Čo sa to s nami deje?!

 (Autor: archív redakcie)
Autor:Ján Duda
Pridané: 2008-01-12 15:59:27
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Voľné vzťahy

Naozaj, čo sa to s nami deje? S nami, veriacimi? Mladí ľudia žijú spolu ako druh a družka niekoľko rokov pod jednou strechou v jednom byte a nechcú sa zosobášiť, dokonca ani civilne nie. Ale keď sa im narodí dieťatko, prídu na faru a chcú dieťatko pokrstiť. Darmo sa im dohovára, že je ich povinnosťou prejaviť aspoň minimálnu vôľu, že budú vychovávať svoje dieťa v katolíckej viere, a preto, aby sa ukázali v nedeľu na sv. omši, niektorí nie sú ochotní urobiť ani to minimum, ktoré od nich Cirkev žiada. Dokonca nájdu sa aj takí, ktorí otvorene povedia, že do kostola na sv. omšu nebudú chodiť. Ak sa farár obráti na ich rodičov, títo často len bezmocne pokrčia plecami. A ich starí rodičia sa modlia s bolesťou v srdci a zatvárajú si oči, aby nemuseli vidieť a uši, aby nemuseli nič počuť. Ale vidieť, akú veľkú bolesť nosia vo svojom srdci, akú veľkú bolesť im spôsobuje spôsob života ich detí a vnukov. Ale títo si žijú svojím životom tak, akoby bolesť ich rodičov a starých rodičov sa ani len nedotkla ich srdca, ich duše. Človek si nutne kladie otázku: či túto bolesť svojich najbližšich nevnímajú, alebo ju ignorujú? Alebo sú tak otupení? Čo sa to s nimi vlastne deje, že im je bolesť blízkych ľudí ľahostajná?

Civilne rozvedení a znova zosobášení


Ďalším problémom sú manželia, ktorí boli cirkevne zosobášení, civilne sa rozviedli a znova civilne zosobášili. Katolícka cirkev si váži civilné manželstvo, aj keď ho nepovažuje za platné, lebo týmto manželstvom muž a žena deklarujú aspoň pred civilnou vrchnosťou, že chcú žiť ako manželia. Je to veľký posun v porovnaní s voľnými partnerskými vzťahmi, ktoré ignorujú cirkevnú i občiansku vrchnosť. Len civilní manželia však nemôžu prijímať Eucharistiu a táto ich situácia nie je len ich bolesťou, ale aj bolesťou Cirkvi. Takíto manželia však môžu modliť sa, chodiť na sv. omšu a počúvať Božie slovo. Ak takto žijú a narodí sa im dieťatko, môžu požiadať o krst a bez problémov sa ich žiadosti vyhovie, lebo existuje predpoklad, že svojmu dieťaťu poskytnú základy katolíckej viery. Veľmi ťažko sa im však vysvetľuje, prečo nemôžu prijímať Eucharistiu, prečo nemôžu byť krstnými a birmovnými rodičmi. Niektorí ťažko berú svoju situáciu a myslia si, že ich Cirkev poškodzuje. Nechápu, že ich situácia je zložitá a mali by si priznať, že ich kresťanský život nie je celkom v poriadku a akceptovať svoju situáciu a tiež akceptovať i postoj Cirkvi. Základom je vždy účasť na nedeľnej svätej omši. Kto teda chodí v nedeľu do kostola a modlí sa, tomu Cirkev vždy poslúži v rámci svojich možností.

Nepraktizujúci


Istý pán, ktorý prišiel požiadať o krst svojho dieťaťa, sa urazil, keď som o ňom poznamenal, že je nepraktizujúci veriaci. A dal mi to patrične najavo, že mám o ňom nesprávny názor a požiadal ma, aby som sa opravil. Preto som ho poprosil, aby mi dal odpoveď, kedy bol naposledy na sv. omši a kedy pri sviatosti zmierenia. Nepamätal si. A tak som mu vysvetlil, že ak verí v Pána Boha, je veriaci, ale ak nechodí v nedeľe na sv. omšu a nemodlí sa, vlastne svoju vieru nepraktizuje, nerealizuje. Preto je nepraktizujúci. Po tomto vysvetlení to pochopil.

Účasť na nedeľnej svätej omši


Keď sme pri nedeľnej sv. omši, v posledných rokoch sa čoraz viac začína šíriť názor, že do kostola chodiť nemusíme, že nemusíme byť organizovaní v nejakej Cirkvi a pritom môžeme byť veriacimi. Vidieť to aj na niektorých známych osobnostiach verejného a kultúrneho života, ktorí otvorene deklarujú aj v médiách, že sú veriaci, ale nie sú organizovaní v nijakej Cirkvi alebo náboženskej organizácii. Myslím si, že tento trend si osvojili aj niektorí veriaci najmä z radov mladšej generácie, čo možno badať aj v účasti na nedeľných bohoslužbách. Tento názor považujem za hlboké nepochopenie života viery, ba považujem ho za škodlivý, za poškodzujúci súčasné i budúce generácie veriacich. Viera v Boha a v život večný je čosi živé, čo treba budovať. A nositeľmi kresťanskej tradície viery boli, sú i budú vždy živé spoločenstvá veriacich, ktorí sa schádzajú v deň Pánov, v nedeľu, pri stole Božieho slova a Eucharistie ako chleba večného života. Opakujem: nositeľmi tejto viery sú vždy takéto živé spoločenstvá veriacich. Kto sa teda zriekne spoločenstva veriacich a prestane chodievať na nedeľnú sv. omšu, môže svoju vieru stratiť a určite ju stratia jeho deti alebo jeho vnúčatá. Ak nebudeme mať živé cirkevné spoločenstvá viery zhromaždujúce sa na nedeľnej sv. omši, kto potom bude medzi nami nositeľom Kristovho posolstva? Preto je povinnosťou kaž­dého katolíka, aby sa zúčastňoval nedeľnej bohoslužby, aby tak prispieval k rastu svojej viery a sám sa stal ako člen cirkevného spoločenstva veriacich nositeľom tradície živej viery.


Zbedačené manželstvá

Nemožno nespomenúť aj situáciu tých katolíckych manželstiev, ktorí odišli za prácou do blízkeho i ďalekého zahraničia. Niektorí sa dostali do Ameriky, iní pracujú v Írsku, Anglicku, Nemecku, Rakúsku. A nie sú to len muži, ale aj ženy – manželky a matky. Chodia pracovať najmä ako opatrovateľky detí alebo starých ľudí. Kalkuluje sa s možnosťou väčšieho zárobku a takúto situáciu považujú iba za prechodnú, dočasnú, kým sa finančne nepostavia na nohy, kým si nepostavia dom, nenašporia na iné materiálne statky. Žiaľ, poznám situácie, že sa skutočne finančne postavili na nohy, postavili si krásny dom, do ktorého sa už nemal kto nasťahovať, lebo manželstvo sa im rozsypalo a oni si našli nové „lásky“, nových patnerov a z manželov sa stali dvaja cudzí ľudia, ktorých nedokázali udržať pohromade ani ich vlastné deti. Aj toto sú prípady, pri ktorých Cirkev cíti bolesť a zármutok.

Čo sa to len
s nami deje...


Vieme, že niečo sa s nami deje, že niečo tu nie je v poriadku. Často nie sme schopní ovládať našu slobodu, nevieme odolať lákavým ponukám v hypermarketoch, hráme o rýchle a ľahké zbohatnutie. Často nevieme rozlíšiť, čo sú intrigy (zľavy, výhody...) a čo seriózne ponuky. Dnes majú ľudia veľmi veľké možnosti, ale zabúdajú alebo nechcú vidieť, že nemôžu vedieť všetko, vidieť všetko, chcieť všetko, ale len niečo, na im sily stačia. Že možno chcieť len to, čo nezbúra manželské a rodinné vzťahy, čo nezničí pokoj duše a vieru v Boha. Ak nezvládame samých seba, svoju slobodu a nepanujeme nad možnosťami, ktoré sa nám naskytujú, potom sa s nami niečo deje. A ak sa s nami niečo deje, treba s tým niečo urobiť. Niečo, čo upevní rodinné vzťahy, čo zveľadí pokoj duše a posilní vieru v Boha.