ZNOVA OBJAVIŤ DOBRO A KRÁSU MANŽELSTVA

-------- (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Ide o výzvu Svätého Otca Jána Pavla II., ktorú vyslovil vo svojom príhovore členom Apoštolského súdu Rota Romana vo Vatikáne 29.1.2004.

Prirodzené predpoklady pre šťastný život v manželstve

Už som písal o tom, že manželstvo je prirodzenou ustanovizňou. Boh stvoril človeka ako muža a ženu. V knihe Genezis čítame: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, ako muža a ženu stvoril ich“ (Gn 1,27). Preto človek smeruje k trojakej prirodzenej túžbe: k pohlavnému uplatneniu, manželskej láske a ľudskému otcovstvu alebo materstvu (porov. Kongregácia pre katolícku výchovu, Smernice pre formáciu ku kňazskému celibátu z 11. apríla 1974, Trnava 1997, s. 64 bod 47). Spomínaná trojaká prirodzená túžba však je iba súčasťou ľudskej prirodzenosti, ale netvorí celú prirodzenosť človeka, ktorá je omnoho viac. „Človek – píše Svätý Otec Pavol VI. v encyklike Sacerdotalis caelibatus z 24. júna 1967 – stvorený na obraz Boží nepozostáva iba z tela a sexuálny inštinkt netvorí v človeku jeho celú prirodzenosť; je to predovšetkým rozumnosť, vôľa a sloboda čiže vlastnosti, vďaka ktorým sa najviac stáva obrazom Boha a pánom stvorenstva; ba tieto vlastnosti ho robia vládcom aj jeho fyzických, psychických a citových túžob“ (Pavol VI., Encyklika Sacerdotalis caelibatus z 24.6.1967, v: Enchiridion vaticanum 2, Bologna 1979, s. 1224, bod. 53). Keď aplikujeme učenie Svätého Otca Pavla VI. na manželstvo, ukazuje sa, že ide o prirodzenú ustanovizeň, ktorá je postavená nielen na prirodzenom inštinkte človeka k sexualite, ale aj na slobodnom a rozumnom rozhodnutí jeho vôle vstúpiť do manželstva a žiť ho. Ak k tomu pridáme učenie Cirkvi, že Kristus povýšil manželskú zmluvu medzi pokrstenými na sviatosť (kán. 1055, § 2), manželia dostávajú aj osobitnú Božiu milosť, aby boli obrazom lásky Krista k svojej neveste Cirkvi, aby túto lásku Boha robili vo svete viditeľnou. Preto apoštol Pavol píše: „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5,25-26; porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi 1616).

Kríza manželstva je značne hlboká

Z toho, čo bolo uvedené, by sa mohlo zdať, že manželstvo a zvlášť sviatosť manželstva má všetky predpoklady, aby bolo žité úspešne a k spokojnosti človeka. Skutočnosť súčasného sveta je však v mnohých prípadoch iná. Akoby človek svojou náklonnosťou k hriechu dokázal pokaziť i to, k čomu má tie najväčšie predpoklady, aby žil šťastne. Arcibiskup Georges Gilson zo Sens (Francúzsko) opísal situáciu nasledovne: „V celej našej spoločnosti existuje všeobecná kríza v citovej oblasti človeka a jeho sexuality. Odrazu bolo vidieť páry mladých ľudí, ktorí sa sami od seba rozhodli žiť spolu bez manželstva. Poznal som ich rodičov a príbuzných. Prežívali mimoriadne ťažké situácie a spôsobovalo im to problémy vo svedomí. Čo tu robiť? Čo povedať susedom, priateľom? Má ešte zmysel s mladými o tom hovoriť? A starí rodičia zatvárali oči, aby nič nevideli a nepočuli... Ale modlili sa, modlili a modlili bez prestania...“ (G. Gilson, Diecézny kňaz v pastoračnej službe, Spišské Podhradie 2001, s. 57). Iste, výraznou mierou k takejto situácii prispela kríza viery a korózia kresťanských mravov (Tamtiež, s. 55 a 58).
Deštrukcia manželstva a rodín však pokračuje následkom sekularizácie a zložitosti podmienok života súčasného sveta. Stáva sa krutou skutočnosťou, že čoraz viac manželstiev sa rozvádza, iní žijú vo veľkých manželských ťažkostiach, ďalší z pracovných alebo i sebeckých dôvodov žijú ďaleko od svojej rodiny alebo ďaleko cestujú za prácou. Ale aj tí, ktorí žijú v manželských zväzkoch sa nezriedka dopúšťajú manželskej nevery, a to niekedy dokonca so súhlasom svojho manžela (manželky), poriadajú sa tzv. manželské radovánky za účelom vzájomnej sexuálnej výmeny manželských partnerov či praktizovania skupinového sexu. Objavujú sa prípady faktickej a neformálnej polygamie alebo polyandrie. Mladí ľudia často odmietajú vstúpiť do manželstva, dokonca aj civilného. Slávnosť uzavretia manželstva často nepovažujú za nič a deklarujú, že im stačí iba láska bez papiera. Ďalší majú strach pred uzavretím manželstva vidiac, ako sa rúcajú manželské zväzky v ich okolí. Čoraz viac katolíkov sa stretáva s rozvedenými osobami, nadväzujú s nimi vzťah a dostávajú sa pred Cirkvou do ťažkej a niekedy až neriešiteľnej situácie, ktorá tvrdo dolieha na ich svedomie (porov. J. Duda, Manželstvo požíva priazeň práva, v: Tribunál 1/2004, s. 4, pozn. č. 19). Zrazu zisťujeme, že človek poznačený hriechom nedokáže byť vládcom seba samého, alebo svoju slobodu úmyselne a hriešne zneužíva. Človek, ktorý nechce vstúpiť do manželstva, sa „bojí“ vysloviť slovo záväznej vernosti, iní túto vernosť nemajú za nič, nepovažujú ju za vážnu hodnotu. Preto kríza manželstva je krízou vernosti s obrovskými negatívnymi následkami na manželstvá a rodiny. (porov. G. Gilson, Diecézny kňaz v pastoračnej službe, Spišské Podhradie 2001, s. 60).

Cirkev bráni základné hodnoty manželstva a rodiny

Kríza manželstva sa Cirkvi bolestne dotýka a nemôže ju nechať ľahostajnou. Napríklad Ján Pavol II. vydal hneď na začiatku svojho pontifikátu (22.11.1981) encykliku Familiaris consortio o úlohách kresťanskej rodiny v dnešnom svete. Encyklika vyšla aj v slovenskom jazyku: Ján Pavol II., encyklika Familiaris consortio, Trnava 1993. Čitateľom ju môžem iba odporúčať. Na každom poli Cirkev bráni hodnoty manželstva a rodiny ako nezastupiteľné pre ľudskú spoločnosť. Aj 19. januára tohto roku v Príhovore sudcom Apoštolského súdu Rota Romana sa Ján Pavol II. zaoberal témou manželstva. Neobišiel ani problém pastoračného prístupu k príprave snúbencov pre manželstvo. Pripomína farárom a všetkým , ktorí im pomáhajú pri príprave snúbencov na manželstvo, aby k nej nepristupovali iba rutinne a byrokraticky. Otcovsky im kladie na srdce, aby predmanželskú prípravu vykonávali s vedomím, že snúbenci môžu práve v čase tejto prípravy objaviť prirodzené i nadprirodzené dobrá manželstva a následne sa usilovať ich aj dosiahnuť. Napokon Svätý Otec povedal: „Je potrebné znova objaviť pravdu, dobro a krásu manželstva, že je dielom samého Boha, ktorý ho postavil na ľudskej prirodzenosti a na slobodnom rozhodnutí manželov ako osobnú a nerozlučiteľnú realitu, ako zväzok spravodlivosti a lásky, spätý od počiatku s plánom spásy a v plnosti časov povýšený na sviatosť. Toto je skutočnosť, ktorej má Cirkev i svet napomáhať“ (Ján Pavol II., Príhovor Rímskej Rote (29.1.2004), bod 5). Apeluje aj na kresťanských manželov, aby dali príklad dobrého manželského života mladším generáciám. Táto úloha leží na ramenách kresťanských manželov ako veľmi naliehavá, ale aj ťažká povinnosť.