Manželské prekážky

Novomanželia Rastislav Dzimko a Martina rod. Koňaková z Tepličky (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Pripomeňme si, že manželské prekážky robia osobu nespôsobilou uzavrieť platné manželstvo. Manželstvo by bolo neplatné, ak by sa ho pokúsila uzavrieť osoba, ktorá sa nachádza v manželskej prekážke! V minulom čísle sme si vysvetlili štyri manželské prekážky. V tomto čísle nášho časopisu si vysvetlíme ďalšie.

Prekážka sviatostnej vysviacky

Dostávame sa k manželskej prekážke, ktorú mnohí veriaci nechápu, alebo chápu len veľmi málo. Obvykle si ľudia myslia, že kňazi rímskokatolíckej cirkvi sa nemôžu ženiť, lebo ich viaže celibát, avšak kňazi gréckokatolíckej cirkvi si môžu slobodne vybrať celibát alebo oženiť sa. Tento názor je naozaj mylný. Nie je to tak. Pravda je taká, že ak muž raz prijal sviatostnú vysviacku, nie je viac spôsobilý pre uzavretie manželstva, a to tak v rímskokatolíckej cirkvi (kán. 1087), ako aj v gréckokatolíckej cirkvi (kán. 804). Manželská prekážka vysviacky vzniká a robí muža nespôsobilým pre uzavretie platného manželstva už pri vysviacke na diakona a nie až pri vysviacke na kňaza a biskupa. Rozdiel medzi rímskokatolíckou cirkvou a gréckokatolíckou cirkvou je iba v tom, že rímskokatolícka cirkev dovoľuje už ženatých mužov vysvätiť za stálych diakonov, avšak vysvätiť na kňazov a biskupov dovoľuje iba tých, ktorí prijali na seba záväzok celibátu. Gréckokatolícka cirkev dovoľuje vysvätiť na diakonov a na kňazov aj ženatých mužov, ale vysvätiť na biskupov dovoľuje iba tým, ktorí nie sú ženatí.
Teda nie záväzok celibátu robí muža právne nespôsobilým pre uzavretie platného manželstva v rímskokatolíckej cirkvi, ale prijatie sviatostnej vysviacky, aj keď je pravdou, že záväzok celibátu zohral pri vzniku tejto prekážky rozhodujúcu úlohu. Lebo muži, ktorí prijali na seba záväzok celibátu, čiže dobrovoľné bezženstvo pre nebeské kráľovstvo (postupne v prvom kresťanskom tisícročí sa to začalo vysvetľovať ako „duchovné manželstvo“ medzi človekom a Bohom) a kto teda už raz „uzavrel takéto manželstvo“, nie je viac spôsobilý uzavrieť iný platný manželský zväzok. Z praktických pastoračných dôvodov však veľmi zavčasu takéto chápanie prešlo z celibátu na sviatostnú vysviacku.
Znamená to, že kto dal Cirkvi záväzok celibátu, ale neprijal by sviatostnú vysviacku a oženil by sa, mohol by byť potrestaný, ale jeho manželstvo by bolo platné! Na druhej strane, kto by aj nedal záväzok celibátu, resp. dal by ho len navonok, ale vo svojom vnútri by ho nedal (=simulácia) a oženil by sa, jeho manželstvo by bolo neplatné, lebo je právne nespôsobilý pre uzavretia manželstva pre manželskú prekážku sviatostnej vysviacky.

Trvalý a verejný sľub čistoty v rehoľnom inštitúte

Prekážkou pre uzavretie manželstva je aj trvalý a verejný sľub čistoty v rehoľnom inštitúte (kán. 1088). Táto formulácia si vyžaduje bližšie vysvetlenie.
Ide tu o sľub! To znamená, že človek sa dobrovoľne zrieka určitého dobra z lásky k Bohu. Je to niečo ako „dar“ Bohu, „obeta“ prinášaná Bohu, preto sľubom vzniká záväzok človeka voči Bohu, čo Cirkev považuje za niečo veľmi vzácne a dobré, a preto dohliada, aby človek prijímal sľuby pred Bohom uvážene a zodpovedne a aby ich zachovával a nie porušoval.
Obsahom sľubu je čistota, čiže nielen bezženstvo, resp. slobodný stav, ale aj zdržanlivosť v sexuálnej oblasti. Keďže ide o veľmi citlivú oblasť, ktorá sa dotýka usporiadania prirodzenej štruktúry ľudského tela i ducha, človek, ktorý zvažuje svoje predpoklady pre takýto záväzok pred Bohom, sa musí skúmať, či má od Boha „predpoklady“ pre spôsob života, ku ktorému sa chce takýmto sľubom pred Bohom zaviazať. Zároveň si musí uvedomiť, že bude musieť každý deň prosiť Boha v modlitbách o silu vytrvať a že v tomto je naozaj každý deň odkázaný na Božiu pomoc a posilu. Sľub čistoty je mimoriadne silným svedectvom náboženského života, lebo takto Bohu zasvätený človek poukazuje pred svetom už teraz na eschatologický spôsob života v nebeskom kráľovstve, kde „sa ľudia už neženia a nevydávajú“ a kde naším jediným šťastím a radosťou bude Boh sám, ktorého budeme vidieť „z tváre do tváre“.
Tento sľub čistoty ako manželská prekážka je bližšie zákonom určený:
1. Musí to byť trvalý (večný) sľub čistoty (nestačí iba dočasný: napr. na tri roky). To znamená, že ak rehoľník ženbou, resp. rehoľnica vydajom poruší dočasný sľub čistoty, prehreší sa, ale manželstvo je platné.
2. Musí to byť verejný sľub, čo však neznamená, že osoba ho musí dať kdesi nahlas a pred verejnosťou. Verejným sľubom je taký sľub, ak ho prijíma predstavený v mene Cirkvi (to musí vyplývať z konštitúcii rehole, ktoré schvaľuje diecézny biskup alebo Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života v Ríme). Všetky ostatné sľuby sú považované v Cirkvi za súkromné a nerobia osobu právne nespôsobilou pre uzavretie manželstva.
3. Napokon to musí byť sľub v rehoľnom inštitúte. Cirkevný zákonník rozlišuje: rehoľné inštitúty, sekulárne inštitúty a spoločnosti apoštolského života. Dodávam, že nie je ľahké určiť, ktorá komunita, keďže je ich mnoho, či je rehoľou, sekulárnym inštitútom alebo spoločnosťou apoštolského života. Kto by to chcel vedieť presne, je to uvedené v pápežskej ročenke (Annuario pontificio), ktoré Vatikán vydáva každý rok a jednotlivé biskupské úrady si ich kupujú do svojho archívu. Manželskou prekážkou je iba sľub v rehoľnom inštitúte, nie v sekulárnom inštitúte, ani v spoločnosti apoštolského života. Ak sa teda člen sekulárneho inštitútu ožení a neviaže ho iná manželská prekážka (napr. sviatostnej vysviacky), jeho manželstvo je platné. To isté platí aj o členovi spoločnosti apoštolského života. Ale ak by sa oženil člen rehoľného inštitútu (s večnými a verejnými sľubmi čistoty), jeho manželstvo by bolo neplatné.

Manželská prekážka únosu ženy

Medzi mužom a unesenou alebo zadržiavanou ženou nemôže vzniknúť platné manželstvo, ak sa žena neskôr, oddelená od únoscu a umiestnená na slobodnom a bezpečnom mieste, dobrovoľne nezvolí manželstvo (porov. kán. 1089).
Isteže, tento zákon chráni právo ženy „slobodne“ sa vydať, resp. nevydať sa pod tlakom násilia z únosu alebo zadržiavania. Takéto prípady neboli neobvyklé v staroveku, stredoveku a z času na čas ich možno „objaviť“ i v novoveku.
Niektorí autori majú výhrady voči tomu, že cirkevný zákonník hovorí iba o únose ženy a nespomína prípadný únos muža. Takéto obavy sú neopodstatnené, lebo katolícke manželské právo v poslednej dobe výrazne pokročilo vďaka rozvoju antropológie, psychológie a psychiatrie. Preto každé manželstvo, ktoré by bolo uzavreté a aspoň jedna stránka by nemala primeranú slobodu pre takéto závažné rozhodnutie, akým manželstvo naozaj je (ako celoživotné spoločenstvo muža a ženy), cirkevný súd môže po predbežnom preskúmaní záležitosti, vyhlásiť takéto manželstvo za nulitné, čiže za také, ktoré nikdy nevzniklo.