NÁVRŠIE SV. MICHALA

MONS SANCTI MICHAELI

Markušovský kostol (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Ľudská duša je určená pre večnosť. Boh nás tak stvoril, pre večnosť, ktorá nepozná hranice priestoru a času. Ak sa človek aspoň trochu dotkne dávnych, vzdialených čias, v istom zmysle pocíti závan večnosti. Tak je to aj pri pohľade na markušovský kostol: majestátny, starobylý Boží chrám stojaci na kopci a vypínajúci sa nad riekou Hornád.

Chrám

Každý chrám máme v úcte a láske, lebo v každom prebýva náš Spasiteľ a Pán Ježiš Kristus pod spôsobom Chleba v bohostánku, v každom sa koná Ježišova nekrvavá obeta spásy ľudstva. Preto kresťan katolík má v úcte každý chrám, v ktorom sa ľudia modlia a klaňajú sa Bohu. To však ešte nie je všetko.

Svedkovia viery

Sú aj iné dôvody, pre ktoré sa úcta ku kostolu znásobuje: je to svedectvo viery. Keď Pán Ježiš vstupoval do Jeruzalema na osliatku, zástupy mu prevolávali na slávu. Farizeji a zákonníci šomrali a žiadali Pána, aby im to zakázal. Vtedy Pán Ježiš povedal: „Ak budú oni mlčať, kamene budú kričať“. A naozaj, aj kamene môžu byť svedkami viery, zvlášť kamene, z ktorých je postavený kostol.
Markušovský kostol sv. Michala archanjela stojí na kopci nad Hornádom už takmer tisíc rokov. Viete si predstaviť: už približne tisíc rokov!!! Môžeme sa dotknúť týchto kostolných kameňov a nemať pritom pocit, že tento kameň (čo ak práve tento kameň?!) tu priniesol kresťan, taktiež kresťan ako ja a ty, ktorý rovnako ako my uveril, že Ježiš Kristus je náš Spasiteľ a Pán a priniesol ho tu pred toľkými rokmi? Ak sa pozeráme na tieto kamene a dotýkame sa ich „tajomstiev“, naša viera v Boha sa posúva do úžasnej a neznámej minulosti, o ktorej však vieme, že už tu bola viera v Boha a ak ideme ešte ďalej v našej meditácii, dostávame sa až kdesi do „krajiny“ večnosti, kde „Boh zotrie každú slzu z našich očí...“ Na tento markušovský kopec už pred toľkými storočiami prichádzali kresťania, aby sa tu modlili tak, ako my, síce trochu iným spôsobom, trochu inou rečou, ale boli to naši predkovia nielen podľa rodu, ale aj vo viere v nášho Pána Ježiša Krista.
Preto milujme toto miesto, tento Boží chrám a majme ho v hlbokej úcte, lebo kamene na jeho stavbu tu prinášali nielen pracovité, ale aj nábožné a k modlitbe sa zopínajúce ruky našich predkov. Keby tieto kamene vedeli rozprávať, rozpovedali by nám o pracovitosti i viere našich otcov. Napokon tieto kamene aj naozaj rozprávajú... stačí si sadnúť, zapozerať sa na ne, zamyslieť sa, dotknúť sa ich... a začnú rozprávať neuveriteľné skutočnosti z dejín ľudstva a viery.
Nijaký človek nemôže zodpovedne pracovať pri tomto kostole, aby zároveň nemiloval Boha i tento jeho neobyčajný markušovský chrám.

Podivuhodná stavba...

Málokto z nás si uvedomuje, že markušovský Boží chrám je v istom zmysle zázrakom. Zakaždým keď obchádzam jeho múry zvonka a pozerám, čo je potrebné ešte opraviť, alebo či niečo nie je poškodené, nemôžem sa ubrániť tomuto pocitu. Nie som stavbár, ale kňaz. Ale nikdy neprestávam vyjadriť svoj úprimný obdiv nad tým, že táto stavba vôbec dokáže stáť. Po toľkých rokoch, ba úctyhodných storočiach! Táto tak „podivuhodne“ pozliepaná stavba! Nemý úžas, v ktorom sa skláňam pred majestátom tejto stavby zakaždým dvíha moju myseľ k Bohu všemohúcemu...
Ale poďme poporiadku. Podľa najnovších výskumov kostola, ktoré vykonal František Javorský v roku 1998, súčasná stavba kostola vznikala postupne: najprv to bola „neznáma stavba“ spred prvej polovice 13. storočia; v rokoch 1200-1250 vznikla dnešná hlavná loď aj s určitým typom veže; niekedy v rokoch 1300-1400 bolo postavené saktuárium, kde je dnes hlavný oltár s výraznými gotickými prvkami a v tomto období bola postavená prvá časť sakristie a hneď krátko potom bola sakristia rozšírená do súčasnej podoby. Podľa archeologických výskumov prístavba svätyne nebola technicky zložitá: z vonkajšej strany pristavili k existujúcim múrom ďalšie, predĺžili ich a upravili do polkruhu. Napriek tomu sa táto časť stavby javí ako najviac problematická. V roku 1998 ju musel prezrieť odborník na statiku a už predtým bola posilnená skobami, aby držala pohromade. Za „mimoriadne odvážne“ považujem zásahy Štefana Máriássyho do stavby v roku 1486 a v roku 1500. Jeho odvaha spočívala v tom, že v roku 1486 dal prebúrať dva pomerne veľké otvory (priechody) v nosných múroch zo severnej strany a vybudovať kaplnku sv. Kozmu a Damiána (dnešná tzv. lieskovanská kaplnka). Niečo podobné urobil z južnej strany v roku 1500, keď v jubilejnom roku dal vybudovať kaplnku sv. Anny. Prebúrať priečku nie je nejaký problém, ale prebúrať nosné múry, kedy hrozí zrútenie celej stavby, to už chce odvahu. V roku 1890 bola prestavaná veža a pristavané časti „Boží hrob“ a v lieskovanskej kaplnke malá časť, kde je výstup na chór. Napokon celá stavba leží na pohrebisku, na starobylom cintoríne ktovie z akých čias...
Neuveriteľne pozliepaná stavba. Niekedy si myslím, že ju pohromade drží len Boží zázrak. Hľadáme zázraky. Tie vzácne Božie znamenia. Hľadáme ich po cudzích krajinách i na pútnych miestach. Ale tie sú aj tu, v nás a pri nás. Keby mi ako chlapcovi rozprávali, že ich môžem objaviť a spoznať aj pri práci pri oprave kostola, možno by som im neuveril. Dnes možno vy nebudete veriť mne, keď tvrdím, že náš vzácny chrám sv. Michala archanjela je naozaj jeden z mnohých Božích znamení, je Boží zázrak. Závisí od nás, či ho naozaj chceme vidieť. A pôsobím tu ešte len päť rokov... Priznávam sa k mimoriadnej úcte k tomuto Božiemu domu. Je to vzácny Boží chrám. Neobyčajný Boží chrám!

Úloha

Po stovkách mojich predchodcov som sa zaradil do zástupu markušovských farárov z vôle otca biskupa Františka Tondru aj ja. Našiel som tu mnoho, čo obohatilo moje srdce, môjho ducha i moju vieru. Nielenže som našiel bohatú históriu plnú viery v Boha, ale našiel som tu istú vieru aj dnes. Našiel som tu ľudí úprimne milujúcich Boha a úprimne milujúcich náš vzácny chrám. Za to všetko ďakujem Pánu Bohu. Veľmi si vážim a ctím ľudí, ktorí milujú Pána Boha a dokazujú to svojou láskou i úctou k nášmu Božiemu chrámu, že sa oň starajú, opravujú, zveľaďujú...
Napokon nám ostáva náročná úloha: tak ako generácie našich milovaných otcov a matiek nám odovzdali vieru a lásku k Bohu a lásku k Božiemu chrámu, teraz táto úloha stojí pred nami. Aby aj tie generácie, ktoré prídu po nás, mali tú istú silnú vieru v Boha a jeho hodnoty, aby milovali jeho chrám. Nech nám v tejto úlohe pomáha svätý Michal archanjel.

Záver

Rád sedím na kostolnom dvore a len tak dívam sa... Už možno stokrát som sa díval na vežu, na strechu, okná, múry... A predsa sa stále rád dívam. Myseľ mi pritom zabieha do dávnych čias, do čias, kedy to stavali, ako to asi stavali, akí to boli ľudia, čo to stavali. Nie, to nemohli byť hocijakí ľudia, lebo skutočné Božie diela dokážu vytvárať iba Boží ľudia! Iba tí, čo Boha milujú. A srdcom objímam túto stavbu, ktorá je Božím príbytkom a centrom našej cirkevnej farskej komunity. Vždy, keď opúšťam brány kostola, cítim sa silnejší na duši.