Stolovanie ako súčasť kresťanskej výchovy?

Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Kiež by som sa mýlil, ale mám pocit, že stále väčší počet mladých ľudí sa necíti na katolíckych bohoslužbách dobre, v kostole ich počet klesá a rastie počet unudených tvárí. Nemáte tento pocit aj vy? Ak áno, zamýšľate sa, prečo je to tak? Či sa dá tomu zabrániť alebo predísť? Ako máme sami seba vychovávať a ako vychovávať deti a mládež, aby sa v kostole na sv. omši cítila dobre a bola tam prítomná so záujmom a z presvedčenia? Možno to znie neuveriteľne, ale jednou z vážnych predpokladov pre iný postoj je aj stolovanie. Ešte stále neveríte? Prečítajte si tento článok a položte si otázku, či na tom nie je niečo pravdy. Ak vaša odpoveď bude „áno“, skúste s tým aj niečo urobiť, neostaňte iba pri konštatovaní, že „má pravdu“.

Konkurencia
Kedysi, zvlášť na dedinách, bola nedeľná svätá omša vrcholným spoločenským nedeľným podujatím. Pred svätou omšou sa muži stretli, porozprávali, prebrali aktuálne udalosti, vymenili si informácie. To isté urobili ženy cestou do kostola. Potom nasledoval „oficiálny program“, počas ktorého si zaspievali, pomodlili sa, vypočuli si kázeň a po svätej omši dokončili, čo nestihli pred svätou omšou. Svätá omša mala ešte aj iné „čaro“. Ľudia sa obliekli do svojich najlepších šiat. Nikde inde – až na nejaké výnimky – sa ľudia tak slávnostne neobliekali ako práve na nedeľnú svätú omšu. Ak bolo potrebné kúpiť nový oblek alebo nové šaty, kupovali sa obvykle pred Veľkou nocou a po prvý raz si ich obliekli na veľkonočnú svätú omšu. Svätá omša bola v istom zmysle aj „módnou prehliadkou“ alebo nevyhlásenou „súťažou krásy“. Nejeden mládenec si vyhliadol budúcu matku svojich detí práve na svätej omši, lebo práve tam mu padla do oka. Svätá omša bola kedysi podujatím, ktorá nemala skutočnej konkurencie, lebo aj keď sa plánovalo nejaké divadelné, športové alebo iné podujatie, všetko sa muselo prispôsobiť nedeľnej svätej omši.
Meniť sa to začalo nástupom ľudovodemokratického zriadenia po „víťaznom februári 1948“ zakladaním roľníckych družstiev, štátnych majetkov a rôznym budovateľským úsilím „novej budovateľskej generácie“, od ktorej sa žiadalo, aby pracovala i v nedeľu a tomuto úsiliu musela ustúpiť aj nedeľná svätá omša. Napokon to vyvrcholilo po roku 1989 príchodom trhovej ekonomiky a hospodárstva postaveného na voľnej súťaži. A tak sa stále a všade súťaží a vždy o skvelé ceny. Kam sa pohneme, všade máme možnosť súťažiť a vyhrávať, hoci to druhé sa stane dosť zriedka. Dokonca aj zo športu a kultúry sa stal tvrdý biznis a športové haly a štadióny sa stali novodobým „chrámom“, v ktorom sa diváci dostávajú priam do neskutočnej extázy či vytrženia. Svätá omša sa tak dostala nielen do zóny konkurencie, ale priam do zóny ohrozenia, že „v zápase o diváka“ bude neúspešná.

Iný pohľad
Pozrime sa však aj na druhú stránku „mince“. Každý mladý človek osobnostne dozrieva, až jedného dňa „objaví“, že život nie je len o súťaži a víťazstvách, ale aj o bolestiach a životných prehrách. Objaví, že uznaniahodným človekom nie je iba ten, kto zvíťazil na majstrovstvách sveta, alebo nadobudol veľký majetok a bohatstvo (čo je často ilúziou mladých), ale aj ten človek, ktorý podá inému pomocnú ruku, podá pohár vody, dá najesť a poumýva pripútaných na lôžko. Možno na to príde až vtedy, ak na tom lôžku bude on sám. Možno – a bolo by to najlepšie – ak by na to prišiel čím skôr, v čo najmladšom veku a nie až vtedy, keď bude odkázaný na pomoc iných. Bude to pre neho „objav hodný Nobelovej ceny“, lebo úplne zmení jeho životné postoje a hodnoty. Možno potom sa ináč a bezkonkurenčne začne dívať aj na hodnotu a zmysel svätej omše.Preto sa cirkev so svojou svätou omšou díva s pokojom na zdanlivé úspechy jej „konkurentov“. Napriek tomu si môžeme položiť otázku čo robiť, aby mladí ľudia nemuseli tak ťažko a „krvopotne“ dospieť k pravde po tak dlhom čase a za cenu, ktorú možno i tvrdo zakúsia na vlastnej koži?

Stolovanie ako štýl života
Počas svojho študijného pobytu v Taliansku som sa počas prázdnin zúčastnil pastoračného pobytu v diecéze Massa v blízkosti známych kararských mramorových lomov na pobreží Tirenského mora. Mons. Alberto Silvani, ktorý bol v tom čase generálnym vikárom diecézy, ma pozval na odpustovú slávnosť do farnosti Villanuova. Po odpustovej svätej omši všetci kňazi v počte asi 20 sme šli na obed nie na faru, ale do reštaurácie. V kňazských reverendách alebo niektorí v kňazskom civile. Čašníci prispôsobili stoly tak, že sme sedeli akoby pri jednom stole, nahlas sme sa modlili a počas obeda aj so známou talianskou hlučnosťou diskutovali. Kňazi srdečne pozdravovali iných hostí, ktorí „náhodou“ prišli tiež do tejto reštaurácie. V srdečnom rozhovore sme tam takto obedovali asi tri alebo štyri hodiny. Nikto z prítomných kňazov, ani iných pri susedných stoloch sediaci hostia sa nečudovali, nepozastavovali na tým, čo tam robia „farári“. Čudoval som sa iba ja. Jednak preto, že sa nad tým nečudujú ani kňazi ani hostia sediaci pri iných stoloch a jednak preto, že na Slovensku som niečo také nezažil, nie je to tu zvykom, tu by sa nad tým možno ľudia i pohoršovali... Ale tam sa nad tým nikto nepozastavoval a čas obeda nám ubehol veľmi rýchlo, lebo všetci horlivo, ba vášnivo až hlučne diskutovali a mal som dojem, že sa všetci cítime veľmi dobre. Bola to úžasná atmosféra. Odvtedy mám taliansku kultúru a kuchyňu vo veľkej úcte. A tu som aj pochopil, aký je rozdiel medzi stolovaním a najedením. Totiž cieľom stolovania nie je iba najesť sa, ale je to skutočný rituál, priam vznešený obrad, keď sa pri stole stolujúci cítia dobre. Sú to chvíle, kedy sa veci vysvetľujú, rozprávajú sa zážitky, nadväzujú alebo utužujú priateľstvá a... medzitým sa aj „papká“, a ak to je aj chutné, človek býva mimoriadne v takých chvíľach spokojný a náchylný „odpúšťať“ alebo „zdieľať sa“... jednoducho prežívať radosť zo spoločenstva, radosť z toho, že je uprostred priateľov. A tu kdesi nachádzam aj kľúč k radostnému prežívaniu svätej omše.
Treba učiť deti a mládež stolovať, nie iba najesť sa. Preč so štýlom života, ktorý nás učí iba najesť sa a kamsi utekať. Učme sa stolovať, lebo je to štýl života, ktorý nás učí pri jedení aj rozprávať a predovšetkým radovať sa a prežívať pocity spolupatričnosti. Nedeľné obedy nech sú skutočným stolovaním celej rodiny, počas ktorých otec vypočuje svoje deti, ich zážitky, odovzdá im cenné ponaučenia a skúsenosti, vyrieši všetky celotýždňové problémy a všetci sa tam budú dobre cítiť a radovať sa, že sú spolu a túto radosť bude znásobovať gurmánske umenie radostne naladenej mamky.

Svätá omša je vlastne stolovaním
Všimli ste si, že Pán Ježiš ustanovil sv. omšu počas večere? Svätá omša je vlastne stolovaním. Nie je najedením, lebo čo do množstva tu jeme skromne, ale určite je stolovaním. Kto sa naučil stolovaniu doma pri spoločnom rodičovskom stole a prežívať jeho atmosféru, ten omnoho ľahšie pochopí a „nájde sa“ aj vo svätej omši. Lebo pri svätej omši je veľmi veľa prvkov stolovania. Ak sa doma pred jedením modlia, v kostole je to tiež. Ak si doma pri stolovaní hovoria zážitky, pred svätou omšou alebo po nej to môžu robiť tiež. Ak doma pri stolovaní prežívajú radosť zo spoločného stretnutia rodiny, pri svätej omši to môžu prežívať tiež ako duchovná rodina nasledovníkov Pána Ježiša. Ak doma počujú z úst otca ponaučenia a povzbudenia, pri svätej omši to počujú tiež ako ponaučenia a povzbudenia nebeského Otca prostredníctvom úst duchovného otca. Napokon ak sa doma je telesný pokrm, pri svätej omši veriaci jedia duchovný pokrm, eucharistiu, chlieb večného života.
Iste, nie je to „liek“ pre každého. Nie každý, kto vie stolovať, si nutne musí nájsť aj kladný vzťah k svätej omši a jej aktívnemu a užitočnému prežívaniu. Ale je to jedna z ciest, jedna z mnohých možností, dôležitý predpoklad k tomu, aby človek, ktorý uverí v Ježiša Krista, pociťoval radosť a úžitok aj z prežívania spoločenstva veriacich na svätej omši. Naučiť sa radostne a slušne stolovať sa tak stáva skutočne vážnym a významným prvkom rodinnej a rodičovskej výchovy k prežívaniu viery a zvlášť k prežívaniu svätej omše.