Na druhom konci lana

Rozhovor s Petrom Frankovičom

P. Frankovič je druhý sprava (Autor:  )
Autor:Dagmar Repaská
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Človek. Dokonalý vo svojej nedokonalosti. Nedokonalo dokonalý. Chce objavovať, poznávať, riadiť, vládnuť. Každý chce niečo, niečím vyniká, sníva.
Aké sú ale naše sny ? Odvážne či nesmelo zakríknuté ? Máme ich naozaj, alebo sa len na sny „hráme“ a v skutočnosti nám ide o to isté: mať moc, peniaze, slávu ... Ktovie, naše tajomstvá sú tajomstvami práve preto. Sú ako poklady ukryté hlboko v nás.
Stretnúť človeka, ktorý vie, čo chce, presne vyjadrí zmysel, cieľ a nehanbí sa pritom spomenúť aj peniaze, je zriedkavé. Priznám sa, neverila som, že takí ľudia existujú. Myslela som, že zmizli a boli nahradení tými, ktorí myslia na peniaze, myslia peniazmi a všetko robia len pre peniaze. Ale nie, celkom náhodou ich stretávame a srdce plesá, že s človekom to nie je až také zlé !
Dve hodiny strávené s „chlapcom“ zo smižianskeho Vyšného konca, horolezcom Petrom Frankovičom, boli úžasné. Presný ako švajčiarske hodinky, usmievavý, úprimný až prostoreký, plný optimizmu a snov. Muž v najlepšom veku. Ak by som ho stretla na ulici, iste by mi nenapadlo, že patrí k tým výnimočným ľuďom vystupujúcim z priemernosti a ukazujúcim nám ostatným, že život sa dá skutočne prežiť, že naše sny sa môžu zhmotniť. Aj keď majú „výšku“ osemtisíc metrov.

SEN

Už v 13-tich vedel, čím sa chce stať. Skoby v stene rodičovského domu, prvý vážny previs medzi múrom a strechou, horolezecké lano upevnené o komín. Moment, keď otec s úžasom zistil, že omietka je zoškrabaná po tehlu a múr zničený. Pochvala či trest ? Len výsledok: na kláte porúbané lano sekerou.

VZDOR

Poctivo zarobené peniaze sa „stihli“ premeniť na dve /pozor, nie jedno/ laná a slová smerované otcovi: „Tu máš, môžeš opäť rúbať!“. Dnes si pán Frankovič priznáva, že jeho slová boli až arogantné, ale výsledok ? Výhra. Mohol robiť to, po čom túžil.

OD „TOMAŠÁKU“ K HIMALÁJAM

Cvičná skala v Slovenskom raji sa postupne premieňala na väčšie skaly, kopce, pohoria. Tatry, Alpy, Pyreneje, Kilimandžáro, sopečné pohoria v Chile a ..... a Himaláje. Sen, ktorý snívajú horolezci, Makalu, piaty najvyšší vrch sveta.

FAKTY

Tam hore znamená 23 krokov za minútu heroický výkon. 32 stupňový mráz a vietor robí –64 stupňov , človek hľadá previsy, trhliny, miesta, kde je teplo. Teplo veľmi relatívne - "-45 stupňov". Piť znamená prežiť, pitný režim rovná sa život. Výšková choroba, omrzliny, krvavé zrazeniny, spálená tvár – to všetko môže spôsobiť, že hoci máš cieľ na dosah ruky, na vrchol nedôjdeš.

TVRDÁ PRÁCA A PENIAZE

Najdôležitejšia je zodpovednosť. Zodpovednosť a presnosť. Dohoda o stretnutí tam a tam, vtedy a o toľkej sa nepotvrdzuje. Je jasná, aj keď sa má realizovať až o pár mesiacov neskôr. Súčasťou prípravy horolezca sú samozrejme peniaze. A to ma zobralo. S ľahkosťou hovoriť o pol milióne, s horkosťou o milióne len preto, že chýbal kvôli tomu, že niekto nedodržal slovo, dokáže len človek, ktorý síce pozná ich silu, ale potrebuje ich len preto, aby poznával. Lebo peniaze majú hodnotu len vtedy, ak sa premenia na zážitok, na poznanie. Na znovuobjavenie krásy Zeme, na utvrdenie, že ten, ktorý je na druhom konci lana, drží mňa a môj život pevne v rukách. Dotýkať sa neba, dýchať miesta, ktoré okrem pár „vyvolených“ pozná len Boh. To sú pre neho peniaze. Žiadna mamona, žiadna nadutosť, luxusné auto či tučné konto. Slová vypovedané i tie, ktoré som našla medzi „riadkami“ naozaj vzácne v dnešnom na matérii postavenom svete.

SEN HOROLEZCA

Ešte desať rokov aktívne liezť na 8 tisícové „kopčeky“, potom už „len“ sedem. Vychovať ďalších, aby kráčali v šľapajách /či po skobách?/ predchádzajúcej generácie.

SEN SNOV

Nie je len Zemeguľa, vo vesmíre je toho viac ...

ZÁVER

Záver nie je, ak len tohto článku. Peter Frankovič žije naplno svoj život. Láska k tomu čo robí, k životu, k ľuďom, ho posúva stále ďalej a ďalej. Alebo vyššie ?
Aj keď nie každý deň je nedeľa, oplatí sa čakať na tú ďalšiu. Nie, netvrdím, že nájsť zmysel života znamená zdolávať kopce. Je jasné, že každý nemôže a ani nechce byť horolezcom. Ale každý môže mať rád život, svoju prácu. Môže pretvárať svet počnúc sebou, pomáhať. Niekde som čítala, že nie je dôležité, čo človek robí, či sadí zemiaky alebo stavia katedrály, lebo každá práca je potrebná. Ja tieto slová trošku prevrátim. Je dôležité, čo robíme. Je dôležité, ako to robíme, že to robíme dobre a radi a že náš život sa stáva naším zhmotneným snom.
Matka Tereza raz vyriekla: „Nemôžeme byť všetci svätí, ani dobrí. Ale všetci sa môžeme stať lepší.“
Po stretnutí s Petrom Frankovičom som sa cítila lepšia o poznanie, že naše často banálne problémy, úzkosť a pesimizmus sú zbytočné a nepridávajú na kvalite nášho žitia. Veď je toľko vecí, kvôli ktorým sa oplatí žiť! Len treba na to zlé zabudnúť a vychutnávať život plnými dúškami. Chcieť byť tým na druhom konci lana a mať istotu, že ten druhý má istotu práve vo mne. Chcieť pokoriť seba samého a nemusieť pritom pokoriť – trebárs osemtisícovku ...