I zaumienil si

Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Cez veľkú prestávku pred hodinou angličtiny zistil, že sa mali naučiť básničku. Nebolo toho veľa, iba štyri riadky. Napriek tomu mu to šlo veľmi ťažko. Bol ešte len v prvom ročníku strednej školy a s angličtinou len začínal. Aj to, že zabudol, malo svoje dôvody, lebo doma bolo treba pracovať a až potom študovať.
Utiahol sa do kúta triedy, aby ho nikto nevyrušoval a učil sa. Znova a znova si opakoval tie krkolomné anglické slová. Pevne veril, že to dokáže, veď sú to len štyri mizerné riadky. Až sa mu napokon zdalo, že to vie, ale istý si tým nebol. Neušiel však pozornosti ostatným. Všimli si, že sa náhlivo učí.
Zaznel zvonec a do triedy vošla mladá angličtinárka. Niečo zapísala do triednej knihy a potom sa všetkých spýtala: Kto chce prísť povedať básničku? Hlásili sa viacerí a zdalo sa, že mladá učiteľka bola v rozpakoch. Rozpaky učiteľky preťal čísi hlas: „Rataj by chcel“. Jozef v lavici takmer zmrzol. Učiteľka sa výzvy ujala: Tak poď! Nerád, ale musel. Šiel dopredu ticho ako sa len dalo.
„Hovor“- povedala učiteľka. Chcel, ale to prvé slovo, to nešťastné prvé slovo, nie a nie mu prísť na um. Keby mu ktosi pomohol to prvé slovo, ďalšie by už vedel. A tak tam stál a rozum mu išiel „zhorieť“ od intenzity rozmýšľania. Ale darmo... Na svoje miesto šiel s päťkou, zbytočnou, lebo veď šlo len o štyri riadky. Ale aj s bolesťou vo svojom srdci. Poznal toho, kto vykríkol pred učiteľkou jeho meno. Už vtedy si zaumienil, že on bude iný, že on bude robiť ľuďom len dobre.