Vianoce kňaza

Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

V roku 1987 som nastúpil za kaplána do Ružomberka. Na celé mesto sme boli dvaja kapláni a farárom tam bol pán dekan, už sedemdesiatnik. Dobre si na tie časy pamätám.
Bezprostredne pred sviatkami sme spovedali desať dní nepretržite a to od svitu do mrku s krátkymi nutnými prestávkami (ráno bola svätá omša o 6,15 a večer o 18,15). Sedávali sme celé dni v studenom kostole a udeľovali rozhrešenie. Robili sme to s láskou a ochotne, avšak cena za to bola niekedy vysoká: nebolo vianočných alebo veľkonočných sviatkov, aby sme (obaja kapláni alebo aspoň jeden z nás) nešli na polnočnú svätú omšu k oltáru v horúčke. Našťastie, do chrámu chodili aj tamojší lekári, ktorí nám pomáhali ako sa len dalo, aby nás udržali na nohách. Ak by sme totiž nešli k oltáru my, namiesto nás nemal kto ísť. Kňazov nebolo. Neraz som si vtedy pripomenul báseň od Sama Chalúpku Mor ho, ktorú som si prispôsobil: Prichodí mi tu aj „dušu dať v boji divokom...“ S vďakou si na nich spomínam, na vzácnych ľudí a osobitne lekárov, ktorí nám v tom čase s toľkou láskou pomáhali. Raz jeden z nich povedal: „Nech vás Pán Boh odmení, že nám tak obetavo slúžite“.
Odvtedy už ubehlo šestnásť rokov. Ale všímam si, že sa situácia podstatne nemení. Veriaci pristupujú k sviatosti zmierenia v hojnom počte. Je dobré, že kňazov je už viac a v niektorých kostoloch sa temperuje.
Sviatosť zmierenia je veľkým Božím darom pre človeka. Kňaz aj penitent musia k tomuto úkonu pristupovať so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou. Odporúča sa, aby sme pristupovali k sviatosti zmierenia aj raz mesačne alebo dokonca podľa potreby. Preto sa má táto činnosť konať v pokoji a nie v zhone.