CHVÁLIM ŤA, PANE, ŽE SI MA UČINIL TAK ZÁZRAČNE

Jozef Kamenický (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

„Chválim Ťa Pane, že si ma učinil tak zázračne“. Toto sú slová žalmistu, ktoré iste vystihujú život človeka, aj život markušovského organistu pána Jozefa Kamenického. Boh vytvára človeka naozaj zázračne, obdarúva nás vlastnosťami, povahou a tým, čomu hovoríme „vlohy“ alebo „talent“. Každý človek vychádzajúci z Božích rúk je originálom, neopakovateľnou osobou. Preto ľudské osudy ohlasujú slávu nášho Boha a krásu diela jeho rúk. Život veriaceho človeka je akoby sviatosťou, to jest viditeľným znakom Božej existencie a Božieho pôsobenia. Pán Jozef Kamenický sa narodil v Markušovciach 21. augusta 1937 ako najmladší syn rodičov Jozefa Kamenického a jeho manželky Kataríny, rod. Fabiánovej. V čase jeho narodenia Markušovce nemali farára, pretože po pánu farárovi Eugenovi Puhalovi farnosť dlhší čas spravoval dp. Ján Kolčák vo funkcii kaplána ekonóma, ktorý sa ešte z čias Uhorska na Slovensku nazýval administrátorom. Dp. kaplán Kolčák pokrstil budúceho organistu 29. augusta 1937. Krstnými rodičmi boli Anton Gaduš s manželkou Rozáliou, rod. Fabiánovou z Jamníka. Po návrate z vojenčiny na prosbu vtedajšieho markušovského farára Jána Skraka sadá za organ markušovského kostola ako samouk v roku 1960.
Situácia bola zložitá: dovtedy hrávali v kostole učitelia, ale komunistický režim im to zakázal pod hrozbou straty zamestnania. Preto po pánu Vartovníkovi nastupuje ako markušovský organista samouk 23‑ročný mládenec Jozef Kamenický. Ako sám spomínal, nebolo to pre neho ľahké. Všetko sa musel naučiť sám a sv. omše sa ešte vtedy slúžili po latinsky. V roku 1963 sa oženil s Martou, rod. Pačnárovou. A za organom sedel 45 rokov až do svojej smrti a približne 40 rokov bol v Markušovciach jediným organistom.
Hral za pána farára Jána Skraka, za správcu farnosti Michala Vitkovského, za pána farára Milana Hvizdoša a hral i za môjho pôsobenia až do posledných chvíľ svojho života. Hral na primíciách vdp. Baldovskému, vdp. Jozefovi Mrovčákovi, vdp. Vladimírovi Fajkusovi, vdp. Viliamovi Komárovi, vdp. Jánovi Čuchranovi, vdp. Petrovi Lovasovi, pátrovi Ovčiarikovi a pomáhal aj na primíciách dp. Cyrilovi Hamrákovi.
Ako som už povedal, dlhé desaťročia bol v Markušovciach jediným organistom. V poslednej dobe po vzniku organovej školy boli k nemu ako organisti zaradení absolventi našej školy: Jožko Súkeník, Lucia Hudáková, Lucia Dutková a tohto roku bude medzi organistov zaradený aj ďalší tohtoročný absolvent našej organovej školy a budúci študent Konzervatória v Košiciach Janko Penták.
Organisti, tak ako iní ľudia, nie vždy prijímajú novú generáciu organistov s porozumením, nakoľko sa vytvára pre nich konkurencia a nie je to pre nich ľahké. Ľudsky sa to predsa dá pochopiť a tak som potreboval pripraviť vnútro organistov našej farnosti na nástup novej generácie. Keď som s pánom Kamenickým na túto tému hovoril, prijal to s porozumením, ba s radosťou. Ako keby už tušil, že jeho pôsobenie sa pomaly končí a on ešte nemá nástupcov. Dnes ich má a hrajú a spievajú s veľkou úctou voči nemu a jeho osobe na jeho pohrebe. Keby sme ich dnes nemali, markušovská farnosť by ostala náhle bez organistu.
V sobotu 2. apríla som sa dozvedel o smrti Jána Pavla II. a spať som šiel asi o jednej po polnoci. Približne o tretej nad ránom som sa dozvedel o zlom zdravotnom stave pána kantora. Vstal som a šiel do nemocnice v Spišskej Novej Vsi, aby som mu poslúžil sviatosťou pomazania chorých. Ráno cestou autom na nedeľnú svätú omšu som sa dozvedel, že zomrel. Pán si ho povolal veľmi rýchlo, ako keby ho kdesi urgentne potreboval.
S pánom Jozefom Kamenickým ma spájalo puto „priateľskej úcty“. Bol voči mne ako svojmu farárovi mimoriadne úctivý a pozorný. Stál so mnou pri všetkých akciách, ktoré som organizoval v súvislosti s opravou markušovského kostola: oprava interiéru, exteriéru, zvonov, organa.
Povedal by som, že to bol človek obdivu: obdivoval zvonárske umenie, keď bol so mnou v Brodku na Morave po nový zvon „Ján Vojtaššák“, tešil sa, že máme v zime v kostole teplo vďaka kúreniu, tešil sa, že na nádvorí kostola máme vybudovaný park so zavlažovaním trávnika, ale najviac sa tešil z mladej nastupujúcej generácie mladých organistov, ktorí sú jeho nasledovníkmi.
Pán Jozef Kamenický nám bude chýbať. Za 45 rokov svojho pôsobenia sa stal už akoby inventárnou súčasťou nášho vzácneho chrámu. Ale do večnosti si ho povolal náš Boh a Pán. A doprial mu milosť, že neodišiel z tohto sveta nezaopatrený sviatosťou pomazania chorých. Preto veríme, že už vstúpil do Kráľovstva nášho Pána a Boha, kde už niet ani sĺz, ani utrpenia, ani zármutku. A my, ktorí sme ho poznali, mu tento pokoj vo večnom Božom kráľovstve zo srdca želáme a doprajeme. Nech odpočíva naveky.
„Chválim Ťa Pane, že si človeka učinil tak zázračne“. Chválime Ťa Pane, že stvárňuješ ľudské osudy tak nádherne, originálne a zázračne. Veľký si Pane, Bože náš. Ak už človek je veľký svojou ľudskosťou a originálnosťou, o koľko väčší musíš byť Ty, Pane. Preto Pane, vďaka Ti, za všetko vďaka Ti.“