KRESŤAN MÁ BYŤ SVIATOSŤOU

Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Veľmi často „šermujeme“ v našich kostoloch so slovom sviatosť, ktorému však, žiaľ, málo rozumieme. Tí zbehlejší ešte vedia, že máme „sedem sviatostí“, ale už vôbec im nenapadne, že ich máme preto, aby sme sa my sami stali pre iných sviatosťou. Nuž ako to vlastne je?

Po páde prvých ľudí do hriechu v raji, Boh ustanovil plán záchrany človeka. Bol to plán spásy, plán vykúpenia, aby človek nestratil možnosť vstúpiť do Božieho kráľovstva. Preto si vyvolil izraelský národ, preto k nim posielal Božích mužov, napomínal, karhal ich, naprával... Až napokon poslal na svet svojho Syna, aby svet vykúpil.
Preto kresťania od začiatku nazývali všetko, čím sa Boží plán spásy človeka navonok prejavoval, gréckym slovom „mysterion“, neskôr latinským slovom „sacramentum“, čo slovenčina prekladá slovom „sviatosť“. Takto posol Ježišovej zvesti spásy bol „sviatosťou“, proroci, keďže hovorili v božom mene, boli „sviatosťou“. Najvýraznejším spôsobom sa táto skutočnosť prejavila na osobe Ježiša Krista, Božieho Syna. On, keďže bol samým Bohom, najviac nám priblížil Boží plán spásy, ba On ho aj uskutočnil svojím životom, utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním. Preto Kristus je „sviatosťou“ par excellance. Preto čítame Písmo sväté, zvlášť o Pánu Ježišovi, preto o ňom uvažujeme, aby sme čo najviac pochopili z tohto vzácneho božieho plánu spásy, ktorý je vlastne božím plánom možnosti nášho vstupu do Božieho nebeského kráľovstva. Ide teda o vážne veci.
Poslanie byť „sviatosťou“ spásy zveril Pán Ježiš Cirkvi. Preto cirkevné zhromaždenia veriacich sú zdvihnutým ukazovákom pre iných ľudí, pre iné spoločenstvá, že Boh existuje, že chce spásu človeka, že nechce jeho smrť a jeho zatratenie.
Ale rovnako aj veriaci jednotlivec môže byť „sviatosťou“. Ak svojimi slovami, správaním, dobrými skutkami, čnosťami vyvoláva v iných ľuďoch pozitívne „rozpaky“, úvahy o Bohu, isto-iste im ukazuje cestu do Božieho kráľovstva. Preto kresťan, možno aj keby nič nehovoril, nič nehlásal o Bohu, predsa svojím dobrým a čnostným životom je „znakom“ Božej existencie, „majákom“ ukazujúcim iným smer životnej cesty, ktorá vedie do nebeského kráľovstva. Jedným slovom aj veriaci jednotlivec môže byť pre iných „sviatosťou“. A o to ide.
Boh však počítal, že sme iba slabí ľudia, preto ustanovil sedem prameňov posily, božej pomoci, aby nám pomohol napĺňať toto naše vznešené poslanie vo svete. Tými prameňmi je to, čo tradične nazývame sedem sviatostí: krst, birmovanie, sviatosť oltárna, sviatosť zmierenia, pomazanie chorých, kňazstvo, manželstvo. Preto k sviatostiam nepristupujeme preto, že je to „zvyk“, že nás k tomu nabádajú rodičia, starí rodičia, ale preto, aby sme vládali byť my sami sviatosťou pre iných ľudí. Sviatosti prijímame preto, aby sme sa my sami menili na sviatosť, aby sme sa stali sviatosťou, vonkajším prejavom božieho plánu spásy, jasnou cestou pre iných, aby sa taktiež vydali na cestu do nebeského kráľovstva. Prijímanie sviatostí teda nie je samoúčelné, ale má svoj jasný cieľ i význam: naše posvätenie, našu premenu, našu existenčnú sviatostnosť.