GRÓFI, BARÓNI... A MARKUŠOVCE

 (Autor: archív redakcie)
Autor:Ján Duda
Pridané: 2014-10-13 10:06:13
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Zdá sa vám, že to nejde dohromady? Ale ide. Ak sa pristavíte na nádvorí markušovského Kostola sv. Michala archanjela a prečítate si nápisy na jednotlivých náhrobných kameňoch, možno ostanete v rozpakoch. Okrem mena zosnulého si tam môžete prečítať aj jeho šľachtický titul (napríklad barón, comes a iné), ktorým dnešní ľudia už vôbec nerozumejú. Pokúsme sa to spoločne „dešifrovať“. Aj keď ide len o historickú záležitosť, nie je to – podľa môjho presvedčenia – záležitosť bezvýznamná  pre dnešok. Ale o tom snáď až na záver.

Úvod
Slovensko a Slováci existovali dlhé roky po zániku Veľkomoravskej ríše ako súčasť Uhorského kráľovstva  založeného kráľom sv. Štefanom. Neskôr sa stalo Slovensko súčasťou Rakúska – monarchie s  hlavným mestom Viedeň a s cisárom ako hlavou štátu. Slovenské dejiny sú teda poznačené zákonmi vydávanými uhorskými panovníkmi alebo rozhodnutiami viedenského cisárskeho dvora.
Vznik šľachtického stavu závisel od vojenskej sily a od držby pôdy. Ak náčelník či veliteľ ozbrojenej skupiny obsadil určité územie ako tzv. „pôdu nikoho“ a dané územie dokázal obrániť pred inými ozbrojenými skupinami, bol jej prvým majiteľom. V minulosti patril tento spôsob nadobúdania pôdy medzi legitímne a dialo sa tak aj neskôr v Amerike, kde si podobným spôsobom prisťahovalci zakladali ranče. Inde pôdu daroval kráľ za isté zásluhy. Pôda sa potom prenášala na potomkov dedením. Iste, zemepán sa nemohol starať o všetku pôdu a lesy, preto časť prenajímal usadlíkom. Tí na nej pracovali a odvádzali časť úrody, kým sa on venoval napríklad vojenským povinnostiam, najmä výcviku svojich vojakov.

Rodina Máriássy
Nechcem vysvetľovať, akým spôsobom rodina Máriássy získala pôdu na Spiši, či to bolo vojenským obsadením alebo darom od kráľa, hoci ten prvý spôsob sa podľa štúdií ukazuje pravdepodobnejší. Napokon, nech to posúdia kompetentnejší. Čo považujem za dôležité je fakt, že pri kostole stojí hrad z prvej polovice 13. storočia (roky 1200 až 1250) a z toho istého obdobia je aj Kostol sv. Michala archanjela. V okolí hradu a kostola žilo obyvateľstvo, ktoré pracovalo na poliach a v lesoch. Podľa profesora Štefana Lubyho, odborníka na slovenské právnické dejiny, obyvateľstvo dostávalo od zemepána pôdu do prenájmu a za jej užívanie platili časťou úrody či vykonávaním manuálnych prác v prospech zemepána. Podľa spomínaného historika práva, šľachta v tomto období ešte nebola rozdelená na vyššiu a nižšiu, ale delenie nastalo až na začiatku 14. storočia (niekedy okolo roku 1300). Od uvedeného roku sa začína šľachta deliť na vyššiu, ktorú tvorili magnáti (od lat. slova magnus – veľký, vysokopostavený) a nižšiu, ktorú tvorili zemani (od slova zem – pôda čiže zemepán).
louboutin outlet air max pas cher longchamp soldes louboutin uk shoes sac longchamp soldes sac longchamp
Magnáti a zemani
V Uhorsku bol pre magnátov typický titul barón ( z lat. barones, ale podľa Františka Novotného ide o slovo germánskeho pôvodu). Je to trochu paradoxné, pretože keď začal viedenský cisársky dvor udeľovať šľachtické tituly aj uhorským magnátom, udeľoval im titul gróf alebo knieža. Ide o názvy titulov románskeho pôvodu, ktoré súvisia s obdobím Svätej rímskej ríše, ktorú založil v roku 800 Karol Veľký ako pokračovateľku Rímskej ríše (v taliančine pojmu knieža zodpovedá pojem duca čiže vodca, hlava, pán alebo v iných krajinách titul vojvoda). Na niektorých markušovských náhrobných kameňoch som videl napríklad titul barón. Tento titul udeľoval kráľ a spájal sa s úradníckou funkciou (napríklad dvorného kráľovského župana, ktorý sa v Uhorsku nazýval palatín a vykonával v mene kráľa a z jeho poverenia úradné štátnické záležitosti; titul barón sa spájal aj s úradom bratislavského župana). V prípade Markušoviec a rodiny Mariássy nejde o titul, ktorý by sa dedil, ale napríklad Mikuláš Máriássy bol spišský župan (bol to on, kto dal približne v roku 1484 postaviť lieskovanskú severnú kaplnku a v roku 1500 južnú kaplnku, čím rozšíril markušovský kostol do súčasnej šírky), a teda určite mu patril titul comes (župan či veliteľ hradu). Pri menách rodiny Máriássy pochovaných v Markušovciach nájdeme často titul comes (župan, krajinský sudca či vojenský veliteľ hradu). Nájdeme tam však aj titul barón, čo znamená, že ide o osobitné vyznačenie, ktoré udelil uhorský kráľ či viedenský cisár konkrétnemu členovi rodiny a tento titul sa nededil na jeho potomkov. Iní členovia rodiny Máriássy patrili k šľachtickej skupine zemanov. S príslušnosťou k šľachtickému stavu sa spájalo právo mať vlastný erb, ktorý sa menil a riadil najskôr zvykom, nie písaným právom.

Cirkevní preláti v pozícii magnátov
V Uhorsku medzi vyššiu šľachtu (magnátov) patrili aj členovia vyššieho kléru (kardináli, arcibiskupi, biskupi, opáti a prepošti). Neskôr aj tu došlo k deleniu, že niektorí patrili k magnátom, iní k zemanom a v novoveku sa vytvorila osobitná samostatná vrstva vyššieho kléru ako cirkevnej šľachty odlišnej od magnátov a zemanov. Z tohto dôvodu sa do úradu kardinála či biskupa dostával spravidla iba kňaz šľachtického pôvodu. Napríklad aj v súčasnosti sa ostrihomský (budapeštiansky) arcibiskup – vďaka tradícii a histórii – teší osobitnej úcte a vážnosti všetkých Maďarov, veriacich i neveriacich, katolíkov a i nekatolíkov.
Na Spiši vzniklo biskupstvo v roku 1776. Ale už od 12. storočia (asi od roku 1198) existovalo v Spišskej Kapitule prepošstvo, ktoré si presadili nemeckí prisťahovalci (tzv. spišskí Sasi). Bola tu Kapitula kanonikov na čele s Prepoštom ( v lat. praepositus znamená byť vpredu, byť vodcom). Ostrihomský arcibiskup udelil spišskému prepoštovi široké právomoci a prakticky v mene ostrihomského arcibiskupa a z jeho poverenia spravoval veriacich Spiša i Liptova. V roku 1745 bol spišským prepoštom markušovský šľachtic - zeman Alexander Máriássy, ktorý je pochovaný v krypte pod spišskou katedrálou. Špecialitou spišských prepoštov bol fakt, že používali titul vyvolený biskup (lat. episcopus electus), ale neboli to vysvätení biskupi. V súčasnosti sa názov episcopuis electus  používa na označenie kňaza, ktorého už pápež vymenoval na biskupa, ale ešte neprijal biskupskú vysviacku. Bolo by zaujímavé preskúmať, či Alexander Máriássy bol alebo nebol vysvätený biskup. Na jednej strane o ňom vieme, že v roku 1731 konsekroval hlavný oltár v Kostole sv. Michala, kde sa podpísal ako titulárny knínsky biskup, čo by naznačovalo, že bol vysvätený biskup. V rozpore s týmto faktom však pôsobí skutočnosť, že nikdy nedostal riadny biskupský prestol, ale stal sa a zomrel ako spišský prepošt, ktorý mal zvyčajne iba titul episcopus electus a spravidla nebol vysvätený biskup.

Slovo na záver
Dnes sa už šľachtické tituly „nenosia“ a nikto sa nimi neoháňa. A je to tak dobre. Ale stojí za povšimnutie, ako títo ľudia žijú dnes (napríklad knieža Schwarzenberg, bývalý vedúci kancelárie českého prezidenta alebo aj Tadeusz Zasępa, súčasný rektor Katolíckej univerzity, je zase poľský šľachtic a podobne). Ľubomír Jančok, zakladateľ francúzsko-slovenskej Spoločnosti gróf Monte Christo má na svojej webstránke rozhovor s jednou francúzskou grófkou. Dnes byť šľachticom - to nie je iba titul či modrá krv, ale kultúra života, spôsob života. Dotyční by iste vedeli rozprávať, ako sa museli doma učiť slušnému správaniu  ku každému, ako ich rodičia a vychovávatelia v tom doslova drilovali, ako ich cvičili v poriadkumilovnosti či viedli ku skromnosti. Ak si to porovnáme so štýlom života dnešných zbohatlíkov, ten rozdiel sa nedá prehliadnuť. Nie hulvátstvo, nie grobianstvo, nie nadávky a oplzlé reči, ale slušnosť, úroveň a kultúra. To je podľa mňa dôležité! Preto, aj keď si vážim ľudí, nikdy si nebudem brať za vzor zbojníka Jura Jánošíka (aj keby bol neviem aký slovenský národný hrdina). Dám prednosť sv. Cyrilovi a Metodovi, týmto našim skutočným velikánom a šľachticom ducha, ktorí nám priniesli písmo, vzdelanosť, kultúru i vieru v Boha.

Použitá literatúra: Š. Luby: Dejiny súkromného práva na Slovensku, Iura edition, Bratislava 2002.
F. Novotný: Latinsko-český slovník, 2 zväzky, Praha 1955. Dizionario enciclopedico di diritto, 2 zväzky, Novara 1979. I. Sipos, Enchiridion iuris canonici, Pecs 1940. A Wžentek: Latinsko-slovenský slovník, Brno 1929.

louboutin outlet air max pas cher longchamp soldes louboutin uk shoes sac longchamp soldes sac longchamp K. Rebro: Latinské právnické výrazy a výroky, Obzor, Bratislava 1986.