Diecézna synoda

Kostnický koncil zachytený v petersburskej kronike (Autor: Peter Lazor)
Autor:Ján Duda
Pridané: 2007-03-03 11:20:33
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Pokračujeme v našej rubrike o diecéznej synode. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim poukázať na to, čo bolo náplňou diecéznej synody v dejináchtejto cirkevnej inštitúcie.

Koncil alebo synoda?

Začneme názvom. Zdá sa, že prvým, kto použil názov „koncil“ (lat. concilium) vo svojich písaných dielach, bol cirkevný spisovateľ Tertulián, ktorý žil v rokoch 160-220 po Kristovi v Kartágu v severnej Afrike, kde v tom čase existovali prekvitajúce kresťanské cirkevné komunity veriacich. Pod týmto názvom chápe zhromaždenie predstavených kresťanských cirkevných komunít za účelom spoločného riešenia vzniknutých ťažkostí a problémov (slovo „concilium“ má pravdepodobne gramatický základ v gréčtine, ale bolo prevzaté do latinčiny a stalo sa jej súčasťou; „con“ alebo „cum“ znamená „spolu“ a „cillum“ tlačíme, riešime; doslovne teda „concilium“ znamená „riešiť spolu“). Iný cirkevný spisovateľ známy pod menom Dionýz Alexandrijský, ktorý žil v rokoch 190-264 v Alexandrii čiže taktiež na území dnešnej severnej Afriky a približne v tej istej dobe ako Tertulián, podobné cirkevné zhromaždenie predstavených cirkevných spoločenstiev nazýval slovom „synoda“. Aj toto slovo má grécky pôvod a znamená „kráčať spolu“ alebo „riešiť spolu“ na nejakom zhromaždení. Dlho sa obe slová používali rovnocenne ako synonymá na označenie tej istej skutočnosti.

Súčasné presné názvy

V súčasnosti máme už názvy presne určené cirkevnými zákonmi, ktoré vydal Svätý Otec pre celú Cirkev. „Ekumenický koncil“ zvoláva Svätý Otec a rozhodujúce hlasovacie právo majú na ňom iba prítomní biskupi. Naposledy sa ekumenický koncil konal v rokoch 1962-65 a je známy ako Druhý vatikánsky koncil. Okrem toho súčasné cirkevné zákony poznajú ešte „koncily partikulárnych cirkví“. Ide vlastne o „Plenárny koncil“, ktorý zvoláva po predchádzajúcom súhlase Konferencie biskupov a tiež Svätej Stolice predseda konferencie biskupov. Rozhodujúci hlas na tomto koncile majú iba biskupi, ktorí patria do tej konferencie biskupov, ktorá sa ho rozhodla zvolať. Rozhodnutia Plenárneho koncilu musí schváliť ešte pred zverejnením Svätá Stolica. Okrem Plenárneho koncilu patrí do kategórie „koncilov partikulárnych cirkví“ aj „Koncil cirkevnej provincie“ a po predbežnej konzultácii a súhlase ostatných zainteresovaných diecéznych biskupov ho zvoláva arcibiskup metropolita. Na Slovensku sú dve cirkevné provincie: Rožňavská, Spišská a Košická partikulárna cirkev (=diecéza) tvoria jednu cirkevnú provinciu a na jej čele stojí košický arcibiskup metropolita. Druhú provinciu tvoria ostatné rímskokatolícke diecézy na Slovensku. Na Koncile cirkevnej provincie majú rozhodujúce hlasovacie právo iba biskupi provincie.
Aj synody sú presne určené cirkevnými zákonmi. Existuje „Biskupská synoda“ ako zhromaždenie biskupov, ktorých zvoláva pápež, aby mu poradili v určitých problémoch. Ide o problémy a témy týkajúce sa celej Cirkvi alebo jej niektorých častí alebo určitého okruhu problémov. Po zasadaní Biskupskej synody pápež obvykle vydáva dokument pod názvom „posynodálna exhortácia“ (posynodálne povzbudenie). Biskupskú synodu si netreba mýliť s „biskupskou radou“ alebo tiež s „diecéznou synodou“. Biskupská rada je totiž inštitúciou v rámci Biskupského úradu, zriaďuje ju diecézny biskup a jej členmi sú vikári (zástupcovia alebo bezprostrední pomocníci) diecézneho biskupa, aby mu radili a aby diecézny biskup takto koordinoval prácu jednotlivých sektorov Biskupského úradu. Napokon je tu diecézna synoda, ktorá pomáha diecéznemu biskupovi. K nej sa ešte vrátime.

Príklady z histórie

Uvedieme si niekoľko príkladov, čo bolo náplňou diecéznej synody v jej takmer dvetisícročných dejinách, lebo ide o skutočne starobylú cirkevnú inštitúciu.

Synoda v prvom tisícročí kresťanstva

Najstaršou existujúcou a doposiaľ zachovanou knihou diecéznej synody sú „Ustanovenia synody“ diecézy Auxerre (Francúzsko) z roku 585. Na tejto synode sa zúčastnili: miestny biskup, siedmi opáti, dvadsaťštyri kňazov a traja diakoni. Uzniesli sa a podpísali 45 ustanovení (napr. zákaz pracovať na poli v nedeľu, nariadenia o zbierkach v kostoloch, zákaz pre kňazov byť krstným rodičom a pod.). Iná synoda, ktorá sa konala v roku 650 v Rouen (Francúzsko), určovala miestnemu biskupovi to, ako má postupovať pri vykonávaní pastoračnej vizitácie. V prvom tisícročí kresťanstva, ako sa zdá, nebol miestny biskup jedinou osobou, ktorá určovala a schvaľovala Synodálne ustanovenia, ale spolu s ním to boli aj opáti, kňazi, ba aj diakoni. Ba dokonca, ako možno vybadať, zaväzovala aj miestneho biskupa k určitým záväzným povinnostiam. Uvedený príklad je trochu zjednodušeným pohľadom na diecéznu synodu v prvom tisícročí kresťanstva, ale dovolil som si ho použiť tak preto, aby sa výklad stal zrozumiteľným.

Stredoveká diecézna synoda

V stredoveku dostala diecézna synoda trochu inú náplň. Už v roku 1140 cirkevný právnik Ján Gratián vo svojom diele Decretum gratiani pripomína predpis, ktorý zaväzuje miestneho biskupa konať diecéznu synodu každý rok (niektoré predpisy dokonca hovoria o tom, aby miestny biskup zvolával synodu dvakrát do roka). Zdá sa to príliš často? Ak poukážeme na náplň a úlohy stredovekej diecéznej synody, badať, že by nezaškodilo zvolávať ich aj častejšie. Ako príklad nech nám poslúži nariadenie Koncilu provincie, ktorý sa konal v Copenaghene (Nemecko) v roku 1425. Tento koncil zaviazal každého biskupa provincie, aby dvakrát do roka zvolal diecéznu synodu, počas ktorých majú osobne alebo prostredníctvom iných „vysvetľovať v reči ľudu (nie v latinčine!) nariadenia čiže rozhodnutia (dekréty) pápežov a koncilov kňazom i ľudu tak, aby sa nikto nemohol vyhovárať, že ich nepozná.“ Takto sa malo dosiahnuť (napr. poučovaním a ak by to nepomohlo, aj nejakou možnou represiou), aby kňazi nežili v konkubináte, aby rehoľníci zachovávali klauzúru a rehoľnú disciplínu a aby veriaci žili čestne, nie ako konkubíni či veriaci nedodržujúci manželskú vernosť, úžerníci a kľajúci alebo preklínajúci ľudia. V stredovekej diecéznej synode miestny biskup nevystupoval ako cirkevná autorita vydávajúca normy a zákony, ale ako sprostredkujúca autorita, ktorá zabezpečovala zachovávanie vyšších (pápežských alebo koncilových) zákonov a nariadení. Platilo to všeobecne voči sebe, kňazom, rehoľníkom i veriacim. Obdobie Tridentského koncilu je už obdobím začínajúceho novoveku. Tento koncil bol novým impulzom pre konanie diecéznych synod. Ale o tom snáď inokedy.