu, kde zvony opravujú i odlievajú. V takejto dielni som bol po prvý raz v živote.

V čom spočíva ten kumšt

Bol som aj zvedavý, v čom spočíva patent, ten kumšt pri výrobe alebo oprave zvona. A tak som sa aj na to spýtal. Pani Leticie povedala, že zhotoviť zvon nie je žiadny problém. Môže ho uliať každý, kto sa tomu trochu rozumie alebo pracoval v zlievarni pri vysokej peci. Avšak ten „kumšt“ spočíva v tom, aby zvon dostal správny tón, aby spolu s ostatnými vytváral súzvuk. To však sa dá zistiť až po zhotovení, keď po ňom prvý raz udriete a on vydá zvuk. Ako to oni robia? To už neprezradila.

Prvé zvonenie

V piatok 26. septembra som opäť bol v Brodku. Chcel som vidieť a počuť opravený zvon. Počas kolaudácie za prítomnosti pani Leticie, pána Jagača, Kalafuta, Kamenického i mňa zdvihli pracovníci zvonárskej dielne „Jána Vojtaššáka“ (tak sa volá zvon) na reťaziach a keď voľne visel, jeden z robotníkov trikrát udrel železnou tyčou do „rany“ zvona. „Ján Vojtaššák“ sa pred nami rozozvučal v nádhernom a silnom zvuku, ktorý ešte dlho po údere krásne doznieval. Hľa, odteraz budeš svojím srdcom i zvukom zvolávať veriacich do markušovského chrámu, budeš odprevádzať zosnulých veriacich na ceste do večnosti. Tvoje „srdce“ sa bude radovať, keď sa my budeme radovať a bude „plakať“, keď my budeme smútiť.
O dva dni neskôr, 28. septembra spišský biskup Mons. František Tondra zvon požehnal a od polovice októbra už zaznieva jeho hlas z veže markušovského farského kostola.
V strede zvonu je reliéf tváre otca biskupa Jána Vojtaššáka, pod ním nápis Ioannes (slov. Ján). Je tam ešte napísané jeho biskupské motto: Angelis tuis mandavit de te (slov. Anjelom svojim prikázal o tebe“ a celkom pod ranou zvona: Ad honorem Servi Dei Ioanni Vojtaššák, Episcopi Scepusiensis /1921-1965/ fundaverunt fideles paroeciae Markušovce. Anno Domini 2003 (slov. Na počesť Božieho sluhu Jána Vojtaššáka, biskupa spišského v rokoch 1921-1965 dalo zhotoviť veriaci farnosti. Markušovce roku Pána 2003) .
Jeho srdce je pripravené biť pre všetkých ľudí dobrej vôle. Tak ako bilo jeho živé srdce naozaj dovtedy, kým po veľkom utrpení 4. augusta v roku 1965 nepuklo a neumrelo.