Proces blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka

ROZHOVOR S POSTULÁTOROM BLAHOREČENIA BISKUPA JÁNA VOJTAŠŠÁKA JÁNOM DUDOM

Postulátor Doc. Ján Duda (Autor:  )
Autor:redakcia
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Ste postulátorom v kauze biskupa Jána Vojtaššáka, za blahorečenie ktorého sa denne veriaci modlia v našich kostoloch. Ako prebieha takýto proces blahorečenia?

Proces blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka začal oficiálne 12. decembra 1996 prvým zasadaním zainteresovaných osôb v aule biskupského úradu v Spišskej Kapitule, ktorému predsedal spišský biskup František Tondra. Diecézna fáza procesu trvala až do novembra 2001. Za tento čas sudcovia vypočuli 71 svedkov, historici zhromaždili množstvo archívnych dokumentov z tajného vatikánskeho archívu, z archívu Ministerstva vnútra Českej republiky i Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, z archívu justičnej a väzenskej stráže a z mnohých ďalších archívov. Komisia lekárov zhromaždila materiál o zdravotnom stave otca biskupa Vojtaššáka a teológovia skontrolovali pravovernosť jeho spisov. Nazbieralo sa 16 zväzkov písomných materiálov, ktoré som z poverenia spišského biskupa ako postulátor zaniesol do Vatikánu na Kongregáciu pre kauzy svätých spolu s terajším otcom biskupom Štefanom Sečkom a sekretárom Biskupského úradu Ľubomírom Štefaňákom v spomínanom novembri 2001.

Ako prebiehal proces na Kongregácii v Ríme?

Otec biskup Tondra ma vymenoval za postulátora aj rímskej fázy procesu, a tak som získal ďalšie prechodné bydlisko v Ríme na Via Brun Barbantini. Potom som písomne požiadal prefekta kongregácie pána kardinála José Saraivu o otvorenie zapečatených spisov a vykonanie kontroly správnosti diecéznej fázy procesu. Kontrolu vykonávala kongregácia svojimi pracovníkmi, ktorých viedol právnik Mons. Róbert Sarno, Američan talianskeho pôvodu. V apríli 2002 otec biskup Tondra dostal výsledok kontroly. Bolo zistených 5 nedostatkov formálneho rázu, ktoré boli pomerne rýchlo odstránené. Najťažšou z nich bola skutočnosť, že bolo potrebné preložiť ďalšiu časť spisov do taliančiny. Zhotovovanie týchto ďalších prekladov bolo najnáročnejšou úlohou. V decembri 2002 som s Dr. Brtkom zaniesol ďalšie tri zväzky na kongregáciu, požiadal listom o ich preverenie a pridelenie relátora, pod vedením ktorého som mal vypracovať spis “Informácia a dôkazy o mučeníctve biskupa Jána Vojtaššáka”. Avšak na tomto spise sme od septembra 2002 pracovali v sídle cirkevného súdu v Spišskej Kapitule traja cirkevní právnici: Dr. Brtko, Dr. Pekarčík a ja. Dňa 7. januára 2003 som spolu s otcom biskupom Tondrom opäť navštívil kongregáciu a doniesol som už prvú časť spisu “Informácia a dôkazov o mučeníctve Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka“ a odovzdal ich na kongregácii. Potom sa v Spišskej Kapitule intenzívne denne pracovalo na definitívnej a celkovej verzii.
Dňa 2. marca 2003 sme vycestovali do Ríma všetci traja právnici s tým, že sa nevrátime, kým v Ríme na kongregácii nesplníme svoju úlohu. Viezli sme so sebou už definitívne vypracovanú prvú pracovnú verziu spisu “Informácia a dôkazy o mučeníctve biskupa Jána Vojtaššáka”, ktorá mala vyše 500 strán písaných v taliančine. Nasledovala úmorná práca, ktorá trvala 5 týdňov. Počas tohto obdobia sme museli spis prepracovať podľa inštrukcii relátora a reagovať na námietky vo forme otázok a odpovedí. Dňa 12. marca som dostal 27 námietok a 20. marca ďalších 27 námietok. Z námietok vznikol takmer 70 stránkový elaborát napísaný v taliančine. Všetky tieto materiály sme dňa 3. apríla 2003 odovzdali relátorovi, ktorý podpísal prevzatie dokumentov a listom som informoval kardinála Saraivu, že “Informácia a dôkazy o mučeníctve biskupa Jána Vojtaššáka“ v počte 603 strán boli kongregácii odovzdané. Potom sme odcestovali domov na veľkonočné sviatky. Z našej strany, podľa môjho názoru, sme urobili všetko preto, aby Svätá Stolica v dostatočnom časovom predstihu pred návštevou Svätého Otca na Slovensku mohla procedurálne kauzu beatifikácie otca biskupa uzavrieť a o jeho mučeníctve rozhodnúť.

Otec biskup Tondra informoval kňazov a veriacich diecézy, že Boží sluha biskup Ján Vojtaššák nebude blahorečený pri tohtoročnej návšteve Svätého Otca na Slovensku. Čo sa vlastne stalo?

Vyhlásenie biskupa Vojtaššáka má ako každé iné blahorečenie na základe mučeníctva dva aspekty: 1. procesným spôsobom dokázané mučeníctvo; 2. vhodnosť vyhlásenia konkrétnej osoby za blahoslaveného. O prvom rozhoduje Kongregácia pre kauzy svätých, ktorú vedie kardinál José Saraiva a o druhom rozhoduje Štátny sekretariát Vatikánu, ktorý vedie kardinál Angelo Sodano. V prípade otca biskupa Jána Vojtaššáka Štátny sekretariát dal na vedomie kardinálovi Saraivovi z Kongregácie pre kauzy svätých i otcovi biskupovi Tondrovi, že aj keď si vysoko váži utrpenie biskupa Jána Vojtaššáka, nepovažuje „nateraz“ za vhodné pokračovať v procese jeho beatifikácie.

Bolí vás to?

Isteže, a myslím, že to bolelo a možno ešte bolí mnohých veriacich na Slovensku. Avšak som to s vierou prijal a v tejto viere v Boha a v Cirkev som sa s tým vnútorne zmieril a vyrovnal. Chápem, že to čo je „vhodné“ pre Cirkev na Slovensku, nemusí byť „vhodné“ pre univerzálnu Cirkev. A Štátny sekretariát na čele s pánom kardinálom Sodanom musí denne prijímať závažné rozhodnutia, ktoré sa týkajú celej Cirkvi. Ich úloha iste nie je ľahká. A ak blahorečenie otca biskupa Jána Vojtaššáka z im známych dôvodov považujú nevhodné „nateraz“, to ešte neznamená, že o pár rokov sa to slovíčko „nevhodné“ nemôže zmeniť na „vhodné“. Veríme predsa, že Boh riadi svet a vedie svoju Cirkev o on vie meniť aj bôle na radosť, ktorá je potom ešte väčšia.

A čo teraz ďalej?

Aj naďalej sa treba modliť. Ja osobne nemám nijakých pochybností, že otec biskup Ján Vojtaššák spĺňa všetky kritériá a je mučeníkom Cirkvi v presnom slova zmysle. Vyhlásiť za blahoslaveného je však dar. A dar sa nedá vynútiť násilím, ani nemožno povedať, že na tento dar máme právo, alebo že Svätý Otec je povinný to urobiť. Nie! Tento dar si musíme vymodliť a vyprosiť.
Do budúcnosti sa dívam s nádejou, ale i obavami. Tie obavy idú v tom smere, aby niektorí veriaci nezobrali rozhodnutie Svätej Stolice s nepochopením a v neposlušnosti a aby, nedajbože, neprejavili určitú nevôľu voči Svätému Otcovi, ktorý pre nás urobil toľko dobrého. Moje obavy idú aj smerom k otcovi biskupovi Vojtaššákovi, aby zase iní veriaci nevideli v rozhodnutí Svätej Stolice akési schválenie toho, že Boží sluha Ján Vojtaššák bol zlým človekom. Poznám veľmi dobre, až dopodrobna, celý jeho život a viem, že by to bolo veľmi veľké zneuctenie jeho mena a jeho života, lebo bol verný Cirkvi a Svätému Otcovi až po smrť, pričom pre túto vernosť strávil 13 rokov vo väzení. Áno, sú to obavy, ale je tu aj nádej, že sa tie obavy nenaplnia, že ich nedopustíme.
Považujem za dôležité zdôrazniť, aby sme sa vyhli obom krajnostiam: aby sme vo viere prijali rozhodnutie Svätej Stolice, ale zároveň aby sme si i naďalej ctili a vážili Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka a aj naďalej sa modlili za jeho „pozdvihnutie k úcte oltára“.

Máte zo svojho pobytu v Ríme aj nejaké pekné zážitky?

Napriek tomu, že sme tam mali veľa práce a ešte viac starostí, mali sme aj dosť pekných zážitkov. Namiesto tých úsmevných rád by som spomenul iné, tie, ktoré na mňa viac zapôsobili a ktoré mi ostali v pamäti a ktoré si vážim. Veľmi si vážim a mám v úcte úrad a službu Svätého Otca. Obraz jeho služby, viery i námahy nosím v srdci ako vzácny poklad. S láskou spomínam aj na stretnutia s inými pracovníkmi Vatikánu: kardinál José Saraiva, šéf Kongregácie pre kauzy svätých je veľmi milý človek, hlboko ľudský a chápavý. Urobil na mňa veľmi dobrý dojem. Veľmi srdečnými a dobrými ľuďmi sú aj kardinál Grocholewski, šéf Kongregácie pre katolícku výchovu a arcibiskup Edward Nowak. Aj otca kardinála Jozefa Tomku som mal česť viackrát stretnúť. Je to vzácny, erudovaný a milý človek, ozajstný slovenský „velikán“. Veľmi srdečne nás prijal aj podsekretár Pápežskej rady pre výklad zákonodárnych textov. Milý a srdečný Američan z Pittsburgu s typicky americkým humorom. Mohol by som spomenúť aj ďalšie stretnutia. Myslím si, že všetky boli pre mňa školou a obohatením. Veľmi si vážim kardinála Ratzingera. Videl som ho zblízka, ale nemal som tu česť sa s ním osobne stretnúť. Rád však čítam jeho knihy. Poskytujú mi odpovede na moje mnohé otázky...

A nejaké to poučenie...

Bolo ich dosť. Ale predovšetkým veľkosť osobnosti biskupa Jána Vojtaššáka a jeho prirodzená odvaha pracovať nekompromisne pre večnú spásu Božieho ľudu. Ak som o ňom niekedy vedel čo – to len z počutia, dnes ho poznám z mnohoročného osobného bádania, z jeho listov, dokumentov, životných postojov i svedectiev tých, ktorí ho osobne poznali. Bol to naozaj Boží muž, veľký a odvážny biskup. A Boh bol s ním. Iný kľúč na vysvetlenie jeho života nejestvuje.