Sféry dôverné o miešaných manželstvách

Obrúčky (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

V Slovenskej televízii na Dvojke v rámci relácie Sféry dôverné prednedávnom prebiehala diskusia na tému miešaných manželstiev. Za Evanjelickú cirkev sa diskusie zúčastnil Mgr. Ondrej Prostredník, tajomník Ekumenickej rady cirkví na Slovensku a za Katolícku cirkev prof. Ján Duda, predseda Slovenskej asociácie cirkevných právnikov a markušovský farár. V relácii bol prítomný aj miešaný manželský pár: JUDr. Toporcer, ktorý je katolíkom a sudcom okresného súdu v Prešove a jeho manželka JUDr. Toporcerová, ktorá je evanjeličkou a pracuje v advokácii. Reláciu viedla moderátorka Chudová.

Čo sú to „miešané manželstvá“?
Katolícka cirkev považuje za miešané manželstvo dvoch pokrstených, z ktorých iba jeden bol pokrstený v Katolíckej cirkvi (kán. 1127). To znamená, že miešaným manželstvom je napríklad manželstvo uzavreté medzi katolíkom a evanjeličkou alebo katolíkom a pravoslávnou alebo medzi katolíkom a anglikánkou. Nie je však miešaným manželstvo medzi katolíkom a nepokrsteným. Ide napríklad o manželstvo medzi katolíkom a mohamedánom alebo katolíkom a členom Svedkov Jehovových a podobne.
Katolícka cirkev nazýva tie náboženské spoločnosti, ktorých krst uznáva, za Cirkvi. Ostatné nenazýva Cirkvami, ale iba náboženskými spoločnosťami. Cirkvami sú napríklad Evanjelická cirkev, Reformovaná cirkev, Pravoslávna cirkev; iné, napríklad Svedkovia Jehovovi, mohamedáni, hinduisti nie sú cirkvami, ale iba náboženskými spoločnosťami.
Kristus založil Cirkev ako nástroj spásy. Preto sa tie kresťanské spoločenstvá, ktoré nosia meno Cirkev, usilujú o jednotu vo viere a mravoch, vo sviatostiach a v cirkevnom vedení, aby naplnili Kristov príkaz: „aby všetci jedno boli“.

Postoj cirkví k miešaným manželstvám
Obaja, pán Prostredník za Evanjelickú cirkev a ja za Katolícku cirkev, sme sa zhodli v názore, že ani jedna z cirkví, ktoré tam zastupujeme, „nefandí“ miešaným manželstvám. Dôvod je jednoznačný: dlhoročná prax potvrdila, že miešané manželstvá často privádzajú k nezhodám, rozporom, ktoré nezriedka privádzajú manželov k ľahostajnosti vo viere a k tomu, že prestanú praktizovať svoju vieru. Táto skutočnosť neostáva bez vplyvu ani na ich deti, ktoré často odmietajú náboženstvo svojho otca i svojej mamy. Katolícky duchovný pastier má v takýchto prípadoch povinnosť informovať snúbencov o rizikách takéhoto manželstva.

Prípad manželov Toporcerových
Prípad miešaného manželstva manželov Toporcerových je však iný. Obaja sú aktívnymi a praktizujúcimi veriacimi vo svojich vlastných cirkvách. JUDr. Toporcer navštevuje katolícke sv. omše a nezriedka s ním chodí aj jeho manželka. Deti sú pokrstené ako katolíci. Pani JUDr. Toporcerová sa aktívne podieľa na činnosti evanjelickej cirkevnej obce v Prešove a nezriedka chodieva tam s ňou aj jej manžel katolík. Obaja majú dobrý vzťah ku katolíckym, ale i k evanjelickým duchovným. Pomáhajú jednej i druhej cirkvi, ako môžu. Ako sami priznali, tento ich krásny postoj je aj vďaka chápavému postoju kňazov v oboch cirkvách, ktorých v živote stretli. Zdá sa, že v ich prípade sa riziká, ktoré vyplývajú z miešaného manželstva a ktoré zdôrazňujú obe cirkvi, nenaplnili, ba naopak, sami sú svetlým príkladom kvalitného a presvedčeného kresťanského života.

Reakcie divákov
Zaujímavé boli reakcie divákov, ktorí telefonovali alebo poslali emaily do televízie. Bolo ich dosť veľa a odpoveď bolo možné dať iba na niektoré. Preto si dovolím uviesť zopár príkladov, aby si čitateľ sám mohol o tom urobiť úsudok. Jeden divák napísal: „Ja som katolík, manželka evanjelička, ale mňa v dospelosti zaujíma filozofia židovstva“.
Iná diváčka uviedla toto: „Ak do manželstva vstupujú dvaja ľudia rozdiel­neho náboženstva, myslím si, že majú dosť problémov nájsť spoločnú reč...“
„Myslím si, že problém miešaného manželstva nie je problémom takéhoto manželstva, ale vplyv a tlak okolia. To, ako ľudia žijú a ako vychovávajú svoje deti, je vecou ich svedomia a vedomia. Všetko je dnes o tolerancii a aj cirkev by mala začať uvažovať tolerantnejšie. Myslím si, že problém sa najviac dotýka práve Katolíckej cirkvi. Ale to je problém ich, nie problém ľudí... Čo sa týka výchovy detí... Nechajme to na deti, budú raz dospelé a rozhodnú sa sami, prečo im neposkytnúť širší obzor...“, napísala istá diváčka.
Dosť rozhodne sa ozval istý di­vák, ktorý napísal: „Prečo nútime na­ro­dené deti hneď po krste na nejakú vieru? Prečo to nemôžeme nechať na nich, na obdobie, keď dostanú občiansky preukaz a rozhodujú o svojom živote sami? Neurobilo by sa tým menej zla v rodinách?“
Zdá sa, že ten istý divák reagoval ešte raz a to ešte ostrejšie: “Čím je viac cirkví na svete, tým je väčšie peklo, le­bo každá cirkev si myslí, že je najlepšia a to je to zlo na svete“.
Ďalší divák napísal: „Prečo cirkev nerešpektuje jednoducho voľbu svojich veriacich? Zbytočne im to sťažujú. Je mi z toho do smiechu, vlastne do plaču“.
Jedna pani evanjelička opísala svoj príbeh. Bol skutočne dojímavý. Po dlhšom vnútornom zápase pri manželovi, praktizujúcemu katolíkovi, napokon našla šťastie a vnútorný pokoj. Ale aj varuje, keď píše: „Moja skúsenosť z miešaných manželstiev je taká, že sa manželia vzdávajú svojej viery a deti nevychovávajú v žiadnej viere“.
Viac pripomienok smerovalo vo­či postoju Katolíckej cirkvi, ktorá v oblasti miešaných manželstiev ako aj manželstiev vôbec, možno trvá dôraznejšie na ich dodržiavaní v porovnaní s inými kresťanskými cirkvami. A diváci tam predkladali aj svoje osobné problémy a žiadali o radu, na čo nebolo možné dať odpoveď v televíznom vysielaní.

Pokus o vyhodnotenie reakcií divákov
Reakcie divákov vlastne potvrdili, že miešané manželstvá sú problémom predovšetkým pre samotných manželov. Preto postoj cirkvi je v tomto smere správny, ak poukazuje snúbencom na riziká takého manželstva.
Ďalším poznatkom vyplývajúcim z ich reakcií je ich veľký záujem o túto problematiku. Preto množstvo ich reakcií je do istej miery prekvapením, lebo sa nepočítalo s toľkým záujmom divákov, respektíve až s toľkým záujmom.
Trochu bolestným zistením je neznalosť problematiky. Niektorým, ktorí reagovali, chýbali základné poznatky v tejto oblasti, čo však nemožno chápať ako ich vinu. Malo by to pohnúť duchovných pastierov kresťanských cirkví k tomu, aby o týchto veciach viac rozprávali na stretnutiach so svojimi spoločenstvami veriacich. Treba im pripomínať, že to nie je o intolerancii, o povýšenectve či dokonca diskriminácii, ale o manželskom šťastí. Súčasní cirkevní predstavitelia Cirkev nerozdelili, ale nesieme to dnes so sebou ako nešťastné dedičstvo minulosti, s ktorým sa musíme vyrovnať tak, aby nebola príčinou náboženskej ľahostajnosti a straty viery.
Už vôbec nemožno súhlasiť s názorom, že viera je niečo zbytočné alebo dokonca zlé. Viera v Boha je vpísaná do ľudského srdca a nedá sa z neho len tak vygumovať. Je to niečo, čo patrí k našej existencii. Vyše 90% ľudí žijúcich na tejto zemeguli je veriacich. Toto číslo nepotrebuje komentár.

Riešenie
V závere relácie som navrhol určité riešenie, keď som zdôraznil, že je potrebné, aby si veriaci prehlbovali znalosti učenia svojej vlastnej cirkvi. Ten, kto dobre pozná učenie svojej vlastnej cirkvi, dokáže mať úctu a hlboké pochopenie aj pre učenie a vieru inej cirkvi. Na tieto slová súhlasne prikývol hlavou aj tajomník Ekumenickej rady cirkví na Slovensku pán Ondrej Prostredník.

Vraj nech sa deti samé rozhodnú...?!
Čoraz častejšie počúvame názor, aby rodičia neviedli deti k náboženstvu, aby im nechali slobodu, nech sa samé rozhodnú, až budú dospelé. S týmto názorom absolútne nemožno súhlasiť. Dobrí rodičia odovzdávajú svojim deťom to najcennejšie, čo majú o malička, od útleho detstva: dobré návyky, usilovnosť, slušnosť, úctivosť, vzdelanosť... Vraj iba náboženstvo by malo ostať bokom a v dospelosti by mali rozhodnúť o tejto veci. Či náboženské hodnoty Desatora (ctiť si rodičov, milovať ich a Boha milovať nadovšetko, lebo nám umožňuje večnú spásu a iné prekrásne hodnoty) nestoja za to, aby si ich deti osvojovali od útleho detstva? Prečo potom rodičia posielajú deti do školy? Prečo ich nenechajú, až budú mať „občiansky preukaz“ a slobodne sa rozhodli, či ostanú negramotní, alebo pristúpia k námahe vzdelania? Preto aj náboženské hodnoty treba učiť deti od útleho detstva, aby si ich osvojili a vnútorne akceptovali. Napokon nie je to vôbec proti slobode človeka, naopak. Každý človek pri vstupe do dospelosti podrobuje kritickému úsudku hodnoty, ktoré v detstve dostal. A to aj náboženské hodnoty.