Boží sluha biskup Ján Vojtaššák

Biskup Ján Vojtaššák (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Boží sluha spišský biskup Ján Vojtaššák by 13. februára 2005 oslávil výročie svojej biskupskej vysviacky (na biskupa ho vysvätil pápežský nuncius Klement Micara v Nitre 13.2.1921) a 27. februára zasa výročie slávnostného zaujatia úradu biskupa Spišskej diecézy v Spišskej Kapitule. Boží sluha Ján Vojtaššák je osobnosť, ktorá si zaslúži pozornosť katolíkov za svoje postoje a za svoju vernosť Katolíckej cirkvi a jej hlave rímskemu veľkňazovi.

Krátky náčrt života
Po stredoškolských štúdiách v Trstenej a v Ružomberku mladý Ján Vojtaššák v roku 1895 prichádza na Spišskú Kapitulu do tamojšieho kňazského seminára. V roku 1901 bol vysvätený na kňaza a začala sa jeho púť po mnohých kaplánskych miestach Spišskej diecézy. Od roku 1911 je farárom vo farnosti Veličná. V roku 1919 ho kapitulný vikár Štefan Mišík povolal za riaditeľa biskupskej kancelárie, pričom mu bola ponechaná starostlivosť aj o farnosť vo Veličnej. V roku 1920 ho pápež Benedikt XV. vymenoval za spišského biskupa a pápežský nuncius Klement Micara ho 13.2.1921 konsekroval na biskupa spolu s Dr. Karolom Kmeťkom a Mariánom Blahom. Po roku 1945 sa začala jeho kalvária. Prenasledovaný komunistickým režimom bol v roku 1950 uväznený a odsúdený na 25 rokov väzenia. Odsedel si 13 rokov. Zomiera v nemocnici v Říčanoch pri Prahe „doráňaný“ prenasledovaním dňa 4.8.1965. V rodnom Zakamennom ho pochoval trnavský apoštolský administrátor biskup Ambróz Lazík 7.8.1965. V roku 2003 jeho telo z hrobu bolo exhumované a uložené pod oltárom Sedembolestnej P. Márie v Katedrálnom chráme v Spišskej Kapitule, kde ho uložil súčasný spišský biskup Mons. František Tondra.

Kauza „Lörinc“
Božiemu sluhovi Jánovi Vojtaššákovi niektorí vytýkajú, že na zasadaní Štátnej rady počas vojnovej Slovenskej republiky udal štátnym úradom Žida menom Lörinc a tak ho vystavil nebezpečenstvu deportácie. Ide o argument použitý proti Vojtaššákovi zo známej komunistickej brožúry „Proces proti vlastizradným biskupom“ vydaným na protináboženskú propagandu v roku 1951. A naozaj, meno „Lörinc“ biskup Vojtaššák na zasadaní Štátnej rady spomenul. V tejto súvislosti vzniká skutočne na prvý pohľad podozrenie voči Vojtaššákovi. Hlbšia analýza však poukazuje na niečo iné. Z obdobia, kedy spomenul Vojtaššák meno Lörinc v Štátnej rade, uvádza sa aj zápis z policajnej stanice v Spišskom Podhradí, kde istý „Lörinc“ prišiel udať policajtom svojich súkmeňovcov Židov, ktorí dovtedy žili v Spišskom Podhradí pokojne takmer pod oknami biskupa Vojtaššáka. Zo policajného zápisu vysvitá, že skutočne v Spišskom Podhradí žila početná skupina Židov, ktorí mávali aj svoje pravidelné stretnutia. A policajtom ich neudal biskup Vojtaššák, ale ich súkmeňovec Lörinc, ktorý bol po skončení vojny za to aj súdený. Teda nie Vojtaššák, ale Žid Lörinc vystavil iných Židov nebezpečenstvu deportácii, hoci prokurátor i sudca to v známom procese obrátili proti Vojtaššákovi. Kto si pozorne prečíta brožúru „O vlastizradných biskupoch“ z roku 1951, jasne zistí, že biskup Vojtaššák sa niekoľkokrát pokúsil vysvetliť, prečo spomenul meno Lörinc v Štátnej rade, ale sudca mu vždy skočil do reči a umlčal ho! Potom išiel Vojtaššák do väzenia a opäť to nikomu nemohol vysvetliť. Otázka znie aj inak: v čase procesu s Vojtaššákom Lörinc žil v Spišskom Podhradí a tešil sa aj dobrému zdraviu. Prečo nebol postavený proti Vojtaššákovi na súde ako svedok? Preto vnímam ako veľmi poľutovaniahodné to, že biskupa Vojtaššáka niektorí tendenční historici označujú za „udavača“ Židov a ozajstného udavača Lörinca považujú za „obeť“, hoci opak je prav­dou, a opakujú iba slová komunistického prokurátora z procesu proti vlastizradným biskupom z roku 1951, lebo na nič „nového“ neprišli.

Nekompromisný zástanca práv Cirkvi
V otázkach práv Cirkvi Boží sluha Ján Vojtaššák nepoznal kompromis. Kompromis je vlastnosťou politikov, Vojtaššák bol biskup a o túto „politickú vlastnosť“ sa nijako ani len nesnažil. Listom razantne reagoval na otázku otca biskupa Jantauscha v záležitosti ríšskej nemeckej zástavy, ktorou mali prikryť zosnulého člena Deutsche Partei počas jeho pohrebu v katolíckom chráme. Vojtaššák sa jasne vyslovil, že do kostola patria iba kostolné zástavy a nijaké iné! A bolo to v čase Slovenského vojnového štátu, keď Nemecko bolo na vrchole svojej moci. Podobne ostro protestoval v sídle Nemeckej strany v Kežmarku proti postojom občanov nemeckej národnosti, ktorí vyznávajúc evanjelické náboženstvo, nútia katolíkov (hospodárskym a iným nátlakom) dávať deti do evanjelických škôl. Ktorý z biskupov sa v tom čase tak otvorene postavil proti všemocnej rozpínavosti Nemcov, ako práve Vojtaššák? Podobne to bolo aj vo voľbách po „víťaznom“ februári 1948. Biskupi sa dohodli, že na kandidátke Národného frontu nebude pod hrozbou cirkevného trestu ani jediný kňaz. Ale predsa sa tam mená niektorých kňazov objavili. Avšak iba Vojtaššák potrestal cirkevným trestom svojho kňaza už len za to, že sa jeho meno objavilo na kandidátke a následne kňaz svoju kandidatúru stiahol. Ostatní biskupi reagovali proti svojim kňazom až po voľbách. Podobne priamo reagoval aj voči kapitulnému vikárovi dosadenému štátom Andrejovi Schefferovi a vyzval ho k pokániu.

Záver
Boží sluha Ján Vojtaššák strávil mnoho rokov vo väzení. Bol týraný a ponižovaný. Celú starobu prežil vo väzenských celách. Ostal však nezlomený a nezlomený aj umrel. Zachoval si svoju česť a vernosť Cirkvi až do smrti. Tu mi prichádzajú na um slová: „Nikto nemiluje viac ako ten, kto život položí za svojich bratov“. Preto veriaci Slovenska sa neprestávajú modliť za jeho blahorečenie, lebo veľmi veľa trpel a vydal svedectvo vernosti Bohu a Cirkvi aj za cenu veľkého utrpenia a všetky predpoklady naznačujú, že zomrel ex aerumnis carceris a že jeho smrť nesie známky ozajstného mučeníctva.