Naplnením viery bude okamih smrti

 (Autor: archív redakcie)
Autor:Sr. Mária Filotea
Pridané: 2007-04-06 18:36:28
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Mojou terajšou rodinou sú sestry Kongregácie Božského Vykupiteľa. Toto spoločenstvo mi ponúka úžasnú možnosť rozvíjať a žiť život viery. Bolo by zaujímavé rozviesť tému viery z kruhu mojich spolusestier, ale predsa sa chcem vrátiť do detských a mládežníckych rokov, pretože je tam zakotvená celá moja viera, celý môj život viery a následne aj rozhodnutie úplne sa zasvätiť Bohu. Je to odraz fantastického daru viery, ktorý som dostala skrze mojich rodičov a súrodencov.

Chcem začať chvíľou, na ktorú si nepamätám, ale pamätajú si ju môj ocko a moja mamka. V tú chvíľu sa rozhodli, že ma chcú medzi seba prijať, že chcú, aby som žila na svete. Chvíle, na ktoré si pamätám, ma presviedčajú o tom, že to bol jeden z najväčších prejavov viery a už vtedy položili základy viery svojho dieťaťa.
Keď sa mysľou vraciam do môjho najútlejšieho veku, mám pred očami večery, keď sme si so starším bratom čítavali našu prvú obrázkovú Bibliu. Samozrejme , spočiatku som viac vyčítala z obrázku ako z textu. Na konci každého odseku bolo zopár otázok, ktoré slúžili na rekapituláciu. Brat ma v správnych odpovediach vždy predbehol a aj som bola nútená dávať väčší pozor. Počas týchto vzácnych chvíľ som sa dozvedela prvé informácie z dejín spásy a v mojej duši sa začala budovať pevnosť menom Viera.
Narodila som sa v dobe totalitného režimu. Jeho dlhoročná vlna prešla v čase , keď som mala šesť rokov. Zasiahol ma v nepatrných rozmeroch, avšak chápanie detskej duše ma priviedlo k vedomiu, že v škole sa nehovorí o Bohu, pretože neexistuje. To, čo som začala v sebe objavovať, som detsky chcela prejaviť. Dnes už rozumiem, prečo som to nesmela. Kvôli „dospelým“ . Neskôr prišlo obdobie, keď som vedela, že v televízii nemám čakať večerníček, ale pohľad na zástupy štrngajúce kľúčmi spievajúce o sľúbenej láske a vydobýjajúce slobodu. Sloboda prišla a začala sa výučba náboženstva. Boh nedovolil v mojom živote deformovať krásnu čnosť viery.
Ocko sa vždy postaral o vysvetlenie našich detských náboženských problémov. Hĺbka jeho vnímania vždy dokázala vycítiť dôležitosť okamihu a jeho postoje boli postojmi živej viery, ktorej sa nikdy nevzdal. Tento faktor dodnes udržuje stabilitu našej rodiny.
Postupne som spoznávala svet okolo seba, ale aj svet v mojom vnútri.
Ako dvanásťročná som sa stretla s mnohými rovesníkmi, pre ktorých bola modlitba svätého ruženca už známou. Moja snaha priučiť sa tomu samostatne zlyhala.
Mojou učiteľkou v tomto majstrovstve sa stala mamka, ktorá ma naučila sile spoločnej modlitby a dodnes je skvelým spoločníkom pri tejto modlitbe.
Členovia našej rodiny postupne pribúdali. K nám dvom starším pribudli dvaja mladší. Najprv brat, ktorý sa nevedomky podieľal na rozvoji mojej zodpovednosti a môjho sesterstva. Ako posledná prišla sestra. A aká som šťastná, že prišla ! Bola to viera, ktorá pomohla rodičom prekonať neblahé predpovede lekárov a nechali si ju – pre seba i pre nás. V našej rodine vznikla určitá harmónia : šesť členov – traja muži a tri ženy, štyria súrodenci - dvaja bratia a dve sestry. Keď sme sadali za stôl, všetky stoličky boli obsadené. Keď sme cestovali autom , bolo akurát plné. Vznikli pre nás podmienky pre rozvoj života vo vyrovnanosti.
Smrť blízkych členov našej rodiny bola príležitosťou objavovať večnosť. Boli to chvíle, počas ktorých bol každý otvorený voči téme posmrtného života a vôbec zmyslu života tu na zemi. Dostali sa nám kvalitné lekcie o nebi na zemi.
Keď som sa rozhodovala o strednej škole, rodičia mi nechali voľnú ruku. Rozhodovala som sa medzi cirkevným a štátnym gymnáziom. Kvôli menšej vzdialenosti a záľubám, ktorým som sa chcela venovať, som si vybrala to štátne. Verili mi. To preto, aby som mohla neskôr veriť ja.
Venovala som sa hre na klavíri, naplno som sa zapojila do činnosti organizácie Slovenský skauting a celým srdcom a celou dušou sa priúčala ako byť sestrou a ako byť dcérou. Dnes viem, že tých niekoľko povinností mi malo prispieť k rozvoju a rastu viery.
Boli to roky telesného i psychického dozrievania, spoznávania života. Veľmi dobre som vnímala krásu a hodnotu rodinného a manželského života , veď moji rodičia podávali o tom vzorné svedectvo. Došla som však k presvedčeniu, že sa chcem stať rehoľnou sestrou, že zasvätený život bude pre mňa spôsobom, ako realizovať všetok cit lásky, sesterstva i materstva, ktoré som v sebe objavovala.
Medzičasom sa mi na základe skúseností staršieho brata naskytla príležitosť ísť na jeden rok do Ameriky. Svoje štúdium som brala poctivo a videla som možnosť zdokonaliť sa v reči, čo by mi pomohlo pri ukončení strednej školy. Kladiem si otázku, čo hľadala kandidátka rehoľného života v Las Vegas? A načo sa stretla s Mickey Mousom v Disneyworlde, keď túžila po stretnutí s Kristom? Prečo šla vkročiť priamo do Tichého oceánu, ktorý naráža na breh San Francisca ? Sú to pre mňa vzácne momenty, momenty plné tajomstva a krásy, momenty, na ktoré sa pozerám s vierou. Tento pohľad viery ma privádza k radosti zo života. Všetko, čo som prežila, pokladám za dar, ktorý ma obohatil.
Tri dni po maturitných skúškach som vstúpila do kláštora. Začala sa ďalšia etapa rozvoja mojej viery, ktorá pramení z viery mojej rodine.
Myslím, že úplným dozretím a naplnením viery bude okamih mojej smrti. Vtedy sa chcem s radosťou pozrieť na celý život – ten, ktorý bude za mnou i ten, ktorý bude predo mnou. Zatiaľ je pre mňa v mnohých okolnostiach tajomstvom, pred ktorým sa skláňam...