Manželské otázniky

--------------- (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Podľa informácií, ktoré sa ku mne dostanú, čoraz viac katolíkov sa zaujíma o problematiku manželstva. Nasledujúce riadky chcú pomôcť mladým a vôbec všetkým, aby si nadobudli správne zásady katolíckeho učenia o manželstve.

Manželstvo je prirodzená ustanovizeň

Podľa učenia Katolíckej cirkvi manželstvo založil Pán Boh v raji a to tým, že stvoril človeka ako muža a ženu. To znamená, že z božej vôle telesné i duchovné usporiadanie muža je už zo svojej prirodzenosti zamerané na vzťah k žene a prirodzené telesné i duchovné usporiadanie ženy je zamerané na život v spoločenstve muža. Jednoducho muž a žena sú dve osoby, ktoré jedna druhú v manželstve dokážu napĺňať tak, že tvoria akoby „jedno telo“, aby som sa vyjadril biblickým výrazom. Toto zameranie muža na vzťah k žene a ženy na vzťah k mužovi je hlboko vpísané Stvoriteľom do každej normálnej ľudskej bytosti. Preto hovoríme, že manželstvo je postavené na samej ľudskej prirodzenosti človeka, na uspôsobení jeho tela i jeho ducha. Ak teda muž alebo žena túži po manželstve, túži po tom, čo je im prirodzené; túži naplniť, čo Boh vopred vpísal do ich tela i ducha.
V rozpore s vyššie spomínaným učením Cirkvi sú homosexualita, bisexualita, transexualita (muž sa dá preoperovať na ženu alebo žena na muža) a iné anomálie. Cirkev s bolesťou, ale i pochopením hľadí na týchto ľudí, ktorí trpia takýmito anomáliami, ktoré sú deformáciou psychiky človeka, avšak v žiadnom prípade nemôže poprieť samu seba tým, že by takéto anomálie uznala za normálne alebo dokonca, že by to bolo v súlade s pôvodným božím zámerom. Takýchto ľudí Cirkev nepovažuje za veriacich druhoradej kategórie, naopak sú to plnoprávni členovia božieho ľudu. Na druhej strane však Cirkev nemôže legalizovať neprirodzené zväzky, ktoré Písmo sväté označuje ako „sodomské hriechy“. Bolo by to proti zámeru samého Stvoriteľa.

Sviatostnosť manželstva

Manželstvo medzi pokrstenými Kristus Pán povýšil na sviatosť ( ide o slávnostné učenie viery vyhlásené tridentským koncilom; porov. aj kán. 1055, § 1 KKP). To znamená, že pre manželov sa sviatosť manželstva stáva božím darom, božou pomocou. Lebo tak, ako kedysi Boh vyšiel svojmu ľudu v ústrety zmluvou lásky a vernosti, tak pri sviatosti manželstva Spasiteľ ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva: zostáva s nimi, dáva im silu nasledovať ho, povstávať z pádov, odpúšťať si a navzájom si niesť svoje bremená. Napokon v radostiach ich lásky im dáva okúsiť vopred na tomto svete Baránkovu nebeskú hostinu (porov. KKC, str. 415).
Problémom súčasnej doby je učenie cirkvi, že medzi pokrstenými nemôže existovať platná manželská zmluva, ktorá by zároveň nebola sviatosťou. Toto učenie je vyjadrené v cirkevnom zákonníku v kán. 1055, § 2. Bez toho, aby sme chceli hlbšie zostúpiť do tejto zložitej problematiky, obmedzíme sa na konštatovanie, že jej „otcom“ je pravdepodobne španielsky cirkevný právnik Tomáš Sánches, ktorý žil v rokoch 1550-1610, ktorý napísal, že sviatostnosť v prípade pokrstených je neoddeliteľná od ich manželskej zmluvy. Preto, podľa tohto autora, kto by chcel uzavrieť sviatosť manželstva, ale nechcel by manželskú zmluvu, nedosiahol by ani jedno ani druhé, lebo obe reality sú od seba neoddeliteľné. Podobne by nič nedosiahol, kto by chcel manželskú zmluvu a nechcel by sviatostnosť (porov. L. Chiappetta, Il matrimonio, str. 38). V súčasnosti sa táto náuka chápe ako riadne oficiálne učenie Katolíckej cirkvi. Problém tohto učenia je evidentný: existujú pokrstení členovia Cirkvi, ktorí však nepraktizujú svoju vieru. Niektorým už sviatostnosť manželstva nič nehovorí a nájdu sa dokonca aj takí, ktorí výslovne chcú manželskú zmluvu, ale sviatosť manželstva vo svojom vnútri alebo i navonok zavrhujú. Pre pastoračných kňazov je táto bolestná skutočnosť vážnym pastoračným problémom. Cirkev ako východisko z tohto problému odporúča vzbudzovanie a posilňovanie viery v takýchto ľuďoch, čo sa niekedy darí, inokedy nie.

Manželstvo a celibát

Mnohí súčasníci sa pýtajú, či celibát a panenstvo pre nebeské kráľovstvo nie je proti prirodzenosti človeka. Sú autori, ktorí tvrdia, že nie, pretože tých, čo si zvolili celibát alebo panenstvo pre nebeské kráľovstvo Boh obdaril darom celibátu a panenstva, aby takýto život dokázali žiť. Iní tvrdia, že je to proti prirodzenosti človeka hľadiac na skutočnosť usporiadania ľudského tela a ducha.
Podľa môjho názoru celibát a panenstvo pre nebeské kráľovstvo sú proti prirodzenosti človeka, lebo muž prijatím celibátu neprestáva mať telo i ducha muža, lebo ho takto stvoril Boh. Podobne je na tom ten (tá), kto(rá) si vybral(a) panenstvo pre nebeské kráľovstvo: neprestáva byť mužom alebo ženou ani podľa tela ani podľa ducha. Ale tým, ktorí sa skúmajú a nadobudnú presvedčenie, že im Boh daroval dar celibátu alebo panenstva pre nebeské kráľovstvo, pričom ide o dary, ktoré zdokonaľujú ich ľudskú prirodzenosť, môžu si byť istí, že dokážu žiť dar celibátu a dar panenstva pre nebeské kráľovstvo, lebo ide o mimoriadne božie dary pre zvláštny životný štýl, ku ktorému ich Boh povoláva. Preto sa „matrikoví“ katolíci a neveriaci čudujú a nevedia pochopiť celibát a panenstvo. Lebo tieto dary a život podľa nich sa dá pochopiť a žiť iba vo svetle viery v Boha a nijak inak. Je to štýl života presahujúci ľudskú prirodzenosť, ale mnohí sa naň podujímajú spoliehajúc sa na každodennú božiu pomoc, o ktorú neprestávajú Boha prosiť v modlitbe.