Ordálie, božie súdy, jednoducho inkvizícia

PÁPEŽ GREGOR IX. zostruje prenasledovanie kacírov a zveruje inkvizíciu do rúk dominikánov (Autor: archív redakcie)
Autor:Ján Duda
Pridané: 2007-07-11 15:33:42
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

K napísaniu tohto článku ma motivoval článok tohtoročnej maturantky a našej organistky Lucie Dutkovej, ktorá vedie mládežnícku rubriku nášho časopisu. Článok bol publikovaný v predchádzajúcom čísle tohto časopisu a jeden z opýtaných v ankete sa vyjadril aj o cirkevnej inkvizícii. Pre mňa sa stal námetom na článok, ktorý môže zaujať dospelých a dúfam, aj mládež.
Možno si niektorí poviete: načo písať o minulých veciach, ktoré nie sú pre Cirkev priaznivé? Iste, nie je to nič potešujúce, ale ak o tom mládež hovorí, veci treba vysvetľovať, nie zatĺkať. Lebo ani cirkevná stredoveká inkvizícia nie je o ničom inom, než o ľudskom zlyhaní. A ak vyplynie z tohto článku pre nás nejaké poučenie, možno by som ho sformuloval takto: asi máme byť zmierliví voči ľudským zlyhaniam minulých generácií, aby budúce generácie boli zmierlivé voči našim!

Poznanie stavu veci

Cirkevnú inkvizíciu máme vžitú ako niečo zlé. A je to pravda. Avšak takéto konštatovanie vyvoláva mnohé ďalšie otázky: prečo vznikla, kde sa vzala, ale i to, čo vlastne cirkevná inkvizícia bola? Predsa niečo, o čom si myslím, že je zlé, muselo mať aj svoje korene, príčiny, ciele... Teda dôležité je poznanie stavu veci.
Vráťme sa v mysli o tisíc rokov dozadu, možno presnejšie do roku 1215. Vtedy viedol Cirkev pápež Inocent III., ktorý uznal a využíval inkvizíciu pre nastolenie poriadku a disciplíny v Cirkvi. Áno, je to pravda. Inkvizíciu treba chápať ako „nástroj“ pre nastolenie poriadku a cirkevnej disciplíny. Nie ako „nástroj“ na potláčanie slobody myslenia a presvedčenia, hoci bola zneužitá aj na tento účel. Dôležité sú tu tri – podľa môjho názoru – kľúčové fakty. Prvým je fakt, že inkvizícia bola mocenskoprávnym (neodvážil by som sa povedať, že legitímnym!) „nástrojom“. To znamená, že mala vymedzené presné pravidlá, postupy (iná vec je, že pre niekoho sú pravidlá na to, aby sa porušovali, nie dodržiavali alebo dodržiavali len navonok). Druhým je fakt, že inkvizícia, ktorá vznikla a používala sa ako mocenský nástroj už dávno pred Inocentom III., bola v Cirkvi chápaná pôvodne ako „nástroj“ na obnovenie cirkevnej disciplíny (predovšetkým u klerikov a porušovateľov cirkevnej disciplíny). Tretí fakt vyplýva z predchádzajúceho: inkvizičný disciplinárny „nástroj“ sa nepoužíval na potláčanie slobody myslenia a presvedčenia a ak bol niekedy na takýto účel použitý, možno hovoriť o „zneužití“ (ak vôbec môžem použiť toto slovo v súvislosti s obsahom a praktikami) inkvizičného procesu. Bez týchto troch kľúčových faktov, ktoré si osvojíme ako naše východiská pri skúmaní praktík inkvizítorov, aby sme – podľa môjho presvedčenia – nepochopili nič alebo len veľmi málo z praktizovania inkvizičného cirkevného procesu.

Trestný cirkevný proces

Názov „inkvizícia“ pochádza z latinského slova „inquisitio“, čo v slovenčine znamená „hľadať, vyhľadávať“. Ak hovoríme o cirkevnej inkvizícii, išlo vlastne o trestný proces, ktorého účelom bolo dokázať obvinenému spáchanie trestného činu (deliktu). Tento proces začínal predložením obvinenia proti konkrétnej osobe resp. osobám a pokračoval fázou dokazovania, ktorým sa malo preukázať, že vznesené obvinenie je pravdivé a páchateľ trestného činu sa naozaj dopustil. Obvinenie predkladal a dokazovanie viedol poverený cirkevný činiteľ (vhodnejšie pomenovanie mi na um neprichádza) tzv. inkvizítor.
Okrem tohto inkvizičného trestného procesu sa v Cirkvi používal aj iný, postavený skôr na báze tzv. accusatio, známeho z klasického rímskeho práva, kde súdny cirkevný tribunál fungoval voči obvinenému menej agresívne, avšak cieľ bol ten istý. Ak inkvizičný trestný proces od Inocenta III. prevážil nad akuzačným (accusatio), tak to bolo pre svoju agresívnosť, a teda aj vyššiu účinnosť pri odhaľovaní trestných činov.
Ak by ste sa ma pýtali, či existujú v Cirkvi trestné procesy dnes, musel by som vám povedať, že áno. Cirkev má na tieto procesy dnes jasne dané právne normy vydané najvyššou autoritou Cirkvi, pápežom. V súčasnosti však dominuje akuzačný trestný proces, kde sa taktiež hľadá pravda ohľadom spáchania trestného činu (pod „trestným činom“ tu rozumej vonkajšie porušenie práv, ktoré Cirkev chráni pod hrozbou uvalenia cirkevného trestu). Ak sa dnes na jednej strane kritizuje alebo nebodaj nenávidí Cirkev za inkvizičné trestné stredoveké procesy, na druhej strane sa Cirkev kritizuje aj z úplne opačného dôvodu, že vlastnými prostriedkami nič nekoná, resp. málo koná proti páchateľom trestných činov vo vlastných radoch. Ľudovo povedané: ani z voza ani na voz; ani inkvizičný (vyhľadavajúci, pátrací) prístup ani bez neho! Problémom je človek sám, lebo nie je dokonalým tvorom. Preto akýkoľvek ľudský„nástroj“ na nastoľovanie spravodlivosti nikdy nebude dokonalým. A tu sme pri koreni problému tak kritizovanej cirkevnej stredovekej inkvizície. Za každú cenu túžila po priam dokonale vykonávanej spravodlivosti a keďže ju takú v prirodzenom poriadku nevedela nájsť, hľadala ju v zázračných skutkoch, ktoré mali byť vraj prejavom božieho rozhodnutia. Preto som v rozpakoch, či môžem nazvať to, čo inkvizítori konali s obvinenými osobami iba omylom či zneužitím právomoci verejného činiteľa, alebo to nazvať až hriechom „pokúšať Boha“ (nútiť Pána Boha, aby vykonal zázrak).

Božie súdy, mučenie

Ordálie a božie súdy boli v rámci inkvizičného trestného procesu „dô­kazmi“ ako v svetskom, tak aj cirkevnom práve. Ich konkrétne formy mali boli rôzne. Najčastejšie to bola skúška vodou alebo ohňom. Spočívala v tom, že po náležitých modlitbách a vzývaniach o boží zásah a zamedzení vplyvu diabla, obvineného so zviazanými rukami a nohami hodili do vody, pritom pozerali, či pláva na povrchu alebo klesá ku dnu. V prvom prípade to bol dôkaz jeho neviny, v druhom dôkaz jeho viny. Alebo skúška ohňom spočívala v tom, že obvinený musel držať v rukách žeravé železo a potom mu ruky na niekoľko dní obviazali do ľanovej látky a zapečatili. Ak potom ruku odpečatili a usúdili, že vzniknutá rana je nepoškodená alebo takmer nepoškodená, obvinený bol oslobodený. Typickou formou božieho súdu bol súboj medzi obvineným a jeho protivníkom. Kto zvíťazil, bol považovaný za nevinného.
Osobitne sa treba zastaviť pri mučení obvineného. Aj mučenie bolo chápané ako dôkaz viny alebo neviny, ktorý spočíval v „súboji“ medzi inkvizítorom (mučiteľom) a obžalovaným (mučeným). To znamená, že inkvizítor bol povinný zachovať len tie spôsoby mučenia, ktoré boli taxatívne určené. Jeho úlohou bolo dostať z obvineného priznanie viny a úlohou obžalovaného nepriznať sa. Ak sa priznal, bol považovaný za vinného. Obvykle z tohto nerovného zápasu vychádzal víťazne inkvizítor, ktorý v prípade svojho neúspechu bol povinný stiahnuť obvinenie, čím riskoval svoju dobrú povesť, že obviňuje nevinných. Kto teda upadol do rúk inkvizítora, tomu asi veľa možností na prežitie neostávalo.
Netreba zabúdať, že pri ordáliách a božích súdoch sa vždy počítalo s božím zásahom, zázrakom. Lebo obvinený mohol prežiť iba vtedy, ak skutočne Pán Boh urobil zázrak a zachoval ho nažive. Alebo vtedy, ak ho pri živote uchoval inkvizítor...

Pokus o vyhodnotenie

Nie ľahko sa píše o vyššie uvedených faktoch, ktorými sú poznačené dejiny Cirkvi. Preto tento pokus o zhodnotenie nie je ich ospravedlňovaním, ale pokusom o vysvetlenie. Ordálie, božie súdy a mučenie nie sú kresťanského pôvodu. Do kresťanstva sa dostali z pohanskej kultúry germánskych kmeňov. Pôvod slova „ordálie“ má korene v starobylom longobarskom slove „ordail“ a znamená „roz­hodnutie, súd“. Žiaľ, kre­sťanstvo v kon­takte s po­­­hanskou kultúrou a ná­boženstvami počas barbarských nájazdov na Rímsku ríšu, tieto praktiky prevzalo.
Myšlienka dokázať vinu a nevinu či pravdu a nepravdu nie je zlá, nesprávna sama osebe. Všetci predsa chceme, aby vinní boli usvedčení (a neodvažujem sa povedať, aj potrestaní, lebo musím brať do úvahy hriešnosť a nedokonalosť človeka) a nevinní zasa oslobodení. Omyl bol v tom, že inkvizícia siahala po dôkazných prostriedkoch, ktoré prekračovali hranice ľudskosti a chcela priam „prinútiť“ Boha, aby vykonal zázrak. Bolo to od človeka veľmi nerozumné. Tu asi je namieste pripomenúť slová pápeža Benedikta XVI., ktorý povedal ešte ako kardinál v roku 2004, že „viera potrebuje rozum, inak sa stane nebezpečnou, ale rovnako rozum potrebuje vieru, inak sa stane nebezpečným pre samého človeka“ (Mníchov, 2004).

Zmierlivý postoj

Inkvizícia bola vážnym „prešľapom“, omylom, chybou minulých generácií. Nijaký človek nemôže si robiť nárok, že nastolí na tomto svete absolútnu spravodlivosť, že každého vina alebo nevina, chyba alebo hriech sa dá na tomto svete dokázať. A nijaký človek by nemal siahať k „násilnemu“ vlastnému postoju voči Bohu, čo on má alebo nemá robiť alebo vykonať. Takýto postoj by bol hriechom pokúšania Boha (lat. tentatio Dei). Človek môže Boha prosiť, ale nie ho „donucovať“ alebo si niečo od neho „vynucovať“. Taktiež by sa mal človek uspokojiť s vlastným rozumom, ktorý má od Boha ako dôležitý dar a ktorý by mal dať do služby Bohu i človeku. Áno, cirkevná inkvizícia je vážnym omylom človeka. No, žiada sa mi zopakovať to, čo som napísal už na začiatku: treba byť asi zmierlivý voči chybám minulých generácií, aby tie budúce boli zmierlivé voči našim chybám a omylom. A súhlasím s abbé Pierrom, ktorý nedávno zomrel vo Francúzsku. Vyjadril sa, že má pripravené pre Pána mnoho otázok, na ktoré sa ho opýta, lebo tu na zemi im nerozumie. „Poviem mu – povedal kňaz Pierre – Pane, verím v Teba a milujem Ťa z celého srdca, ale mnohým veciam nerozumiem. Napríklad prečo väčšie zvieratá, aby prežili, musia požierať slabšie... a mnoho ďalších otázok..."