BLAHOSLAVENÍ PLAČÚCI, LEBO BUDÚ POTEŠENÍ (Mt 5,4)

Výklady Písma svätého

Múr nárekov (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

„Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: … „Blahoslavení plačúci, lebo budú potešení…“ (Mt 5, 1-2,4)

Ako môže niečo také, niečo, čo nám spôsobuje bolesť a žiaľ, niečo také, čo nám láme naše srdce a situácia, ktorú si neželáme a ktorú vlastne ani nechceme, ale musíme prijať, ako sa nám toto môže stať radosťou, šťastím? Ako vlastne mohol Pán Ježiš bolesť srdca a plač povýšiť na blahoslavenstvo?
Aby sme si mohli dať odpoveď na tu spomenuté otázky, treba si bližšie všimnúť a vysvetliť samotné znenie Ježišovho blahoslavenstva. Ide totiž o to, aby sa nám naša vnútorná bolesť a utrpenie, naše slzy a smútok nestali prameňom vnútornej ubolenosti a skleslosti, ale aby sa nám stali cestou k vyšším a Božím hodnotám.

Dôležitý je dôvod plaču

Pán Ježiš prvú časť svojho blahoslavenstva vyslovil takto: „Blahoslavení plačúci“. Toto je slovenský preklad, ktorý uprednostňuje slovo „plakať“: blahoslavení plačúci, teda tí, čo plačú. Pôvodné grécke slovo „penthountes“ zdôrazňuje jednak vnútornú bolesť človeka, ako aj výsledok tejto bolesti, čo sa môže prejaviť i slzami. Latinský preklad už uprednostňuje slovo slzy, keď hovorí: beati qui lugent (slov. blahoslavení sú tí, čo plačú). Lenže plakať možno od bolesti i od radosti, od šťastia i od nešťastia. Plakať možno naozaj z viacerých príčin. V blahoslavenstve Pán Ježiš má na mysli tých, čo plačú z dôvodu svojho vnútorného zármutku, ale aj tých, čo neplačú, ale srdce majú zlomené bolesťou a zármutkom (Le beatitudini, s. 23). To znamená, že nie všetci plačúci patria a sú zaradení do rámca Ježišovho blahoslavenstva, ale len tí, čo plačú z dôvodu svojho zármutku a vnútornej bolesti.

Prejav pasívnej bezmocnosti

Treba nám aj rozpoznať, či všetci, ktorí plačú zo zármutku, patria aj medzi tých, o ktorých Ježiš hovorí, že sú blahoslavení a že budú potešení. Treba nám rozpoznať aj to, či môžeme v tejto veci niečo urobiť aj my, lebo značná časť tých, ktorí komentujú toto Ježišovo blahoslavenstvo, zdôrazňujú, že Ježiš v ňom uvádza človeka, ktorý je v pasívnej životnej situácii, lebo dolieha na neho smútok a plač (porov. Quattro Vangeli commentati, Torino 1990, s. 75).

Smútok ako modlitba

Milánsky arcibiskup a kardinál Carlo Maria Martini nás vyzýva, aby sme sa na toto Ježišovo blahoslavenstvo naučili pozerať v kontexte celej Biblie (Le beatitudini, s. 24). Totiž Biblia, Písmo sväté, má 45 kníh Starého zákona a 27 kníh Nového zákona. Spolu je to 72 kníh Písma svätého. Uprostred kníh Biblie sa nachádza aj jedna kniha, ktorá má názov Náreky. Nazýva sa tiež Kniha nárekov, alebo jednoducho a ľudovo Lamentácie. Pravdepodobne ju napísal prorok Jeremiáš a je to kniha básní, ktoré vznikli v ubolenom a smutnom ľudskom srdci. Lenže nie je to kniha iba ľudských vzdychov a trápení a bolesti. Je to zároveň kniha modlitby a kniha nádeje. Napríklad v tretej kapitole tejto knihy, po tom, ako sa spomína veľká ľudská bieda a smútok, čítame aj toto: „Spomeň si Pane na moju biedu, na palinu a otravu. V spomienke je schúlená moja duša vo mne, pre toto budem dúfať (...) Pán je môj údel, nuž v neho dúfam“.
To znamená, že hoci Kniha nárekov je plná ľudskej bolesti a zármutku, je predsa aj knihou modlitby, knihou, v ktorej človek volá k Bohu a dovoláva sa Božej pomoci a nádeje.
Takto máme, podľa milánskeho kardinála prežívať svoju bolesť a smútok aj my. Nemáme ho prežívať iba pasívne a oddávať sa svojmu bolestnému osudu, ale sa máme dovolávať v modlitbe Božej pomoci a útechy.

Prejav zármutku a ľútosti nad hriechmi

Existuje ešte iný výklad Ježišovho podobenstva Blahoslavení plačúc“. Ja sa ho dotknem len veľmi krátko. Cirkevní otcovia v kresťanskom staroveku, a potom aj cirkevní učitelia v kresťanskom stredoveku pri výklade tohto podobenstva veľmi zdôrazňovali smútok a plač človeka nad svojimi hriechmi. Asi v tom zmysle, že „blahoslavení sú tí, čo smútia a plačú nad svojimi hriechmi, lebo oni budú potešení“. Naozaj, pri sviatosti zmierenia nás kňaz pred udelením rozhrešenia vyzýva k ľútosti. Na začiatku sv. omše nás kňaz taktiež vyzýva k vyjadreniu ľútosti nad svojimi hriechmi. A ľútosť, to nie je nič iné, ako zármutok a bolesť duše nad spáchanými hriechmi.