Starnutie a staroba

Anketa na tému

Autor:redakcia
Pridané: 2009-05-14 10:25:13
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

1) Ako vnímate starobu?  Čo je na nej pekné, v čom môže byť prínosom a naopak, čo je na nej menej pozitívne a aké problémy so sebou prináša?

2) Aké miesto by podľa vás mali mať starí ľudia v rodine? Ako to vnímate v súčasnosti v našej spoločnosti?

3) Prečo sa čoraz viacej ľudí nechce (po)starať o starnúcich rodičov alebo starých rodičov? Aký bude podľa vás vývoj do budúcna?

4) Majú Slováci vytvorené dostatočne dôstojné podmienky na prežívanie svojej staroby? Ako by to malo podľa vás v spoločnosti fungovať? Venuje cirkev (my, veriaci) tejto problematike dostatočnú pozornosť?

5) Prípadný vlastný postreh...

 Záleží na našom postoji

1. Je to časť životnej pozemskej púte a prípravy na večný život ako bilanciu celého života v kruhu najbližších. Pekná je na nej odvzdanosť, dôvera Pánu Bohu, životná múdrosť, nenáročnosť. Ich modlitby a obety prednášané Pánu Bohu cez prácu či chorobu sú nám prínosom k dobrému životu a zdraviu. Osobný príklad a napomínanie! Menej pozitívne sú výpadky pamäte či iné zdravotné problémy. Tým starý človek začína byť viac odkázaný na iného človeka.

2. Starí ľudia by mali mať v rodine dôstojné, úctyhodné miesto, nakoľko sú ozajstnou pokladnicou životnej skúsenosti, múdrosti a oddanosti Pánu Bohu v bolesti i radosti. Žiaľ, súčasná situácia sa nám začína akosi vymykať z rúk, názory či životný štýl starých ľudí je vraj prežitkom doby. Ich slová: „Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania“, začínajú byť varovným prstom. Starí ľudia sa snažia do rodinného života vnášať Božiu vôľu v každodenných povinnostiach, starostiach či vo chvíľach oddychu, ktorý sa máme snažiť napĺňať. Avšak u mladšej generácie Pán Boh akoby strácal prvé miesto a začala ho nahrádzať matéria, honba za ziskom a život, v ktorom je všetko dovolené.

3. Súčasná doba je plná stresov, neistoty, zhonu. Matéria, úsilie byť úspešný a užívať si život po svojom ubíjajú lásku a pravú vieru, dôveru a nádej vo večný život. Človek akoby zabudol, že aj on raz zostarne a bude tiež potrebovať pomoc. Myslím si však, že finančná situácia a práca na zmeny mnohým neumožňuje, starať sa o starých ľudí a ťažko je im dať svojich príbuzných do domovov dôchodcov. Mám na mysli nevládnych či ležiacich starých ľudí. Vývoj v budúcnosti nevidím priaznivo, nakoľko takáto starostlivosť si vyžaduje sebaobetovanie, pokoru, trpezlivosť, zriekanie, nezištnú lásku, odpustenie, Božiu pomoc. Všetko je v Božích rukách, záleží od nás, aký postoj zaujmeme.

4. Myslím si, že tu máme rezervy! Je málo takých, ktorí svoju starostlivosť o starých ľudí berú ako povolanie, poslanie a nie iba ako zamestnanie. Tejto problematike nevenuje Cirkev (veriaci) dostatočnú pozornosť.

5. Pri zamyslení sa nad jeseňou života nestrácajme nádej, lebo ňou sa naša viera živí a rozsieva. Zbierajme si pravé poklady, snažme sa dobre žiť, aby sme mali raz čo k Pánovým nohám vďačne predložiť! Všetkým starnúcim prajem veľa zdravia, Božieho požehnania, trpezlivosti a radosti v kruhu blízkych.
Alena Kočišová

Uctiť si starých
počas celého roka


1. Jeseň ľudského života. Tí skôr narodení na základe prežitých dní môžu poradiť a usmerniť mladších, ako by mali, prípadne mohli riešiť svoje vzniknuté problémy.

2. Popredné. Sú rodiny, v ktorých si starkých ctia, starajú sa o nich, pomáhajú im. Na druhej strane sú príbuzní, ktorí sa o rodičov nestarajú, sú pre nich záťažou, nemajú na nich čas. Iné to je vtedy, keď starí rodičia bývajú s mladými, pomáhajú pri výchove vnúčat, pomôžu v domácnosti.

3. Niet vraj času. Rodičia nemajú čas na svoje deti, myslia si, že počítač či mobil nahradí rodičov. Kde sa stratili krásne, aspoň víkendové stretnutia celých rodín? Neuvedomujú si, že raz im to deti vrátia tak, ako sa ich rodičia správali s nim?

4. Niektorí áno, ale viac je tých, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých. Keď ju neposkytne najbližšia rodina, hľadajú sa ľahšie možnosti. Prichádza na pomoc štát – domovy dôchodcov a cirkev, ktorá tejto problematike venuje pozornosť – návštevy duchovných, pomoc rehoľných sestričiek najmä v nemocniciach pri lôžku chorého.

5. Október- mesiac úcty k starším. V tomto mesiaci si viac pripomíname našich starých. Je to chyba, pretože naši blízki, starí rodičia žijú po celý rok. Naše poďakovanie im teda patrí po celý rok, nielen v októbri.
Agnesa, 55 rokov

Navzájom si pomáhať

1. Je to súčasť života. Tak ako je v prírode jar, leto, jeseň a zima, aj v živote človeka príde jeseň – staroba a po nej zima – smrť. Pekné na starobe je, že máme viac skúseností, veľa vecí berieme s nadhľadom, máme viac času na seba a blízkych, viac času na Pána Boha. Problémom je, že prichádzajú zdravotné ťažkosti, choroby a musíme sa naučiť s nimi žiť.

2. Ideálne by bolo, keby boli rodiny viacgeneračné, aby v nich boli mladí, stredná i staršia generácia. V takej rodine mladí vidia príklad života staršej generácie, jej skúsenosti i problémy. Starí ľudia môžu pozorovať život mladých, ktorý je v súčasnosti veľmi odlišný od ich života v mladosti. A navzájom si môžu pomáhať.

3. Ja by som nepovedala, že sa mladí nechcú starať o svojich rodičov, skôr je to tak, že nemôžu z rôznych príčin. Hlavnou príčinou je, že musia pracovať, ak chcú zabezpečiť finančne seba i svoju rodinu. Kým ich rodičia vládzu, tak im pomáhajú či už s deťmi alebo v záhrade, okolo domu. Horšia situácia je, keď rodičia ochorejú a treba sa o nich postarať. Príspevok zo strany štátu na opatrovanie je veľmi nízky a málokto si môže dovoliť zostať doma a opatrovať rodičov. Vývoj do budúcna nevidím nejako ružovo, keďže pribúdajú osamelí ľudia.

4. V spoločnosti nie sú vytvorené dôstojné podmienky na prežívanie staroby najmä na vidieku. Je málo domovov dôchodcov, domov opatrovateľskej služby, kde by hlavne osamelí ľudia a tých bude čoraz viac, mohli dôstojne prežívať jeseň života. Myslím si, že hlavne na dedinách by mali byť súkromné opatrovateľky, ktoré by navštevovali starých a chorých doma a pomohli im, aby nemuseli opustiť svoje domovy.
Či Cirkev venuje starým ľuďom dostatočnú pozornosť? Áno aj nie. Duchovne áno – návštevy chorých na prvé piatky, sviatky. Aj charita sa venuje starým ľuďom, médiá – rozhlas, televízia tiež. No možno by bolo treba uvažovať, že v každej farnosti by mal byť vytvorený domov pre starých ľudí – nejaký denný stacionár, kde by sa títo ľudia stretli, porozprávali, prečítali si niečo, mali by zabezpečené stravu, lekára, odvoz domov a nemuseli by odísť do domova dôchodcov. Svoj život by dôstojne dožili doma.
Beáta Ovčiariková, 62 rokov

Nezabúdať na štvrté Božie prikázanie

1. Je to normálny prirodzený jav, keď sa človek dožije vyššieho pokročilého veku. Pekné na tom je, že aj v tomto pokročilom veku môže byť ešte užitočný, prínosom svojimi skúsenosťami. Môže vedieť poradiť a potešiť ľudí svojho okolia. Menej pozitívne môže byť podlomený zdravotný stav ako aj vedomie, že je odkázaný na pomoc, prípadne opateru iných.

2. Starým ľuďom v rodine patrí dôstojné a primerané miesto. Veď sú to oni, ktorí vychovávali a opatrovali svoje deti. Za to im patrí vďaka a úcta. Je to morálny svetský, ale aj Boží príkaz – štvrté Božie prikázanie. Súčasná situácia a vzťah k starším ľuďom je na dobrej ceste, na čom sa podieľajú aj cirkevné charitatívne ustanovizne svojou pomocou tým, ktorí sú v núdzi a sú na pomoc iných odkázaní.

3. V terajšej dobe sa stáva, že sa nemá kto starať o rodičov a starých rodičov. Príčiny môžu byť rôzne: sociálne, strata zamestnania, prípadne morálne – prednostný záujem o sebecké pôžitkárstvo pred pomocou a starostlivosťou o rodičov, prípadne o starých rodičov.

4. V porovnaní s inými európskymi krajinami sme na tom horšie, máme podstatne nižšie dôchodky ako napríklad vo vyspelých európskych krajinách. Všetci robotníci, podnikatelia či štátni zamestnanci mali by sme pracovať pre spoločné dobro všetkých. Cirkev sa usiluje a venuje problematike dostatočnú pozornosť.

5. Ak by sme chceli, aby sa naši dôchodcovia v starobe mali lepšie, potrebujú, aby štát väčším percentom valorizoval dôchodky, čím by pomohli tým najchudobnejším dôchodcom.
D.K., 70 rokov

Požehnaná radostná jeseň života

1. Starnutie je prirodzenou etapou života. Raz sme sa narodili a raz musíme zostarnúť. Podľa mňa je starnutie zastavenie sa po celoživotnom zhone. Záleží na povahe človeka. Pozitívny zážitok v starobe, mať pocit slobody, dostatok času, nikde sa neponáhľať a robiť to, čo ma baví. Problém nastáva, ak je staroba sprevádzaná chorobami.

2. Starým ľuďom v rodinách treba preukazovať úctu. Mladí ľudia nech pamätajú na príslovie, ktoré sa často zopakuje: ako sa zachováš k rodičom v ich starobe, tak sa budú chovať k tebe na starosť tvoje deti. Sú všelijaké prípady, no bohužiaľ viac je tých smutných.

3. Buď im to bráni zamestnanie alebo stiesnené priestory bývania, ale najviac prípadov je ľahostajnosť mladých ľudí. Ak sa neurobí nejaká náprava, nezvýšia sa príplatky za opatrovanie, v budúcnosti to môže byť ešte horšie.

4. Či sú dostatočné vytvorené pre každého, to neviem posúdiť. Nám, čo sme si vyrobili starobné dôchodky, sa nám ich naši predstavení snažia každý rok valorizovať, no nie je to dostačujúce. Mal by sa brať ohľad na tých, čo celý život pracovali a nie naopak. Zvyšovať dôchodky rovnomerne považujem za nesprávne.

5. Život je dar, ktorý dostávame, aby sme ho žili. Život je ťažká práca, odriekanie i zriekanie sa niečoho. Je v ňom veľa utrpenia, chorôb, oddanosti, lásky, poníženia a súcitu. Aby sme ho čím dlhšie žili, snažme sa byť aj v starobe aktívni byť užitoční ostatným, aby sme s radosťou prežili svoju jeseň života. Veď kto chce starý byť, musí dlho žiť!
Kristína Dobranská, 68 rokov

Sociálna rola starého človeka v spoločnosti

1. Odpoveď na otázku, čo je staroba a kedy začína, nie je taká jednoduchá, ako sa môže zdať na prvý pohľad. Existuje pomerne značná intraindividuálna variabilita, v niektorých činnostiach sa môže u človeka zachovávať stabilita, v iných dochádza k veľkému úpadku. Medzi jednotlivcami môžu byť veľké rozdiely. Zo spoločenského hľadiska je človek starý vtedy, keď je za takého považovaný ostatnými členmi spoločnosti.

2. Veľmi dôležitou súčasťou identity starého človeka je rodina. Kontakt s deťmi a vnukmi uspokojuje mnohé psychické potreby starého človeka. Zdá sa, že časy, keď pod jednou strechou žili spolu tri generácie – rodičia, deti a starí rodičia, patria minulosti. Zabúdame, že im by sme mali preukazovať úctu, lásku a vďačnosť, že sú ešte s nami.

3. V dnešnej hektickej dobe ľudia čoraz viac strácajú záujem o rodičov, či už svojich alebo starých, pretože sú im nepohodlní, nie sú ochotní kvôli nim sa aj tak trochu obetovať a úprimný vzťah k nim si zamieňajú len vonkajším zdaním formálnej úcty. Tento vývoj sa podľa mňa bude zhoršovať.

4. Tí „starí“ sú na tom hádam najhoršie. Cítia našu ťažkú ekonomickú situáciu na každom kroku. Efekt, ktorý vyvolali nové úpravy voči starcom a starenkám úplne zmarili ich úsmevy. Často cítim smútok, keď počúvam výroky opustených starých ľudí v médiách. Prežili niečo a v závere „jesene života“ musia tú korunku dvakrát obrátiť, aby pokryli denné potreby. Je v záujme nás všetkých, aby sme vytvorili vhodné podmienky pre dožitie tejto časti populácie a nevyčlenili ich z nášho života. Cirkevné spoločenstvo je významnou súčasťou sociálnej identity. Dáva starému človeku určitú sociálnu rolu, ktorá starobu neznehodnocuje.

5. Staroba nemusí byť smutná, ani zlá, pokiaľ jej žičí fyzické a duševné zdravie a pokiaľ rešpektujeme jej právo na úctu a istú ohľaduplnosť. Ak by nám padlo ťažko rešpektovať toto právo, pozrime sa do budúcnosti. A nezabúdajme, že naše deti sa vtedy budú obzerať do minulosti.
Mária Pentáková, 42 rokov

Viac dávať ako brať

1. Čo je na starobe pekné a aké problémy prináša, mi prezrádza text pesničkára a môjho kamaráta Janka Majerčíka z Liptovského Mikuláša:
 „Hľadia často do ulice
cez okenné okenice.
Ich život hreje Božia žiara.
Trhajú lístky z kalendára.
Chodia krokom, majú kedy.
Ich už vôbec nič nesmädí.
Už sa blíži záverečná,
ktorá bude asi večná.
Pomalý krok o palici,
netlačia sa v tlačenici.
Veci pre nich tratia zmysel.
Kto by si to bol pomyslel.
Vždy ti dajú dobrú radu,
neholia si bielu bradu.
K životu im stačí málo,
láska, slnko aby hrialo.“

2. V rodine by mali byť na prvom mieste. Naša spoločnosť sa k starým ľuďom stavia veľmi macošsky. Treba si uvedomiť, že každý raz zostarne.

3. Odpoveďou na túto otázku je rozprávka O troch grošoch, v ktorej je obrovská múdrosť. Lenže v dnešnej dobe obetovať svoju kariéru a naháňanie sa za hmotnými statkami na úkor starnúcich rodičov sa nenosí. Žiaľ. Čoraz viac chceme brať a nie dávať.

4. Nemajú. V starých kultúrach si starých ľudí uctievali pre ich múdrosť a skúsenosti nadobudnuté vekom. V našej spoločnosti to vnímam tak, že sú skôr na príťaž a sú na okraji záujmu spoločnosti. Cirkev tejto problematike venuje primeranú pozornosť.
Takže sme aj my kultúrny národ ako naši predkovia?
Soňa, 39 rokov

Viacgeneračné
rodiny sú prínosom


1. Ako Boží dar, lebo nie každý má to šťastie sa staroby dožiť. Staroba je možno tým najúprimnejším obdobím vďačnosti za pomoc, za dobré slovo, za drobné radosti, ale aj za to, čo má v starobe príchuť kríža a pretrvávajúcich bolestí. Ak sa prijíma s pokorou a odovzdanosťou sa k Bohu a modlitbe, aj tie najväčšie problémy, ktoré so sebou prináša, sa znášajú ľahšie.

2. Generácia súčasných starých a veľmi starých ľudí má to šťastie, že vychovala viac detí a vychovala ich v duchu „cti otca i matku svoju“. Vo väčšine sa ich deti o nich starajú s patričnou úctou a rešpektom. A rodičia majú dôstojné miesto v rodine na prežitie svojej staroby.

3. Zo súčasného spôsobu života vymizli viacgeneračné rodiny. Starí ľudia sa po odchode svojich dospelých detí, ktoré si buď zakladajú vlastné rodiny, osamostatnia sa alebo odchádzajú za prácou do „otvoreného sveta“, ocitajú častokrát v osamelosti. Nie je problém, pokiaľ je starý človek sebestačný. Problém nastane, keď z rôznych dôvodov príde odkázanosť na pomoc iných. Vývoj do budúcna z pohľadu na rodinu s jedným alebo dvoma deťmi, zmenou štýlu života, najmä naháňaním za materiálnymi hodnotami, vidím veľmi nepriaznivo. Deti na svojich rodičov nebudú mať čas a v mnohých prípadoch nebude ani toho, kto by sa o nich postaral.

4. Myslím, že áno. K dôstojnému prežitiu tejto etapy života musí prispieť aj sám človek. Byť prospešný pre svoju rodinu, pre svoje okolie, čo najdlhšie sa udržiavať v aktivite a sebestačnosti, neupadať do sebaľútosti a depresií a aj keď telesné zdravie zrádza, uchovať si duševnú silu. Zo strany Cirkvi nepoznám konkrétne aktivity venované tejto problematike.

5. Každý človek má myslieť na to, že zostarne a o tom, ako prežije svoju jeseň života, si každý vo veľkej miere rozhoduje sám v priebehu svojho celého života. Ako v tej rozprávke O troch grošoch: jeden vrátiť svojim rodičom, z druhého žiť a tretí požičať našim deťom, aby keď príde náš čas, nám ho mohli vrátiť.
Mária Koňaková