Venované markušovskému kantorovi Jozefovi Kamenickému

Jozef Kamenický (Autor:  )
Autor:redakcia
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Moja spomienka na nášho organistu
Keď som ako veľmi malá chodila do kostola, vždy som sa čudovala, odkiaľ ide spev a hra na hudobný nástroj, ktorý som ešte ani nepoznala. Živo si pamätám, ako mi to nedalo a spýtala som sa mamky, či to sú anjeli... Pán kantor Kamenický ním určite pre nás bol. Pomohol aj mne v mojich začiatkoch. Vždy nám poradil, napomenul, povzbudil nás. Ak som si potrebovala vymeniť omšu, alebo som bola chorá, ochotne mi vyšiel v ústrety. Keď tak náhle odišiel, naše srdcia ostali smutné, no v mojich očiach a pamäti ostane stále ako dobrý a statočný človek, ktorý na tejto planéte nežil nadarmo. Nech ho teda dobrý Pán Boh odmení!
Lucia Dutková

Odišiel priateľ
Ťažké je zvyknúť si na odchod učiteľa, ale omnoho zložitejšie je uvedomiť si a zmieriť sa s tým, že odišiel priateľ. Áno, práve takto som vnímala pána kantora, nášho „uja“, pána Jozefa Kamenického. Ako priateľa, ktorý vždy ochotne pomohol, poradil, pochválil, povzbudil, ale keď to bolo potrebné, aj opatrne uviedol na „správne chodníčky“.
Pán kantor bol a navždy ostane, pre mňa veľkou autoritou, človekom, ktorý sa nemalou zásluhou pričinil o podobu môjho života. Spomínam si na nádherné chvíle strávené vedľa organa práve v období môjho dospievania. Samozrejme, človek vnímal tento vzťah ako prirodzený, ale až s odstupom času si uvedomuje jeho hĺbku. Som vďačná, že práve ja som tá, ktorá mohla málinko nazrieť do pokladnice jeho skúseností, s ktorými sa veľmi rád podelil.
Poskytol nám, mladým organistom, obrovskú šancu. Šancu objaviť hĺbku v činnosti, ktorú vykonávame.
Pán Kamenický sa nám zá­roveň ponúka ako vzor nefalšovanej, nepredstieranej a úprimnej obety. Koľko prekážok musel niekedy prekonať, aby sa dostavil na svoje „čestné miesto“ za organom?! A nás niekedy premáha lenivosť...
Nedá mi nespomenúť aj obrovskú trpezlivosť, ktorú nám preukazoval. Určite mal niekedy výhrady voči našim „hudobníckym“ vrtochom. Tolerancia mu však bola veľmi blízka, a preto nás nikdy neochudobnil o možnosť prejaviť sa. Veril nám a my sme to vždy vedeli. Asi preto sa z nás stal tím, ktorý si nesmierne vážim.
Je ťažké sadať si na miesto, z ktorého dlhé roky odznievali typické a charakteristické „ujove“ piesne. Škoda, že tak skoro dozneli... Všetci sme si ich stále s pánom kantorom veľmi radi zaspievali. Chcem vyjadriť nádej, že línia, ktorú vytvoril tento človek s veľkým srdcom, sa nevytratí, a že sa budeme snažiť naďalej uplatňovať to, čo sme sa od pána kantora naučili.
Chcela by som na záver povedať jedno veľké ďakujem. Ďakujem, že som mohla niekoľko rokov pôsobiť vedľa duchovne tak silného, dobrého a veselého človeka, akým bol pán kantor, Jozef Kamenický.
Lucia Hudáková

Bol mi vzorom
Keď som si po prvýkrát sadal za organ v kostole, mal som iba jedenásť rokov. Nevedel som ešte veľa a cítil som viac strachu ako radosti. Pán Kamenický sa len usmial a posmelil ma: „Neboj sa, ja ti pomôžem.“ Od toho dňa sa medzi nami vytvoril zvláštny vzťah. Stal sa mi ďalším učiteľom, ktorí ma trpezlivo a s láskou zasväcoval do kantorskej praxe, nádhernej služby Bohu a veriacim. Nám, mladým kantorom, bol veľkým vzorom zodpovedného, zbožného a úprimného človeka. Mali sme v ňom otcovskú autoritu. Od počiatkov našej praxe nás všemožne podporoval a pomáhal nám.
Osobne obdivujem jeho lásku ku kostolu, snahu a šikovnosť, ktorou na brigádach prekonával mnoho mladých Markušovčanov. I organ, na ktorom dlhé roky hrával, poznal ako svoju dlaň.
Udivoval ma, s akým prehľadom a pokojom dokázal opraviť niektoré poruchy, pri ktorých som ja iba nechápavo krútil hlavou. I mňa pomaly zaúčal do tejto vedy, za čo som mu dnes nesmierne vďačný.
Keď sme sa po poslednom spoločnom nácviku pašií vracali ku kostolu, na chodníku sme sa zastavili a pán Kamenický mi ustarostene povedal: „Povedz mi Jožko, čo to tu bude, keď vy mladí poodchádzate do škôl? Ja už tak nevládzem, ako voľakedy.“
„Pán Boh nám pomôže, postará sa. Bude, ako On dá.“ Odpovedal som netušiac, že je to jedno z našich posledných stretnutí.
Správa o jeho náhlej smrti ma zasiahla hlboko do srdca, lebo pán Kamenický mi bol blízky. V živote by mi nenapadlo, že Pán Boh má pripravenú i takúto alternatívu. Ostáva nám len dôverovať v Jeho prozreteľnosť a milovať Ho tak, ako nebohý pán Kamenický, aby sa nám plnenie Božej vôle stalo požehnaním.
Jozef Sukeník