V PÁNOVEJ VINICI

Kostol (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Nemal o Pánovej vinici jasnú predstavu, lebo v kraji, kde vyrastal a žil vinice neboli. Ale v dekréte stálo: „Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo. Týmto Vás posielam do Pánovej vinice a ustanovujem Vás za....“ Pozrel si na mape, kde to je a ako sa tam cestuje.
Prišiel, najprv si pozrel kostol, pokľakol si pred bohostánkom a prosil o pomoc. Nepoznal tu nikoho, absolútne nikoho, iba Toho v bohostánku. Na iného sa nemohol obrátiť. Na fare si sadol k stolu. Vytiahol nôž, kúsok slaniny a chleba. Spomenul si na slová svojho priateľa: vždy si so sebou zober kus chleba a slaniny, to ťa zachráni pred hladom. Poslúchol ho a teraz sa mu to vyplatilo.
Večer pri sv. omši bol plný kostol ľudí. Boli zvedaví na toho nového... Nemožno im krivdiť, aj ho pekne privítali. Po sv. omši ho ženičky oslovili: A kdeže budete spať? No v izbe – odpovedal im – tam, kde je posteľ. „Joj, veď na tejto posteli umreli pred dvoma týždňami náš pán farár“- prezradila jedna.
Keď zavrel dvere fary ostal sám. Sám ako prst v cudzom svete. Bolo mu aj trochu clivo. Nebol ešte zvyknutý na samotu. Pohľadal breviár a pomodlil sa vešpery i kompletórium. Potom sa umyl, obliekol si pyžamo. Pred posteľou však zastal a zamyslel sa. Tak na tejto posteli umrel jeho predchodca. Kedysi ako chlapec sa mŕtvych bál. Keď si líhal do postele a prikrýval sa paplónom, iba sa usmial. Teraz mu to nevadilo. Však všetci raz umrieme, len aby sme boli spasení. Urobil si rukou krížik na poduške tam, kde položil svoju hlavu a zaspal.