Biskup Ján Vojtaššák

Ján Vojtaššák (Autor: archív redakcie)
Autor:Ján Duda
Pridané: 2007-09-19 10:24:31
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Spomeňme si v týchto dňoch na Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka. Totiž 4. augusta2007 uplynulo 42 rokov od jeho úmrtia a 4 roky od exhumácie jeho telesných ostatkov. Ale predovšetkým preto, že ide o významnú osobnosť Katolíckej cirkvi na Slovensku a denne sa modlíme za jeho blahorečenie.

Úcta i rozpaky
Keď som v roku 2003 stál nad otvorenou
rakvou, v ktorej odpočívali ostatky Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka, cítil som hlbokú úctu i veľké rozpaky. Nikdy predtým som tohto Božieho muža na vlastné oči nevidel, iba som čítal a počul o jeho obdivuhodných skutkoch i múdrych slovách, ako aj odvážnom a svätom živote. Teraz som sa pozeral na jeho telesné ostatky s veľkou bázňou a úctou. A rozpaky som cítil preto, lebo som pozeral na jeho drobnejšiu postavu a pýtal som sa sám seba: čoho sa tí komunisti na tejto postave tak báli? Vždy som si ho predstavoval ako veľkého človeka. No zistil som, že on veľkým bol, ale predovšetkým svojím duchom a životom.
Pán si ho povolal na večnosť 4. augusta 1965 v nemocnici v Říčanoch
pri Prahe vo veku nedožitých 88. rokoch. Je priam neuveriteľné, čo tento človek prežil. Narodil sa a prežil detstvo i kňazské pôsobenie v Rakúsko-
uhorskej monarchii, biskupom bol počas prvej Československej republiky i vojnového Slovenského štátu a 17 rokov stihol prežiť, síce vo väzení, aj v komunistickom režime. Dlhá, predlhá to bola púť na jeho životnú kalváriu, ktorá napokon aj prišla.

Dnes vieme viac
Počas komunizmu sa o Vojtaššákovi hovorilo málo, lebo 13.1.1951 bol odsúdený na 25 rokov trestu odňatia slobody. Už predtým ho držali vo vyšetrovacej
väzbe, aby ho „pripravili“ na vystúpenie v súdnej sieni. No s ľuďmi, ktorí jedia zemiaky s kyslou kapustou to nemajú ľahké ani vyšetrovatelia v base. Zdalo sa, že Vojtaššák je už pripravený na „vystúpenie“, no keď vystúpil, urobil vyhlásenie, že popiera čo povedal, lebo ho k tamtej výpovedi prinútili. Nie a nie toho muža zlomiť, prinútiť, aby poslúchal... Nepomáhala ani bitka a týranie. Tvrdá hlava to bol ten Vojtaššák. Spomedzi biskupov bol najstarším. V tom čase mal už viac ako 73 rokov.
Ale vráťme sa do doby, v ktorej sa stal biskupom. Dnes už vieme o tom viac, lebo boli sprístupnené vatikánske
tajné archívy až do roku 1938 do začiatku pontifikátu pápeža Pia XII. (donedávna boli len do roku 1922 do začiatku pontifikátu Pia XI.) Vznik Československej republiky vyhlásenej v Prahe 18.10.1918, ku ktorej sa Slovensko
prihlásilo žilinskou deklaráciou 30.10.1918, našiel Spišskú diecézu v zložitých spoločenských, politických i náboženských podmienkach. Z frontu prvej svetovej vojny sa vracali vojaci, ktorí prežili, niektorí zmrzačení, ale všetci poznačení krvavými udalosťami. V roku 1919 zomrel spišský biskup Dr. Alexander Párvy a na jeho miesto nastúpil v súlade s cirkevnými zákonmi pomocný biskup s právom nástupníctva
ThDr. Martin Keberich, ktorý bol biskupom od roku 1916. Po intervencii pražskej štátnej moci Mons. Keberich z funkcie spišského biskupa odstúpil ešte v tom istom roku 1919. Pre štátnu moc bol biskup Keberich nežiadúcou osobou, lebo sa hlásil k Uhorsku a tu už existovala nová republika (po svojom odstúpení pôsobil ako prepošt Sídelnej spišskej kapituly až do roku 1952, kedy zomrel; pochovaný je v krypte Spišskej katedrály). A začalo sa vyjednávať, kto bude spišským biskupom. Za Vatikán vyjednávania viedol apoštolský nuncius arcibiskup Clemente Micara a za pražskú vládu minister zahraničných vecí Eduard Beneš. Vážnym kandidátom bol Andrej Hlinka ako ružomberský farár, ktorý snáď bol najvplyvnejšou osobou tých čias v radoch katolíkov na Slovensku. No upadol do nemilosti vlády, lebo sa dožadoval naplnenia sľubu, ktorý dal Masaryk Slovákom v Pittsburgu, že Slováci budú s Čechmi v novom štáte rovnoprávni s vlastnou autonómnou vládou. Dnes vieme, že to bol Andrej Hlinka, ktorého Vatikán požiadal napísať posudok na Vojtaššáka o jeho súcosti na biskupa. Zdá sa, že v rokovaniach,
ktoré neboli ľahké, Vojtaššák nebol „favoritom“ ani vlády, ani Svätej Stolice. Možno to bolo pre jeho mladý vek, alebo nedostatočný (podľa názoru niektorých) diplomatický rozhľad, alebopreto, že nemal doktorát, čo napokon
bolo a je požiadavkou cirkevných predpisov pre úrad biskupa. Ktovie? Jeho meno „vytiahol“ na stôl nuncius v čase, keď zlyhali iné alternatívy. Jána Vojtaššáka 20.11.1920 pápež Benedikt XV. vymenoval za spišského biskupa, 13.2.1921 bol v Nitre konsekrovaný a 27.2.1921 sa v Spišskej Kapitule ujal svojho úradu.


Križovatka života

Po druhej svetovej vojne a najmä po smrti arcibiskupa Kmeťku v roku 1948, keď sa stal najstarším biskupom na Slovensku, sa Vojtaššák dostal na dôležitú križovatku svojho života. Zdá sa, že biskupský zbor bol na Slovensku rozdelený na dve skupiny. Jedna skupina bola za vyjednávanie
s komunistickou vládou a verila v aký-taký úspech alebo aspoň nejakú obmedzenú mieru slobody pre Cirkev. Druhá skupina odmietala rokovanie s komunistami v presvedčení, že s nimi
sa rokovať nedá, že rokovania by boli len „hrou mačky s myšou“. Najvýraznejšou
postavou druhej skupiny bol práve Ján Vojtaššák, ktorý sa celou silou svojej autority postavil na odpor komunistickému násiliu. V roku 1949 správca apoštolskej nunciatúry v Prahe napísal do Vatikánu, aby bol Vojtaššák urýchlene vymenovaný za arcibiskupa, lebo z biskupského zboru má najviac odvahy a má schopnosť dodať odvahy aj ostatným biskupom na Slovensku (neskôr v roku 1952 písali zahraniční Slováci do Vatikánu list, v ktorom prosia, aby bol Vojtaššák vymenovaný za kardinála, aby tak bola posilnená jeho autorita na Slovensku aj zo strany Svätej Stolice). Vtedajšia štátna moc situáciu zhodnotila správne a náležite
to aj využila. Vojtaššáka, Gojdiča a Buzalku odsúdila za údajnú vlastizradu
a špionáž pre Vatikán. Držala ich vo väzení a rozšírila proti nim štvavú propagandistickú
kampaň. Prvú skupinu biskupov zapojila, často v rozpore s ich skutočnou vôľou, do „budovateľského
úsilia“ komunistického zriadenia. Napríklad v roku 1955, teda v čase, keď Vojtaššák a mnohí ďalší biskupi, kňazi a laici sedeli vo väzení pre svoje náboženské presvedčenie, košický apoštolský administrátor biskup ThDr. Jozef Čársky dostal štátne vyznamenanie
Rád republiky a média naňho poukazovali
ako na príklad vlasteneckého biskupa. Dnes vieme ako Mons. Čársky pre to vnútorne trpel. Nemožno ho za to odsudzovať, lebo nie každému Pán Boh udeľuje dar mučeníctva. Ak by si niekto myslel, že trpieť za Krista je niečo samozrejmé, treba
ho usmerniť: dar mučeníctva majú iba tí, ktorým tento dar dá Pán. Iba tí, ktorým Pán dá silu zniesť utrpenie. Vojtaššák toto utrpenie niesol do konca svojho života priam príkladne ako skutočný Boží služobník 15 dlhých, predlhých rokov.


Biskupom vo väzení

Dovoľte mi, aby som na tomto mieste nepísal o jeho utrpení, ktoré musel prežiť, ba denne prežívať, ale aby som poukázal na skutočnosť, že Vojtaššák ostal aj vo väzení „nezlomenou“ osobnosťou. Toto je veľmi vážna vec, lebo v živote ľudí sú udalosti, bôle, utrpenia, ktoré im spôsobia hlboké vnútorné zranenia a následne človek už do smrti ostáva „zlomeným človekom“. Po svojom uväznení v roku 1950 sa biskup Ján Vojtaššák už nikdy nedostal na slobodu,
ale celých 15 rokov strávil vo väzení
(11 rokov) alebo v exile (4 roky), ale vždy pod policajným dozorom. Ak k tomu prirátame bitku, týranie, ponižovanie,
výsmech a potupovanie, sú to všetky predpoklady, aby sa z Vojtaššáka stal „zlomený“ človek rezignujúci na všetko. V prípade Vojtaššáka sa to napriek
všetkým predpokladom nestalo. Zaujímal sa o dianie v diecéze, žiadal komunistickú vládu, aby ho pustili z väzenia na rokovanie Druhého vatikánskeho
koncilu (ktorý začal v roku 1962 vo Vatikáne), písal listy kňazom diecézy a ak sa dnes hovorí o delení diecéz na Slovensku, Vojtaššák mal vo väzení pripravený návrh nového rozdelenia diecéz Slovenska. To, čo by iného človeka bolo dávno zložilo, jeho nezložilo a nezlomilo. Tento fakt sa dá vysvetliť iba tak, že Boh mu dal silu vytrpieť a pretrpieť všetko.


Nebezpečný pohreb

V čom už môže byť pohreb nebezpečným?
Neviem, ale zdá sa, že Vojtaššákov pohreb bol pre vtedajšiu štátnu moc nebezpečným, lebo aj mŕtvá
telesná schránka biskupa dokázala „rozhýbať“ masy veriacich. Ako spišský biskup mal byť pochovaný v spišskej katedrále. Ale to pre vtedajšiu vládu neprichádzalo do úvahy. Napokon súhlasili s jeho pohrebom v jeho rodisku
Zakamennom, kde pohrebné obrady vykonal trnavský apoštolský administrátor biskup Ambróz Lazík. Pohreb biskupa Vojtaššáka bol prejavom
viery ľudu na Slovensku a úctou k osobnosti, ktorá pre vieru toľko trpela. Ukázalo sa, že ľudí možno klamať, ale nedá sa to robiť dlhodobo. Napriek toľkým článkom v novinách, v ktorých Vojtaššáka opisovali ako „zradcu republiky“, „nepriateľa ľudu“, „špióna Vatikánu a imperializmu“, ľud na Slovensku aj na pohrebe ukázal, že na Vojtaššáka má svoj vlastný pohľad, ktorý nie je v súlade s tým oficiálnym, komunistickým.


Exhumácia

V lete v roku 2003 sa z nariadenia súčasného spišského biskupa Mons. Františka Tondru znova otvoril hrob biskupa Jána Vojtaššáka. O exhumáciu som ho listom požiadal ako postulátor diecéznej i rímskej fázy beatifikačného procesu. Všetci zainteresovaní zložili vo farskom kostole v Zakamennom na oltári prísahu a potom šli k hrobu biskupa Vojtaššáka na blízky miestny cintorín. Exhumačné práce prebiehali v pokojnej atmosfére. Rakva bola ešte zachovalá a nebolo potrebné ju v Zakamennom
otvárať, otvorená bola až na druhý deň. Okolo hrobu sa zhromaždili
starostovia i kňazi hornooravských farností a veľké množstvo zástupu veriacich, ktorí sa modlili nahlas ruženec.
Keď rakvu niesli do auta, niektorí spontánne dokonca kľakali... Bola to taká duchovná atmosféra, akú človek nezažije často.