Prečo sa v Písme svätom nachádzajú slová preklínania?

Text Biblie (Autor: archív redakcie)
Autor:František Trstenský
Pridané: 2007-10-31 12:24:05
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

V súčasnom breviári (kniha modlitieb, ktoré sa modlievajú kňazi, rehoľníci, ale aj mnohí laici) boli vynechané tzv. „preklínacie“ žalmy. Ide o Žalmy 58, 83 a 109 ako aj niektoré verše iných žalmov (uvádzajú sa ešte aj Ž 7, 35, 59, 69, 137 a 139). Ide o tie žalmy alebo ich časti, v ktorých človek zvoláva Boží hnev na niekoho iného osobitne tvrdými jazykovými prostriedkami. Vo všeobecných smerniciach breviára sa uvádza, že k ich nezaradeniu došlo z obavy, aby nevznikli určité psychologické ťažkosti. Napriek tomu stále ostávajú súčasťou zoznamu Kníh Svätého písma. Nie je preto možné obísť ich mlčaním, lebo sú inšpirovaným Božím slovom. Na druhej strane však čitateľa týchto žalmov môže prekvapiť, ba až pohoršiť ich hrubosť a tvrdosť. Ťažko sa počúvajú alebo čítajú texty, v ktorých sa želá nešťastie, pohroma alebo prekliatie pre človeka, jeho rodinu, obydlie a budúcnosť. Prečo takéto žalmy vznikli, aká je ich úloha a možná interpretácia?

Tri úrovne biblického textu

Jestvujú tri úrovne Svätého písma, ktoré sa navzájom prelínajú a pomáhajú nám porozumieť Biblii v jej plnosti.

Rozdielne pozadie

História: Boh zjavil seba samého na javisku ľudských dejín a udalostí. Rešpektovať historický kontext biblických textov je základným predpokladom ich správneho porozumenia. Je potrebné mať vždy na zreteli podmienky kultúry a doby, v ktorej žil svätopisec. Našou úlohou nie je prispôsobiť biblický text tomu, čo chceme povedať, ale odkryť, čo hovorí samotný text.
Literárnosť: Biblia je Božie slovo napísané ľudským spôsobom. Preto zachováva zásady literárneho druhu a ľudského vyjadrovania. Žalmy sú Božím slovom rovnako ako Ježišove podobenstvá alebo Pavlove listy, ale nie sú vyjadrené tým istým literárnym druhom a štýlom. Majú svoj vlastný spôsob vzniku a štruktúry vyjadrovacích prostriedkov a ten je dôležité rešpektovať.
Teológia: Cez históriu a literárnosť biblických textov k nám zaznieva Božie posolstvo. Nie je to na prvom mieste posolstvo o ľudských dejinách, vesmíre alebo dokonca budúcnosti. Biblia nám hovorí o Bohu, o nás, o našom vzťahu s Bohom.

Rozdielny časový rámec

Udalosť: Biblická udalosť sa stala v istom časovom rámci, ktorý nie je vždy totožný s časom napísania udalosti. Je nevyhnutné rozlišovať iný časový a samozrejme historický rámec, v ktorom sa udalosť stala a iný časový a historický rámec, v ktorom bola udalosť zapísaná. Mnohé biblické texty jestvovali najskôr v ústnej podobe a až neskôr boli zapísané. Iné sú iba literárnou kompozíciou.
Autor: Udalosť sa odovzdala nasledujúcim generáciám prostredníctvom autora (svätopisca), ktorý žil v istom prostredí, ktoré ovplyvňovalo jeho myslenie, poznanie, jazykové a literárne schopnosti.
Dnes: My dnes čítame alebo počúvame biblický text v našom časovom rámci, aktualizujeme a snažíme sa mu porozumieť.

Rozdielna úroveň spoločenstva

Jednotlivec: Mnohé biblické udalosti sú osobnou skúsenosťou človeka s Bohom. Ide predovšetkým o udalosti povolania (praotcov, prorokov, kráľov...). Podobne aj žalmy sú často individuálnou výpoveďou jednotlivca.
Spoločenstvo: Zapísaním biblickej udalosti sa text stáva Božím slovom aj pre komunitu, ktorá ho číta, počúva, medituje, a tak vzniká alebo sa posilňuje viera tohto spoločenstva.
Cieľ textu: Biblická udalosť ponúka svedectvo ako Boh vstupuje do ľudského sveta a konania a ako človek odpovedá na toto spásne Božie konanie.

Dôvod vzniku preklínacích žalmov

Po tomto síce krátkom ale nevyhnutnom úvode môžeme prikročiť k dôvodom vzniku preklínacích žalmov, pričom budeme mať na zreteli uvedené tri úrovne textu.
Staroveký človek nerobil rozdiel medzi svätým priestorom a sekulárnym svetom. Všetko pochádzalo od Boha. Bez neho sa nič v živote neudialo. Preto aj násilie a vojny patrili do Božej sféry (Porov.: Lohfink, N.: „Svätá vojna“ a „kliatba“ v Biblii. In: Rozumieť Starému zákonu. Braulik, G. (zost.), Svit 2002, s. 38-40). Ak kráľ alebo niekto iný viedol v Božom mene vojnu, tým, kto v skutočnosti bojoval, nebol kráľ, ale Boh. Jahve stojí na čele vojenských šíkov a jeho moc a sila prevyšujú silu a moc božstiev okolitých národov. Preto rozumieme, že mnohé žalmy predstavujú Boha ako bojovníka. Biblia ostro odmieta dať kráľom božský charakter, ako to bolo praxou okolitých národov. Jediným Bohom je Jahve, preto sa všetko deje z jeho poverenia.
Izrael nie je prvý, kto používa tento spôsob teologizácie násilia a vojny. Išlo o typický prvok spôsobu života starovekých národov, ktoré víťazstvá pri vojnových výpravách alebo obrane vlastného územia pripisujú božstvu, v ktorého národ verí. Ako príklad uvádzam ugaritský text, ktorý opisuje bohyňu vojny Anat:
Zapečatím dvere domu bohyne Anat a urobí sa stretnutie s mladíkmi pod úpätím vrchu. Hľa, Anat vyráža k masakru v údolí a ničí dve miesta: masakruje ľudí, ktorí žijú na pobreží a vyhubí ľudí východu. Pod ňou ako odseknutý klas sú hlavy, nad ňou ako kobylky sú ruky, ako lúčne kobylky, čo všetko ničia, sú ruky bojovníkov... Umyla svoje ruky panna Anat, svoje prsty snúbenica národov, umyla svoje ruky od krvi bojovníkov, svoje prsty od zničenia vojakov...
Vidíme, že zvolené vyjadrovacie prostriedky sú veľmi tvrdé. Preto aj biblické texty o vojne a násilí musíme chápať ako reakciu na hrubú vojensko-mocenskú rétoriku veľmocí vtedajšieho Blízkeho východu. Izrael bol počas svojich dejín takmer stále ohrozovaný silnejšími mocnosťami Egypta a Mezopotámie, ktoré prenikali na jeho územie. Nereagovať na to by znamenalo súhlasiť s modloslužbou týchto národov. Znamenalo by to umenšiť Boží majestát a podriadiť ho iným božstvám, čo pre izraelské náboženstvo bola nemysliteľná vec. Biblický autor teda preberal spôsob písania, aby otupil aroganciu a zastrašovanie veľkých národov.
Iste by nebolo správne tváriť sa, že Biblia žiadne násilie neobsahuje alebo že zvoláva nešťastie iba na cudzích nepriateľov. Jestvujú texty, v ktorých jednotlivec zvoláva nešťastie a prekliatie na iného človeka vo vlastnom spoločenstve:
Ž 35,1-3: „Pane, odsúď tých, čo mňa odsudzujú, napadni tých, čo mňa napádajú. Vezmi zbroj a štít a vstaň mi na pomoc. Zažeň sa kopijou a sekerou proti tým, čo ma prenasledujú.”
Ž 109,9-10: „Jeho deti nech ostanú sirotami a vdovou jeho manželka. Jeho synovia nech sa voslep túlajú a nech žobrú, nech ich vyženú z ich spustošených príbytkov.


Tento typ žalmov ukazuje, že jednotlivec a spoločenstvo sa pýta Boha na správny postoj k tým, ktorí ohrozovali ich životy, krajinu, rodiny. Starozákonný žalmista nezvoláva pomstu sám zo seba, ale prosí Boha, aby ju vykonal. „Vkladá vykonanie pomsty do rúk Boha. Tým sa zrieka osobnej odplaty a spolieha sa na spravodlivosť Boha, ktorý má rozsúdiť. Zrieka sa nielen skutku pomsty, ale aj pocitov nenávisti a agresie, ktoré v modlitbe nahlas vyjadruje.“ Žalmista ponecháva posledné slovo Bohu. Žalmy pravdivo a bez prikrášľovania ukazujú, že vo svete jestvuje nenávisť, násilie a zloba. Ak žalmy pozývajú čitateľa vložiť svoju nádej v Boha, to ešte neznamená, že by prehliadali tvrdú realitu nášho sveta. Žalmy umožňujú pýtať sa aj na našu vlastnú spoluzodpovednosť za tento stav. Pre autora preklínacích žalmov sú nepriateľom nielen jednotlivci alebo národy, ale veľmi často aj choroba, opustenosť alebo životné nešťastie.

Navrhované interpretácie

Je potrebné úprimne priznať, že napriek predstaveniu historického a literárneho kontextu, teologické vysvetlenie preklínacích žalmov ostáva náročné. Preto nás neprekvapí množstvo interpretácií rôzneho druhu od tých krajných až po umiernené.
Medzi krajné interpretácie patria tie, ktoré spochybňujú, či ide skutočne o inšpirované Božie slovo. Akékoľvek pokusy rozdeliť žalmy na inšpirované a neinšpirované časti sú základným omylom, preto sa tým nebudeme ďalej zaoberať. Spochybnením inšpirácie pri žalmoch dôjdeme k postupnému spochybneniu ďalších častí Biblie, čo by viedlo k absurdnosti. Do tej istej kategórie patria názory tých, ktorí sa domnievajú, že v preklínacích žalmoch sú vyjadrené pohnútky vlastného ľudského ducha a nie vedenie Duchom Svätým (Laney).
Ďalšia interpretácia sa snaží oddeliť morálne princípy Starého zákona od princípov prítomných v Novom zákone. Je pravda, že kresťanstvo prijíma Nový zákon ako naplnenie starozákonných prisľúbení, ale nie je možné chápať Božie zjavenie spôsobom „od omylu k pravde“. V žalmoch sa svätopisec „nepomýlil“, keď prosil Boha o zničenie a prekliatie nepriateľa. Rovnako nie je možné oživovať mylné názory, ktoré Cirkev už raz prekonala. V 2. stor. po Kr. Marcion odmietal celý Starý zákon, lebo sa domnieval, že je v protiklade s Kristovým zjavením (Porov. Heriban, J.: Príručný lexikón biblických vied. Rím 1992, s. 664.)
Obľúbeným spôsobom objasnenia preklínacích žalmov je ich duchovná interpretácia. Táto nevidí v slovách o zničení nepriateľa konkrétneho človeka alebo národ, ale sily zla, diabla a zlých duchov. Ak by žalmista takto chápal svoje slová, nehovoril by o rodine, o tom, aby deti zostali sirotami a manželka vdovou (porov. Ž 109,9-10). Ani prorocké chápanie, ktoré vysvetľuje prekliatia ako predpoveď do budúcnosti, nie je dostatočné. Nejde o budúcu predpoveď, ale o želanie a zvolávanie nešťastia v prítomnosti.

Možné riešenie

Dôvodom, pre ktorý žalmista vyslovuje tvrdé slová odsúdenia, je potvrdenie Božej spravodlivosti. Preklínacie žalmy ukazujú, že zvrchovaným vládcom nad zemou je v konečnom dôsledku Boh, aj keď sú okamihy, keď človek môže mať zdanie, že zlo naberá na sile a hriešnikovi sa darí lepšie ako dobrému. V preklínacích žalmoch sa jasne odmieta čo i len možnosť, aby ničomný človek dostal rovnaké požehnanie od Boha ako dobrý človek. Použité výrazové prostriedky môžu znieť hrubo, ale len zdôrazňujú neotrasiteľnú dôveru v Božiu spravodlivosť. Spravodlivý človek jednoducho vie, že Boh je na jeho strane. Preklínacie žalmy však majú aj výchovný charakter. Ich cieľom je priviesť hriešnika k obráteniu aj za pomoci tvrdých obrazov.
Vždy musíme mať na pamäti, že žalmy patria medzi poetické texty. Preto ich nemožno hodnotiť rovnakými kritériami ako historické texty alebo prorockú literatúru. Je to najmä vtedy, keď stojí pred situáciami, v ktorých akékoľvek ľudské slovo nestačí. Za ich pomoci vyjadruje bolesť, strach, smútok, samotu, bezradnosť, násilie, ale rovnako aj presvedčenie, že Boh je schopný preťať začarovaný kruh zla. Žalmy nie sú preklínacie a nenávistné, ale človek a spoločnosť, ktorej nenávisť a pomsta sa v žalmoch odráža a zobrazuje. Boh je však ten, ktorý ako Dobro a Spravodlivosť premáha zlo a nespravodlivosť (Porov.: Kolarčík, M.: Žalmy. Bratislava 1994, s. 76-77).