O ČIERNEJ FARBE A EŠTE O VŠELIČOM INOM

Autor:Ján Duda
Pridané: 2006-08-14 10:12:07
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Do škatuľky pre Pokoj a dobro v kostole bol vhodený list. Aj keď ide o list anonymný a na anonymné listy nedávame odpoveď, rozhodol som sa v tomto prípade urobiť výnimku. Podľa môjho názoru bol list napísaný v dobrej vôli, nikoho konkrétne nenapadá a navodzuje tému. Aj keď si myslím, že čitateľ sa mohol podpísať, rešpektujem jeho rozhodnutie tak neurobiť.

Najprv text listu

... na tvári ľahký žiaľ, hlboký v srdci smiech...

Mnohí z vás poznajú slová tejto piesne od skupiny Elán. Ľudia prežívajú v živote nielen chvíle radosti, ale aj chvíle smútku, žiaľu a utrpenia. Takýto je predsa život. Prináša úsmev aj žiaľ. Práve v týchto dňoch smúti celé Slovensko za vojakmi, ktorí tragicky zahynuli pri leteckom nešťastí. Citliví ľudia vnímajú túto tragickú udalosť s veľkým žiaľom. Verím, že všetci veriaci venovali aspoň jednu modlitbu za spásu ich duší. Smútok budeme nosiť v dušiach.
Týmto článkom by som chcela poprosiť o vysvetlenie, kam siahajú korene nosenia čiernych šiat na znak smútku. Kto vymyslel takýto zvyk? Ako dlho sa má nosiť smútok? Myslím si, že niektorí ľudia v tejto veci obzvlášť preháňajú. Mnohí z nás nosia smútok za ľuďmi, ktorých si v živote nevážili, ani im nepomohli. Pre koho si obliekajú čierne šaty? Pre okolie? Pre pocit viny? Pre seba? Myslím si, že mŕtvemu je to už aj tak jedno. Je to len zvyk, tradícia, folklór? Viem, že táto téma je veľmi citlivá, že je ťažko o tom hovoriť, ale bola by som rada, keby sa napísal článok o tom, že nie na povrchu má človek smútiť, ale vo vnútri. Keď bolo moje dieťa ešte malé, veľmi sa bálo ľudí v čiernom oblečení. Pomôže čierna farba rodinám, keď im pripomína dennodenne túto tragickú udalosť?

Má pravdu, ale...!?

Možno autorku listu i ďalších čitateľov sklamem, že sa nebudem venovať histórii čiernej farby a jej súvislosti so smútkom. O čo autorka žiadala, v liste sama vyslovila: „bola by som rada, keby sa napísal článok o tom, že nie na povrchu má človek smútiť, ale vo vnútri“. Stalo sa! Jej článok alebo slová sme publikovali a ak by to bolo málo, môžeme dodať: má pravdu! Všetko, čo vo svojom liste píše, je pravda. A napriek tomu mám k tomu výhrady. A dosť vážne, lebo sa týkajú spôsobu myslenia a je pravdepodobné, že aj jej konania. Svoje výhrady sa pokúsim vyjadriť v nasledujúcich riadkoch.

Svet je farebný

Áno, svet je farebný. Je plný rôznych farieb. Ak niekto nie je farboslepý, iste si to všimol. Neviem, kto vymyslel zvyk spájať čiernu farbu so smútkom. Ale tiež neviem, prečo by som s tým nemohol vnútorne súhlasiť, ak som vyrástol v kultúre, ktorá ma tomuto zvyku naučila. Nepočul som, žeby niekto mal výhrady proti bielej farbe, ktorá sa spája s radosťou či slávnosťou, zelenej farbe, ktorá sa spája s nádejou. Ale máme písať o čiernej farbe, tak sa k nej teda vráťme. Čierna farba sa nechápe vždy ako smútok, ale aj ako elegancia. Všimli ste si napríklad urasteného mládenca v čiernom obleku, bielej košeli a vhodne doladenej kravate, ako sa vie elegantne správať na slávnostnom spoločenskom podujatí a pritom neprežíva nijaký smútok? A všimli ste si, že aj cirkev v tom najdramatickejšom dni, akým je prežívanie zármutku z Kristovej smrti na Veľký piatok, neoblieka svojich služobníkov do čiernej, ale do fialovej farby? Neprotestujme nad farebnosťou sveta, ani nad tým, že niektoré farby naša kultúra spája s určitými našimi pocitmi. Ako by vlastne vyzeral svet, keby sme svoje pocity nevyjadrovali aj „farebne“? A či je čierna farba našou obľúbenou alebo nie, patrí k nášmu životu tak, ako ostatné farby a netreba z nej robiť strašiaka pre deti, ani pre rodiny, ktoré zažili nejakú tragickú udalosť.

Podstatný kresťan

Možno sa mýlim, ale nemôžem sa ubrániť presvedčeniu, že autorka listu patrí medzi kresťanov, ktorých zvyknem nazývať „podstatnými kresťanmi“. Na jednej strane pre ňu je podstatné vyjadriť „smútok“ (za zosnulých vojakov) modlitbou za spásu ich duší alebo smútiť v duši (nie na povrchu) alebo aj otázka, či čierna farba pomôže rodinám keď im pripomína tragickú udalosť. Na druhej strane nie je pre ňu podstatná smútočná farba ich šiat, nie je pre ňu podstatný smútočný folklór a vrcholom jej argumentu o nepodstatnosti čiernej smútočnej farby je, že „mŕtvemu je to už aj tak jedno“. Tu by niekto mohol zapochybovať o účinnosti tohto posledného argumentu, lebo kým žijeme na tejto zemi, ešte sme mŕtvymi neboli, a teda ani nevieme, či je to skutočne mŕtvym až tak jedno. Ale to neviem ani ja, a tak nemám na to protiargument. Avšak argumentov proti „podstatným kresťanom“ mám pomerne dosť. Totiž tento typ kresťanov si neuvedomuje (nechce alebo nevie si uvedomiť alebo nedokáže!?), že človek nie je len duša, vnútro... Človek je celý človek, ktorý má svoj vnútorný svet a tiež vonkajší svet. Človek potrebuje nielen cítiť, ale aj vidieť, nielen počuť, ale aj zažiť, prežiť... Ono sa ľahko povie, že človek má prežívať smútok vo vnútri, nie na povrchu. Ale ak nevidíme, že človek smúti na povrchu, ako „uvidíme“, že smúti aj vo svojom vnútri? Či naše procesie a púte nie sú duchovným folklórom? Áno, sú! Ale sú tu preto, aby aj naše telo „videlo“ a „počulo“, čo prežíva náš duch a duša! Putujeme do Levoče nie preto, že tam je iný Pán Ježiš a iná Panna Mária než v Markušovciach, ale preto, aby aj naše telo pocítilo, že sme duchovnými pútnikmi do našej nebeskej vlasti, kam nás predišiel náš Vykupiteľ. Prečo Pán Ježiš ustanovil sviatosti ako „viditeľný znak“ „neviditeľnej božej milosti“? Voda krstu „obmýva“ naše telo, ale tým zároveň Boh „obmýva“ našu dušu od hriechu! Naša viera je o podstate, ale je aj o kultúre a tradíciách, lebo ako naše myslenie ovplyvňuje naše konanie, tak aj naše konanie (štýl života, zachovávanie tradícií) ovplyvňuje naše myslenie.

Rúcanie zvyklostí

Zdá sa mi, že list „skrýva“ v sebe určitú túžbu: odstrániť čiernu farbu alebo aspoň ju viac nespájať so smútkom, alebo, ak by sa tomu nedalo vyhnúť, nech ju nosíme čo najkratšie. Dovoľte mi, aby som sa stal „obhajcom“ čiernej farby pre vyššie záujmy. Čierna farba je v našej kultúre skutočne vyjadrením zármutku, hoci je pravdou, že v iných kultúrach môže byť vyjadrením smútku iná farba. Ak ja som zástancom čiernej farby, cítim sa byť zástancom aj tej kultúry, v ktorej som rástol a ktorá mi dala životné hodnoty viery, nádeje a lásky a ktorú v konečnom dôsledku nazývam kresťanskou kultúrou. Možno to znie až smiešne, ak sa človek môjho typu „pasuje“ do úlohy záchrancu kresťanskej kultúry tým, že sa zastáva čiernej farby ako farby smútku. Podľa mňa tu však ide o niečo viac: v kresťanskej kultúre, ktorej nositeľom je predovšetkym Európa, sa postupne niečo rúca. Naprv to boli okrajové obyčaje (tu by sme mohli zaradiť aj tú farbu), aby sme dospeli k rúcaniu takých, akými sú manželstvo, úcta k životu (eutanázia, potraty, manipulácia v oblasti bioetiky a medicíny), úcta k človeku a ďalšie výdobytky našej kultúry. Rúcať je ľahko, ale budovať je ťažko. Ak sa podarilo v niektorých krajinách Európy zrúcať kresťanskú kultúru, čím ju nahradili, čo vybudovali namiesto nej? Ján Pavol II. to, čo vybudovali, nazýval „kultúrou smrti“! Nuž nedivte sa, ak polemizujem už aj o čiernej farbe a obhajujem aj jej zmysel ako symbole zármutku. Ale ak by som sa ocitol v krajine, kde je vyjadrením smútku iná farba a uznal by som za potrebné svoj cit smútku prejaviť, spokojne by som si obliekol oblečenie inej, nie čiernej, smútočnej farby.

Obaja máme pravdu...?!

Ale vrátim sa k listu. Jeho autorka má pravdu. So všetkým, čo píše, aj súhlasím. No využil som jej list ako dôvod na premýšľanie i polemizovanie. Len ju prosím, aby sa preto neurazila. Jej myšlienky som polemizovaním rozvinul, aby som poukázal aj na iné s tým súvisiace problémy, ťažkosti i na zložitosť faktov, ktoré sa pokúsime písmom vyjadriť. Dospel som k presvedčeniu, že vlastne obaja máme pravdu. Alebo len ja? Ale to by som už bol egoista. A to je už iná téma... Z tej dnešnej vyplývajú dve dôležité ponaučenia, za ktoré autorke listu ďakujem a ktoré by som si dovolil sformulovať takto: po prvé, ak to dokážete, posudzujte človeka podľa jeho vnútra (nie podľa jeho povrchu); no dávajte si pritom veľký pozor, aby ste sa nezmýlili a tým mu neublížili! A po druhé, ak sa už idete pokúsiť niečo rúcať zo svojho tradičného životného štýlu, najprv usilovne hľadajte jeho zmysel; až nijaký nenájdete, potom to urobte.