Boží sluha biskup Ján Vojtaššák

Pri príležitosti 85. výročia jeho biskupskej vysviacky

Biskup Ján Vojta��ák (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

V ten pamätný a významný deň 13. februára 1921 boli na biskupov v Nitre konsekrovaní traja: Karol Kmeťko pre Nitriansku diecézu, Marián Blaha pre Banskobystrickú diecézu a Ján Vojtaššák pre Spišskú diecézu. Hlavným konsekrátorom bol vtedajší pápežský nuncius v Československej republike Mons. Clemente Micara. V úvode mi dovoľte povedať tri poznámky. Všetci traja sa postavili na čelo svojich diecéz v dosť mladom veku. Marián Blaha, rodák v Liptovského Hrádku, mal síce už po päťdesiatke (52 rokov; narodil sa v roku 1869), ale Dr. Karol Kmeťko mal iba 44 (narodil sa vo Veľkých Držkovciach 12. decembra 1875) a Ján Vojtaššák dokonca iba 43 rokov (narodil sa 11. novembra 1877 v Zakamennom). Zaujímavosťou je, že najmladším bol konsekrátor Mons. Clemente Micara, ktorý v tom čase bol o dva roky mladší než Vojtaššák (mal iba 41 rokov; narodil sa 24. decembra 1879). Vzhľadom na súčasné pomery a súčasnú prax to boli mladí ľudia. To je moja prvá poznámka.
Ak sa biskupská činnosť Mariána Blahu oprávnene lokalizuje do rámca prvej Československej republiky – a to je už moja druhá poznámka – pretože v júni 1941 už dostal biskupa koadjútora v osobe Mons. Andreja Škrábika, rodáka z Rajca a nitrianského auxiliára (zomrel 21. augusta 1943 ako 74-ročný) a arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku do rámca prvej ČSR a vojnovej Slovenskej republiky (zomrel 22. decembra 1948 ako 73-ročný), ťažiskom života najmladšieho z tejto trojice božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka sa – podľa môjho názoru – stala povojnová Československá republika a Československá socialistická republika, lebo v tom čase ho Pán povolal vydať zo seba to najcennejšie, čo v ňom bolo: preukázať lásku k Bohu, k cirkvi, k Svätému Otcovi. Lásku silnejšiu než smrť. Musel voliť medzi zradou a väzením s vysokou pravdepodobnosťou smrti, veď pri svojom odsúdení na 24 rokov väzenia v januári 1951 mal už viac ako 73 rokov veku. Kto v tom čase mohol predvídať, že tento biskup bude žiť ešte ďalších 15 rokov, že ešte toľké roky bude Pán žiadať od neho svedectvo utrpenia a vernosti 11 rokov v ostrom väzení a 4 roky pod štátnym dozorom v exile v Děčíne (1956-58) a Senohraboch (1963-65). Lebo aj keď biskup Ján Vojtaššák urobil veľmi veľa aj pred svojim uväznením, tým, čím v skutočnosti bol, ukázal v plnej miere v „ohni“ utrpenia.
Historici, ale aj tí druhí, dávajú biskupovi Vojtaššákovi viaceré prívlastky, ktoré sú často rozporuplné a – podľa môjho názoru – často nevyjadrujú jeho život v celistvosti, ale útržkovito poukazujúc na tú alebo inú časť jeho života podľa toho, ktorá komu vyhovuje alebo ako chce zámerne jeho život interpretovať. Ak by som ja mal vyjadriť jeho život v jednej vete, prichádzajú mi na um biblické slová Pána Ježiša: „Nik nemiluje viac ako ten, kto položí život za svojich bratov“. Ak Ježišov život bol vykupiteľský – o čom ako veriaci nepochybujeme – korunou tohto života bolo utrpenie a smrť na kríži. Ak život Jána Vojtaššáka bol biskupským životom, potom korunou tohto jeho biskupského života bolo jeho utrpenie a smrť, lebo tam sa najviac pripodobnil svojmu Majstrovi.

Životopis Božieho sluhu

Narodil sa 14. novembra 1877 v Zakamennom na Orave. Po gymnaziálnych štúdiách v Trstenej a v Ružomberku v rokoch 1895-1901 študoval teológiu v Spišskej Kapitule. V roku 1901 ho vtedajší spišský biskup Szmrecanyi vysvätil na kňaza. Od roku 1911 bol farárom vo Veličnej a dochádzal pracovať „na týždňovky“ do kancelárie Biskupského úradu v Spišskej Kapitule, kam ho povolal v roku 1919 vtedajší kapitulný vikár Štefan Mišík a v tomto úrade zotrval aj počas kapitulného vikára Mariána Blahu. Ako som už spomínal, na biskupa ho konsekroval Clemente Micara 13. februára 1921 v Nitre a 27. februára 1921 sa ujal svojho úradu v Spišskej Kapitule. V roku 1925 zvolal diecéznu synodu a počas jeho slobodného biskupského pôsobenia bola Spišská diecéza priam príkladom poriadku v oblasti cirkevnej disciplíny a Spišská Kapitula bola významným teologickým a kultúrnym centrom nielen Spišskej diecézy, ale aj Slovenska. V období vojnového Slovenského štátu bol podpredsedom Štátnej rady, ktorú on sám chápal nie ako politickú, ale ako stavovskú inštitúciu. Obdobie po roku 1945 vo vzťahu cirkvi a štátu bolo obdobím zápasu o postavenie Jána Vojtaššáka. Žiaľ, vtedy aj niektorí dobromyseľní ľudia nemali dar dovidieť za horizont „víťazného februára 1948 a že zápas o Vojtaššáka v skutočnosti bol zápasom o slobodu cirkvi a slobody vôbec ako takej na našom území a že téza Jána Vojtaššáka: s komunistami neslobodno robiť nijaké kompromisy, bola pravdivá. To sa ukázalo nielen pri procese s ním, ale ešte dlho potom. V roku 1945 ho uväznili po prvýkrát, v roku 1950 už definitívne. V januári 1951 ho odsúdili na 24 rokov väzenia. Vo väzení bol od svojho 73. roku veku. V rokoch 1956-58 mu trest prerušili, ale musel byť pod štátnym dohľadom v Děčíne. V roku 1958 ho opäť uväznili a prepustili ho až v roku 1963. Ale opäť, hoci mal už 85 rokov veku, nenechali ho bez štátneho dozoru. Musel žiť a zomrieť v exile. Dožil v Senohraboch a zomrel 4. augusta 1965 v Říčanoch pri Prahe. 7. augusta 1965 v rodnom Zakamennom ho pochoval Mons. Ambróz Lazík, biskup, trnavský apoštolský administrátor. Jeho hrob sa okamžite stal pútnickým miestom. 3. júla 1995 Ján Pavol II. otvorene vyzval Spišskú diecézu k procesu blahorečenia, ktorý začal v roku 1996. Očakávalo sa, že bude blahorečený v roku 2003 pri návšteve Jána Pavla II. na Slovensku. Keď sa tieto očakávania nenaplnili, spišský biskup Mons. František Tondra nariadil exhumáciu jeho telesných pozostatkov z hrobu v Zakamennom a ich prevezenie do spišskej katedrály. Počas exhumácie sa tisíce veriacich modlili nahlas ruženec. Bola to neopísateľná atmosféra. A tak v septembri 2003 sa po 53 rokoch biskup Vojtaššák „vrátil“ opäť na Spišskú Kapitulu. Hoci nikto nevydával nejaké príkazy alebo pokyny, počas presunu auta s pozostatkami biskupa – v ktorom som mal česť sedieť aj ja – zvony vyzváňali na kostolných vežiach, aby sa napokon rozozvučali tie jeho, presnejšie bývalé jeho, katedrálne v Spišskej Kapitule, kde ho očakávali biskupi, profesori a bohoslovci Spišského seminára a veriaci z okolia. Jeho ostatky sú dnes uložené v náhrobku pod obrazom Panny Márie bolestnej v Spišskej katedrále. A tam sa jeho púť zavŕšila. Ba vlastne ešte nie. Spišská diecéza čaká, že „jeho deň“ ešte príde, deň jeho blahorečenia i svätorečenia. Veriaci na Slovensku vedia, kto bol biskup Ján Vojtaššák a dokazujú to svojou trpezlivosťou, ale predovšetkým vytrvalou modlitbou. Osobne som presvedčený, že je to ten najsprávnejší postoj. Každý deň hovoríme nebeskému Otcovi, čo si o tom všetkom myslíme, každý deň mu pripomíname, pokorne a s láskou, čo si myslíme o biskupovi Jánovi Vojtaššákovi.

Židom neubližoval

Niektorí spájajú život biskupa Jána Vojtaššáka s protižidovskou politikou vojnovej Slovenskej republiky a nazývajú ho prívržencom nemeckého fašizmu. Nebudem sa k tejto veci podrobnejšie vyjadrovať, lebo tu nie je na to ani priestor ani čas. Chcem len zodpovedne vyhlásiť, že doposiaľ nejestvujú nijaké vskutku právne relevantné dôkazy o takýchto jeho postojoch. Ani kauza Lörinc nie, ani arizácia nie. Pri zlej vôli sa tieto kauzy dajú zneužívať, ale pri troche dobrej vôle sa dajú rozumne vysvetliť. Naopak, existujú dôkazy, že Vojtaššák nebojácne vystupoval dokonca aj proti vtedy všemocným Nemcom na Spiši, ak išlo o dobro katolíckej cirkvi. Totiž, jemu vždy išlo o dobro katolíckej cirkvi. V tejto otázke nepoznal kompromisy. A že Židom neubližoval. Otvorenou ostáva otázka, či bolo v jeho silách urobiť pre nich niečo viac. V tomto nie sú ľudia zajedno. Jedna skupina tvrdí, že áno, druhá, že nie. A tí radikálnejší z prvej skupiny mu to dokonca pripisujú ako „vinu“, v ktorej nachádzajú prekážku pre jeho blahorečenie. Ak by v prípade biskupa Jána Vojtaššáka nešlo o „martyrium praesumptum“ (slov. „predpokladané mučeníctvo“), možno by sa tomuto názoru mohlo pripisovať určitú váhu. Ale v prípade Jána Vojtaššáka ide o „martyrium praesumptum“. Hovorím o „martyrium praesumptum“ lebo o skutočnom martýriu môžeme hovoriť iba vtedy, ak to potvrdí Apoštolská Stolica vyhlásením za blahoslaveného alebo svätého. Preto vyššie spomínanému názoru ako právnik nemôžem pripisovať takú váhu, akú mu pripisuje skupina odporcov jeho blahorečenia. Krv mučeníkov totiž zmýva všetko, lebo je prejavom najvyššej lásky ku Kristovi. V opačnom prípade by sme museli zapochybovať aj o iných už blahorečených a svätorečených mučeníkov, spomedzi ktorých za všetkých spomeniem aspoň jedného: sv. Pavla apoštola. Možno to chce ešte určitý čas, aby sa súvislosti okolo biskupa Jána Vojtaššáka správne pochopili v plnom ľudskom i teologickom kontexte.

Ostal nezlomený

Život biskupa Jána Vojtaššáka v mnohých veciach udivuje. Ak som na začiatku povedal, že biskup Blaha zomrel ako 74-ročný a arcibiskup Kmeťko ako 72-ročný, biskup Ján Vojtaššák približne v takom veku začínal svoju životnú 15-ročnú kalváriu plnú utrpenia vo väzenských celách a tortúrach. A dožil sa v takýchto pomeroch neuveriteľných takmer 88 rokov veku. Ako tento fakt vysvetliť len ľudským spôsobom? Počas svojho života biskup Ján Vojtaššák vybudoval mnoho základných škôl, zveľadil kňazský seminár a prebudoval ho, podobne aj Učiteľský ústav, kostoly, fary, budoval tlač, robil poriadky v diecéze. Po roku 1945 a najmä po roku 1948 všetko cirkvi vzali. V tých časoch to niektorí psychicky neuniesli. Jedni neuniesli, že cirkvi vzali to, čo oni toľké časy budovali, iní neuniesli to, keď ich fyzicky i psychicky týrali, ďalší to neuniesli tak – a dnes to už vieme – že sa stali spolupracovníkmi štátnej bezpečnosti a pracovali na likvidácii cirkvi. Neobviňujeme ich za to, lebo nikto z nás nevie, ako by obstál, ak by sa to týkalo nás. Ale faktom je, že biskup Ján Vojtaššák ostal nezlomený. Ani jeden z vyššie uvedených dôvodov nestačil na to, aby to zlomilo jeho ducha. Dá sa to vysvetliť, ak by pri ňom vtedy nestál sám Boh?