Obdivujem

Zamyslenie

Autor:Jana Víznerová
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Nebezpečný vírus zúri, umierajú ľudia. O nich sa starajú (zatiaľ) zdraví, ktorých (ne)chráni rúško a oblečenie, a aj toho je málo. Obetavci. Hľadia smrti do očí. Zábery na televíznej obrazovke pôsobili vzdialene a neskutočne. Ale až zamrazilo poznanie, že sú novou nočnou morou. Nielen tam kdesi, ale kdekoľvek. Teda? Poddať sa strachu? Budovať pevnejšie múry izolácie od všetkého a všetkých... či to skúsiť ináč? Modliť sa prácou mal názov článok Mireiry Ryškovej, kde hovorí: „Byť s Bohom pri všetkom, čo konám, neznamená o Bohu neustále premýšľať a hovoriť, ale ho mať v srdci tak, ako sa majú v srdci zamilovaní. Ale keďže sme ľudia, potrebujeme si to občas výslovne uvedomiť a i povedať, teda byť s Bohom aj bez akejkoľvek inej činnosti, pri modlitbe v užšom slova zmysle, venovať mu svoju pozornosť, aby sme mohli prehĺbiť svoj vzájomný vzťah.“ Ťažko povedať, či sa obetavci z televíznej správy modlia. Jedno je isté: to, čo robia, je modlitba. Modlitba prácou. Ísť do izolácie, do životného rizika, „za múry“, spoza ktorých sa možno už nevrátim... Títo obetavci robia svet krajším. „Nikto nepreukáže väčšej lásky ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ (Jn 15,13).
Je hrdinstvom ochota položiť život za priateľov. Ešte väčším za neznámych. Izolácia môže byť dobrá, keď chráni človeka pred skazou. Môže byť i pochybná, zlá, ak bráni človeku vyjsť zo seba smerom k druhému. Každému sa dobre drieme v izolácii, keď sa od neho nič nechce. Tu však sú korene ľahostajnosti. A jej prejavom sú mŕtve farnosti, rozvody, eutanázia... Ostávať vedome vo vlastnej izolácii je pomalým umieraním. Známkou života nie je to, že dýcham, ale že svojím životom oriem brázdu. Brázdu svojho poslania i brázdu lásky v srdciach blízkych. Preto smrť bolí, hoci je bránou k vytúženej večnosti. Lebo treba opustiť milovaných a im zas ktosi bolestne chýba...
Hľadáme hrdinov, vzory. Akosi ťažko sa nám derie z úst slovo „obdivujem“. Hrdinovia, ľudia hodní obdivu, sú tu i dnes. Nežijú v izolácii. Ale sú ochotní vojsť do izolácie iných, ak treba pomôcť. Hoc riskujú „vlastnú kožu“ - inšpirujú k novým vrcholom, ktoré by bez nich boli nedosiahnuteľné. Vykročiť z izolácie v sebe, vykročiť za múry vlastnej istoty, nebyť mŕtvym, ale žiť – to je ono „byť s Bohom“, ono kladenie života, -ako to prvý nielen poradil, ale aj uskutočnil Ježiš Kristus.