TROJITÁ CESTA POKORY

-------- (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Dielo sv. Bonaventúru, verného nasledovníka sv. Františka Assiského, obsahuje aj výrazné prvky stredovekej františkánskej mystiky. Ján Fidanza sa narodil v roku 1217 na území súčasného Talianska. V roku 1234 vstúpil do Rehole menších bratov a prijal rehoľné meno Bonaventúra. V roku 1255 bol spolu so sv. Tomášom Akvinským, ktorý bol dominikánom, prijatý na parížskej univerzite Sorbonna do zboru univerzitných majstrov. Zomrel ako kardinál 15. júla 1274. V roku 1588 ho pápež Sixtus V. vyhlásil sa cirkevného učiteľa a udelil mu titul „serafínsky učiteľ“. V nasledujúcich riadkoch Vám predstavujeme „trojitú cestu pokory“ sv. Bonaventúru zo spisu Tractatus ad sorores de humilitate, ktorý vznikol na žiadosť blahoslavenej Izabely, sestry svätého Ľudovíta, francúzského kráľa a zakladateľky kláštora sv. Kláry v Longchampe v roku 1260.

Pravá pokora

Existujú ľudia, ktorí na prvý pohľad vyzerajú ako pokorní, ale v skutočnosti nie sú. Že je to naozaj tak, cituje z Písma svätého: „Je zas iný, ktorý sa nemiestne uponižuje, pritom má útroby plné podvodu“ (Sir 19,23). Pravú pokoru považuje za pocit menejcennosti, ktorý však má základ v rozjímaní o Bohu: „Je pravda – píše sv. Bonaventúra – že ten, kto okom srdca zvažuje svoje nedostatky pred Bohom, musí sa pokoriť pod mocnou Božou rukou“ a dodáva spolu so sv. Bernardom, že „pokora je čnosť, vďaka ktorej sa človek považuje za menejcenného potom, ako pravdivo spoznal seba samého. Naozaj pokorný vždy chce, aby ho považovali za menejcenného a nie za pokorného!“ (Dovolím si dodať, že táto menejcennosť, o ktorej píše sv. Bonaventúra je výsledkom rozjímania o Bohu, pravej nábožnosti a poníženosti a nie výsledkom komplexu menejcennosti, ktorá je psychickou deformáciou človeka.) Pokora je potrebná, lebo je liekom proti pýche, ktorá je počiatkom každého hriechu, pripomína tento verný duchovný syn sv. Františka. Potom ukazuje trojitú cestu k pravej pokore.

Trojitá cesta k pravej pokore

„Prvou cestou k pravej pokore je hlboké uvažovanie o Bohu!“ Dôvody pre túto prvú cestu uvádza dvojaké. Prvý dôvod. Boh je Stvoriteľ všetkého dobra, nie človek. „Pane, veď aj všetky naše diela si ty urobil“ (Iz 26,12) a „náš Pán je Boh, on je náš Stvoriteľ“ (Ž 99,3). Preto všetko dobro treba pripisovať Bohu a nie sebe – pripomína sv. Bonaventúra. Druhý dôvod spočíva v tom, že takéto uvažovanie o Bohu ničí pýchu človeka. „Lucifer – uvádza Bonaventúra – neuvažoval o tom, že bol stvorený z ničoho, ale obdivoval svoju krásu a nádheru, a tak po pýche nasleduje pád... Ba Bohu by sa neľúbilo Máriino panenstvo bez pokory a iste Mária by sa nebola stala Matkou Božou, keby bola pyšná. Preto kde niet pokory, niet ani inej čnosti“- zakončuje sv. Bonaventúra svoje rozprávanie o prvej ceste k pravej pokore.
„Druhou cestou je pripomínanie si Krista!“- hovorí Bonaventúra, pritom nemá na mysli nič iné, než uvažovanie o uponížení a utrpení Pána Ježiša, ktorý bol zbitý, ponížený až na smrť na kríži. Cituje aj proroka Izaiáša: „My sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného“ (Iz 53,4). Veľavravné sú jeho ďalšie slová: „Aký protivný Bohu je rehoľník, ktorý nosí pokorný odev a pyšné srdce! Aký neužitočný kresťan, ktorý vidí svojho Pána pokorného a poníženého, ale jeho srdce sa mu vystatuje, oči hľadia povýšene a ženie sa za veľkými vecami a divmi nedosiahnuteľnými (Ž 130,1). Potom vykríkol spolu so sv. Augustínom: „Ó, mŕtva koža, prečo sa rozťahuješ? Ó, zapáchajúci hnis, prečo sa pýšiš?“
„Treťou cestou k pravej pokore je uvažovanie nad sebou. Robíš to vtedy, keď rozmýšľaš nad tým, odkiaľ si prišiel a kam smeruješ“- píše sv. Bonaventúra. Potom dodáva, že sme boli vytvorení z „hrudy zatratenia, z prachu a blata“; sme vyhnancami z rajského šťastia, „sme pokorení na celej zemi pre svoje hriechy“ (Dan 3,37). A kam smerujeme? K rozkladu, k obráteniu sa na prach, lebo „prach si a na prach sa obrátiš“ (Gn 3,19), „prečo si tvoje srdce pyšne počína, keď si prach a popol?“ (Sir 10,9); ak si dnes ešte múdry, už zajtra môžeš byť hlúpy alebo ak si ešte dnes čnostným človekom, už zajtra môžeš byť tým najbiednejším. „Kto by chcel byť takým úbohým kresťanom, žeby sa odvážil pýšiť sa, keď vidí, že zo všetkých strán ho obkľučuje toľká ľudská bieda?“

O pýche

Okrem falošnej pokory sv. Bonaventúra poukazuje na hriech pýchy. Hovorí o pýche ako o „počiatku každého hriechu“ a dodáva, že istý mudrc takto opisuje pyšného človeka: „Každý nafúkanec je neznesiteľný, elegantne oblečený, hrdo kráča so vztýčenou hlavou, tvár ma zachmúrenú, oči divé, bojuje o vyššie miesto, usiluje sa dostať vyššie než sú lepší od neho, chrlí vyhrážky, slová a činy, nevzdáva patričnú úctu“. Preto sv. Bonaventúra radí strániť sa spoločnosti pyšných, aby sa človek nestal im podobným.

Záver

Hľa, načreli sme do pokladnice stredovekej duchovnosti a nábožného života. Všimnime si, ako bola táto duchovnosť hlboko zasadená do úprimnej viery v Boha. Boh bol vždy stredobodom pozornosti, cieľom činností a aktivít človeka. Ako často a hlboko sa o Bohu uvažovalo, rozjímalo, meditovalo. Ako úprimne a usilovne chcel stredoveký človek nasledovať Krista aj v jeho utrpení. To všetko je obdivuhodné a poučné. Mystické diela stredovekých učiteľov duchovného života nás učia, aby sme dnes zosadili z „trónu“ nášho prvoradého záujmu seba samého a vôbec človeka a na tento „trón“ opäť posadili Boha, lebo On je toho naozaj hoden. Učia nás odmietať len ľudskosť bez Boha a uprednostňovať pravú nábožnosť, ktorá privádza zároveň aj k zdravej ľudskosti. Aj trojitá cesta sv. Bonaventúru k pravej pokore je predovšetkým meditáciami o Bohu (prvá o Bohu, druhá o Kristovi a len jedna o človeku).

Literatúra: Písmo sväté starého a nového zákona, Trnava 2003. BONAVENTÚRA, Sestrám o dokonalosti života, v: Spisy sv. Bonaventúru I., vyd. Serafín, Bratislava 2002, s. 47-52.