Diakonská vysviacka predo dvermi

Opýtali sme sa kandidátov Róberta Gurčíka a Jána Rimbalu

Ján a Róbert, v pozadí Kapitula (Autor:  )
Autor:redakcia
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

1. Ako vnímaš svoje doterajšie obdobie v kňazskom seminári?
Róbert: Vnímam ho ako 5-ročnú etapu, v ktorej som poznával /poznávam/ Boha i seba. Čas strávený za múrmi seminára je obdobie, kde sa každý seminarista pripravuje na konečný cieľ- kňazstvo. Je obdobím osamostatňovania sa, učením byť zodpovedným. Koniec koncov je to život v komunite mladých chlapcov, kde si človek mojej povahy užije veľa veľa zábavy.
Ján: Tých päť rokov zbehlo veľmi rýchlo. Seminár je prostredie iné, umelé, cítil som sa dosť izolovaný od sveta. Ale je to nutná príprava na moje budúce povolanie. Ježiš žil 30 rokov v ústraní, kde sa pripravoval na svoje poslanie. Až potom vystúpil verejne. Je vzorom každého kňaza, a tak tých mojich 5 rokov v ústraní malo zmysel.

2. Ako sa bohoslovec pripravuje na diakonskú vysviacku?
Róbert: Príprava na diakonát v mo­jom prípade spočíva v plnení si svojich povinností, poznávaním úloh celibátu. Iste, v tomto období vynakladám dosť veľa úsilia do skvalitnenia svojho duchovného života. Prosím Boha o milosť, aby som dokázal úplne sa da­rovať Bohu a vytrval až do konca
. Ján: Pripravuje sa celých 5 rokov spoznávaním seba i Boha (stále viac a viac) svojho miesta v živote, rozmýšľaním o veľkých životných otázkach, ale hlavne svojim duchovným životom. No a v poslednom čase hlavne modlitbou a pôstom.

3. Čo očakávaš od diakonátu?
Róbert: Väčšie nároky na mňa. Prišli mi na um slová piesne zo SuperStar: “Niečo sa končí a niečo sa začína...” S istotou môžem konštatovať, že končí obdobie teórie a začína obdobie praxe. Diakonát odštartuje môj život klerickom stave. Zároveň ho vnímam ako nezištnú službu Bohu i Cirkvi.
Ján: Koniec niečoho pekného a zároveň začiatok niečoho ešte krajšieho. Je to vlastne moja svadba (na ktorú sa veľmi teším). Keď som ešte nechápal, čo je to diakonát, jeden priateľ mi povedal: „Odvtedy budeš patriť viac Cirkvi a menej svojim rodičom“. Veľmi sa mi to páčilo, a tak som si to zapamätal.

4. Čo bolo doteraz počas tvojej prípravy na duchovné povolanie najkrajšie a čo najťažšie? A čo bude podľa teba po diakonskej vysviacke najkrajšie a čo najťažšie?
Róbert: Niekedy sme v seminári boli štyria – bolo to perfektné. Bolo to obdobie, keď nás nazývali “markušovská mafia”. Pre mňa to bolo najkrajšie obdobie počas mojej prípravy na duchovné povolanie. Najťažšie bolo zmieriť sa so skutočnosťou, že sme zostali traja.
Ján: Ja by som to spojil. Najkrajšie a najťažšie bolo zabúdanie na seba a sústredenie sa na to, čo chce odo mňa Boh. Snažil som sa robiť to, čo sa mu páči. A myslím, že to ostane tak aj po vysviacke.

5. Odkaz pre čitateľov nášho farského časopisu...
Róbert: Po diakonskej vysviacke je najkrajšie aj najvážnejšie to, že nepatríte nikomu, iba Bohu. Najťažšie je zrieknutie sa mnohých radostí, ktoré ponúka tento svet.
Ďakujem za vaše obety a modlitby.
Ján:Všetkých by som chcel pozvať na vysviacku. Nech sa tešia so mnou! Je dosť ťažké na nikoho nezabudnúť keď sa rozdávajú oznámenia... Viete, človek vtedy myslí na iné veci a vždy sa na niečo zabudne... A tak každý, kto môže a chce, nech príde. Veľmi ma tým poteší. A keď nemôže, nech na mňa vtedy aspoň myslí. Chcel by som, aby v ten deň som pre nikoho vo farnosti nebol cudzí (a nielen v tento deň). No a chcel by som sa každému poďakovať za všetko, čo pre mňa urobili, či už materiálne alebo duchovne. Vďaka!