Tituly pred menom, za menom ...

Načo nám sú? Potrebujeme ich vôbec?

Prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD. počas prednášky   (Autor: archív redakcie)
Autor:Ján Duda
Pridané: 2008-07-06 22:09:26
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Aj vy sa pozastavujete nad úsilím niektorých ľudí po získavaní titulov? V posledných rokoch sa akoby „roztrhlo vrece“ s titulmi, je ich takmer ako maku. Poďme sa spoločne zamyslieť a vysvetliť, ako to s titulmi v skutočnosti je.
 
Čo je akademický alebo vedecko-akademický titul?
V procese vysokoškolského štúdia sa študent učí a nadobúda nové vedomosti a zručnosti. Keď absolvuje tento proces, musí sa podrobiť štátnej skúške, za ktoré získa vysvedčenie a diplom, ktorý ho oprávňuje nosiť určitý titul. Trochu je to zložitejšie, ale pre prvý rozhľad „vo svete titulov“ nateraz bude stačiť. Ešte raz a jednoducho: titul je vyjadrením vedomostí absolventa vysokoškolského štúdia v ním vyštudovanom odbore. Rozdiel medzi akademickým a vedecko-akademickým titulom vysvetlím o chvíľu.
 
Typy titulov
Európska únia sa na zasadaní v Bologni v Taliansku dohodla (preto sa hovorí o boloňskom systéme vysokoškolského štúdia v krajinách Európskej únie, kam patrí aj Slovensko). Boloňský systém rešpektuje vysokoškolský zákon z roku 2002 a jeho novela z roku 2006. Tento systém predpokladá tri stupne vysokoškolského štúdia.

Prvý stupeň - bakalárske štúdium
Musí trvať najmenej tri roky. To znamená, že študent bakalárského študijného programu absolvuje tri roky vysokoškolského štúdia, musí úspešne absolvovať semestrálne skúšky a po splnení všetkých študijných povinností sa môže na konci tretieho roku prihlásiť na komisionálne skúšky (tzv. štátnice) a obhajobu diplomovej práce, čo vykonáva pred komisiou piatich skúšajúcich profesorov a docentov. Ak diplomovú prácu obháji a úspešne absolvuje aj bakalárske štátne skúšky, fakulta na návrh skúšobnej komisie udelí absolventovi v absolvovanom študijnom odbore akademický titul bakalár (skratka Bc.), ktorý si absolvent môže písať pred menom.


Druhý stupeň vysokoškolského štúdia

Začína až po úspešnom získaní akademického titulu bakalár. Uchádzač si musí znova napísať žiadosť a znova absolvovať prijímacie pohovory. Ak je úspešný, stáva sa študentom magisterského štúdia, ktoré trvá najmenej dva roky. Opäť musí absolvovať prednášky, cvičenia a iné predpísané študijné úlohy vrátane semestrálnych skúšok. Po splnení všetkých kritérií sa môže študent po dvoch rokoch prihlásiť na obhajobu diplomovej práce (tentoraz magisterskej) a opäť predstúpiť pred skúšobnú komisiu, aby absolvoval štátne skúšky. Ak to úspešne zvládne, fakulta mu udelí v absolvovanom študijnom odbore akademický titul magister (skratka Mgr.), ktorý si môže absolvent písať pred menom. V anglosaských krajinách (napr. v USA) tomuto titulu zodpovedá titul „master“ (v skratke MA), ktorý si absolventi píšu za menom. Titul inžinier sa udeľuje aj na Slovensku, je druhým stupňom vysokoškolského štúdia a stojí na úrovni titulu magister.     
Tretí stupeň vysoko-školského štúdia
Začína po úspešnom absolvovaní druhého stupňa vysokoškolského štúdia s titulom magister. Žiadateľ si znova musí podať žiadosť, predložiť výsledky a získané diplomy. Odborná komisia vyhodnotí predpoklady pre tento stupeň štúdia a pozve žiadateľa na prijímacie konanie. Hlavný dôraz sa kladie nielen na vedomosti uchádzača, ale najmä na predpoklady pre vedecký (bádateľský) rast. Preto si uchádzač musí pripraviť projekt svojho vedeckého bádania, vysvetliť komisii spôsoby a cesty, akými chce cieľ svojej výskumnej práce dosiahnuť. Ak toto úspešne zvládne, je mu pridelený školiteľ (profesor alebo docent), ktorý ho pri bádaní usmerňuje a hodnotí jeho jednotlivé študijné, bádateľské a publikačné „kroky“ a prideľuje kredity (hodnotenia). Okrem toho z určených predmetov musí ešte absolvovať niektoré povinné a niektoré voliteľné skúšky v študijnom odbore, ktorý študuje. Doktorandské štúdium trvá najmenej tri roky a doktorand musí splniť všetky predpísané študijné kritériá. Až potom sa môže prihlásiť na štátne skúšky a predbežnú konzultáciu svojej doktorandskej práce pred komisiou piatich profesorov, z ktorých spravidla aspoň dvaja musia byť z inej univerzity. Na tejto skúške doktorand musí pred komisiou úspešne zvládnuť štátne skúšky a obhájiť základné smerovanie svojej doktorandskej práce, proti ktorej vznášajú námietky okrem členov komisie) spravidla až traja oponenti. Ak túto časť doktorand absolvuje úspešne, potrebuje ešte niekoľko mesiacov (niekedy aj rokov) na dopísanie dizertačnej práce a znova sa musí postaviť pred komisiu profesorov a docentov, aby mohol svoju prácu obhájiť. Ak to dokáže, skúšobná komisia požiada dekana fakulty, aby absolventovi udelil vedecko-akademický titul Philosophiae doctor (PhD.). Tento titul sa píše za menom.
 
Naše slovenské zvláštnosti
Každému z troch stupňov vysokoškolského štúdia zodpovedá vždy iba jeden titul. Najnižšiemu zodpovedá titul bakalár, druhému titul magister (alebo inžinier) a najvyššiemu titul philosophiae doctor. Náš slovenský vysokoškolský zákon však umožňuje vykonávať v druhom stupni vysokoškolského štúdia aj tzv. doktorské štúdium. To znamená, že absolvent magisterského študijného programu si môže podať žiadosť o doktorské štúdium, vykoná z vybraných predmetov štátne skúšky, obháji rigoróznu prácu pred komisiou a tak môže získať akademický titul doctor, napr. doktor medicíny (MUDr.), doktor filozofie (PhDr.), dok­tor prírodných vied (RNDr.), doktor pedagogiky (PaedDr.) a iné. Doktorský titul je iba doplnkom druhého stupňa vysokoškolského štúdia a absolvent si ho môže písať pred menom.
Od doktorského štúdia sa žiada odlišovať doktorandské štúdium, pretože doktorandské štúdium je už najvyšším stupňom vysokoškolského štúdia. Absolvent doktorandského štúdia dostáva nielen akademický titul, ale aj vedecko-akademickú hodnosť philosophiae doctor (PhD.), ktoré si absolvent uvádza za menom. Krajiny anglosaskej školskej tradície a niektoré krajiny Európskej únie majú na rozdiel od nášho vysokoškolského systému iba doktorandské štúdium. Preto je u nás je doktor doplnkom magisterského štúdia čiže štúdia druhého stupňa, u nich je to už tretí a najvyšší stupeň vysokoškolského štúdia.
Naša vysokoškolská tradícia vložená aj do platného vysokoškolského zákona aj v treťom stupni vysokoškolského štúdia pozná ďalšie dve „nadstavby“: titul docent (doc.) a titul profesor (prof.). Obidva tituly sa píšu pred menom a pred magisterským alebo doktorským titulom. V praxi to znamená, že uchádzač o titul docenta musí splniť ďalšie univerzitou predpísané akademické a vedecké kritériá, musí napísať ďalšiu vedecko-akademickú prácu a predniesť vedeckú prednášku na stanovenú tému. Kritériá, obhajoba práce i prednáška sú prístupné verejnosti a podstatná je prítomnosť Vedeckej rady fakulty (20-30 členné vedecko-akademické spoločenstvo fakulty zo Slovenska i zahraničia). Najprv o úspechu či neúspechu kandidáta hlasuje komisia domácich i zahraničných odborníkov. Ak táto hlasuje v prospech úspešnosti kandidáta, potom znova hlasuje celá Vedecká rada fakulty tajným hlasovaním. Ak je aj toto hlasovanie úspešné, dekan fakulty navrhne rektorovi univerzity udeliť kandidátovi titul docent. Diplom podpisujú rektor univerzity i dekan fakulty.
Podobnou, ale ešte v kritériách náročnejšou „tortúrou“ musí prejsť kandidát na profesora. Musí to byť docent, musí byť známy odbornej verejnosti na Slovensku i v zahraničí, musí verejne predniesť vedeckú prednášku. Ak ho komisia zložená z medzinárodných odborníkov navrhne na titul profesor hlasovaním, potom sa o tom ešte hlasuje tajným hlasovaním vo Vedeckej rade fakulty a potom ešte raz tajným hlasovaním vo Vedeckej rade celej univerzity, kde taktiež musí osobne vystúpiť a odpovedať na otázky, ktoré mu predložia a predniesť vedeckú prednášku. Ak je hlasovanie úspešne, rektor univerzity podá návrh ministrovi školstva, ktorý môže návrh prehodnotiť či skontrolovať. Konečne v zmysle zákona má minister školstva podať návrh prezidentovi republiky, aby kandidáta vymenoval za profesora v konkrétnom študijnom odbore. A tak je kandidát pozvaný na Bratislavský hrad, kde mu prezident republiky udelí diplom profesor.

Žiaľ, to ešte
nie je všetko...
Možno si niektorí z vás povedia, že „iste tomu chudákovi profesorovi už dajú pokoj“. A mali by, lebo profesormi sa stávajú vysokoškolskí učitelia v zrelom veku, a tak by im už mohli dať pokoj a isté pracovné miesto do smrti. Žiaľ, nie je tomu tak. Prezidentov diplom je iba predpokladom, aby sa profesor uchádzal o funkčné miesto profesora vo svojom odbore na konkrétnej univerzite. To znamená, že ak niektorá fakulta vyhlási výberové konanie v danom odbore, môže sa o toto miesto uchádzať a predložiť vedecko-pedagogickú charakteristiku, doklady o účasti na medzinárodných grantových projektoch, na prednáškach doma i v zahraničí a podobne. Potom môže od komisie očakávať, že bude úspešný. Ak ho výberová komisia odporučí, dekan fakulty s ním môže uzavrieť pracovnú zmluvu na 5 rokov. Po ich uplynutí musí opäť pred komisiu a opäť prejsť „skúškou“ výberového konania. Ak dosiahne 65 rokov, jeho úspešnosť začne klesať, lebo už nemôže byť garantom študijného programu a fakulta si musí hľadať iného garanta.
Potrebujeme tituly?
 Dostali sme sa k jadru problému. Podľa môjho názoru ich potrebujeme, lebo každému akademickému alebo vedecko-akademickému  titulu zodpovedá primeraný stupeň odborných vedomostí. Preto pre vykonávanie niektorých úloh a zamestnania sa jednoducho ako podmienka vyžaduje titul. Toto je prvý dôvod, prečo potrebujeme tituly.
Každý stupeň vysokoškolského štúdia (aj ten najnižší, bakalársky) sa skladá zo študijného programu a študijný program sa ešte skladá z jednotlivých predmetov (povinných, povinne voliteľných, seminárov a vzdelávacích aktivít). Ak má vysoká škola garantov študijného programu i garantov predmetov, môže prijímať študentov, vyučovať ich a udeľovať za získané vzdelanie akademický titul. Ak však garantov nemá, nemôže prijímať študentov, ani ich vyučovať a tým menej udeľovať titul. Ministerstvo školstva to kontroluje prostredníctvom Akreditačnej komisie, ktorá aspoň raz za 5 rokov preverí stav na každej vysokej škole. Garantovať študijný program však môžu iba docenti (najmä na bakalárskom stupni) a profesori na magisterskom a doktorandskom stupni. Profesor môže garantovať iba jeden študijný program na jednej vysokej škole a najviac päť predmetov. Po dosiahnutí 65 roku života už nemôže garantovať nijaký študijný program.
Aj tu je teda odpoveď jasná: aj profesorov potrebujeme. Ak vaše deti vyučujú v materskej škole, v základnej a strednej škole učiteľky a učitelia s titulom magister/ka, alebo ak vaši synovia majú titul inžinier, spomeňte si nato, že mohli študovať a učiť sa vďaka tým, ktorí boli ochotní a podujali sa na tú celoživotnú profesorskú „kalváriu“, aby garantovali študijné programy a predmety, aby iní mohli študovať a vzdelávať sa.
Ak sa však nad tým hlbšie zamýšľam, kto to berie vážne, musí ho vedecká a bádateľská činnosť vnútorne napĺňať. Inak by to nemohol robiť, pretože v dnešných časoch vedecký alebo pedagogický pracovník to nemá ľahké.
 
V čom je teda problém?
Bolo potrebné si postaviť aj ďalšie otázky. A v čom môže byť problém? Prvý a vážny problém môže byť, že existuje istá kategória ľudí, ktorým nejde o vedomosti, ale o tituly. Vedomosti znamenajú predovšetkým statočnú prácu, kým tituly ich môžu lákať pre určitý honor. A oni chcú honor, ale na vedomostiach im nezáleží. Ich titul nezodpovedá kvalite ich vedomostí.
Ďalší problém je, že nie je titul ako titul, lebo nie je škola ako škola. Sú vysoké školy kvalitnejšie, a preto aj vedomosti a tituly, ktoré udeľujú, majú vyššiu hodnotu, lebo sa predpokladá, že vedomosti nadobudnuté v tejto škole budú taktiež kvalitnejšie, lepšie. Áno, je to tak. Najkvalitnejšie školy sú v anglosaskom školskom systéme (napr. v USA) a sú to spravidla súkromné školy, ktoré si študent platí. Výhodou týchto škôl je, že ich absolventi nemajú problém sa zamestnať na vynikajúcich postoch, lebo sú skutočnými odborníkmi vo vyštudovanom odbore. Ale rozdiely sú aj vo vysokých školách na Slovensku.
Okrem už spomínaných rozdielov vidím problém nielen v kvalite školy, ale aj v kvalite študentov. Od študenta veľmi veľa závisí, lebo dnes každá škola poskytuje zahraničné študijné pobyty, ale drvivá väčšina študentov sa nepohne do sveta naučiť sa odborný cudzí jazyk. Taktiež od študenta závisí, koľko času a driny je ochotný venovať knihám a štúdiu a nezriedka zistíte, že študent síce chce skončiť vysokú školu, ale učiť sa chce čo najmenej a to iba vtedy, keď ho do toho vyučujúci doslova „dotlačí“.
Napokon problém vidím aj v štátnej školskej politike, ktorá „nahnala“ ľudí (zdravotné sestry, učiteľky so stredoškolským vzdelaním, sociálne pracovníčky a iných) po štyridsiatke či pred dôchodkom do škôl, aby si doplnili vysokoškolské vzdelanie. Tu sa musím pýtať, načo je to dobré? Učiteľky so stredoškolským vzdelaním alebo zdravotné sestry s dlhoročnou praxou sú často lepšie odborne pripravené než mladé vysokoškolské absolventky. Prečo už tým učiteľkám a zdravotným sestrám nedajú pokoj, keď už svoju prácu ovládajú, majú svoje povinnosti vo vlastných rodinách a ešte aj povinnosti v zamestnaní? Prečo im nedovolia, aby sa v pokoji dočkali dôchodkového veku? Čo s nimi má vysokoškolský učiteľ robiť? Má ich svojimi nárokmi v plnení vysokoškolských povinností dohnať na okraj zúfalstva?
Veľmi vážne nedostatky vidím aj v používaní titulov. Nikdy nezabudnem na svojich profesorov z Ríma, ktorí si nepísali titul, iba meno a priezvisko. Predsa na prvom mieste sme ľudia a ľudská dôstojnosť stvorená Bohom je omnoho vyššia než vedecká alebo akademická. Preto je potrebné používať tituly  čo najzriedkavejšie.
V škole som pre študentov profesor a vo farnosti pre veriacich farár. Nebolo by to správne, ak by ma študent oslovoval pán farár, lebo ja pre neho  nie som farár, ale profesor. A naopak, pre mojich drahých farníkov nie som nijaký profesor, ale farár lebo farár je duchovný pastier svojich veriacich.