Jankine dve lásky

(MUDr. Mgr. Jana Víznerová)

Pri práci na mesačníku cesta (Autor:  )
Autor:Monika Hodnická
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Slovensko je rozlohou malý štát. No napriek tomu mnohí z nás, ktorí radi navštevujeme pútnické miesta, nepoznáme neďalekú rímsko-katolícku Baziliku sv. Kríža v Kežmarku, ktorú pápež Ján Pavol II. roku 1998 vyhlásil za baziliku minor. A je to ozaj skvost nielen Spiša. No bol by hádam len historickou pamiatkou, keby nebol naplnený a obklopený duchom živej farnosti. A tá tu naozaj funguje. Aj vďaka zaujímavým osobnostiam.

Žena, lekárka, teologička, manželka, matka dvoch detí, takmer profesionálna žurnalistka, členka Rady pre masovokomunikačné prostriedky KBS, aktívna členka Networku Slovakia, šéfredaktorka kežmarského farského mesačníka Cesta...jednoducho MUDr. Mgr. Jana Víznerová.

Kto z vás pozornejšie sleduje náboženské média, iste spozoroval častejšie sa vyskytujúce meno tejto autorky príspevkov v Katolíckych novinách, takmer pravidelných zamyslení v rádiu LUMEN i jej živé vystúpenia v Lumene a v televízii.
Keď som si dávala do súvisu všetky tieto aktivity s jej mladým vekom, vychádzalo mi, že jej deň má pravdepodobne 48 hodín. Alebo má poruke sekretárku? Ona sa na tento argument len pousmeje a jej úsmev prezrádza, že ak človek robí to, čo ho napĺňa a teší a pokiaľ to všetko sprevádza neustála modlitba a dôvera v Boha, tak sa v zvládaní povinností dejú divy. Božie divy.
„Niečo vám ukážem“, hovorí a vytiahne retiazku s dvoma príveskami. Jeden je symbolom medicíny a ten druhý je krížik. „Toto sú moje dve životné lásky.“ Janka sa rozhodla spojiť medicínu s teológiou a to spojenie tvorí rámec jej života. Samozrejme, že to neprišlo ľahko a samo od seba. Obe rozhodnutia boli dôkladne premodlené.

TEOLÓGIA – prameň a priestor tvorivosti

„Farnosť je miestom, kde žije Cirkev“, hovorí, „a laici tu môžu byť v mnohom užitoční.“ Už ako mladé dievča sa veľmi aktivizovala vo farnosti. Viedla spevokol, pre ktorý aj tvorila piesne. Duchovné prebudenie sa udialo za totality v spoločenstve Svetlo života, v ktorom sa spoznala aj so svojím budúcim manželom a samozrejme veľa písala: denníky, básne, listy... „Všetko je to v človeku. Ide len o to, ako a kedy to dozrie a prejaví sa“, odôvodňuje svoju bohatú tvorbu.
Tvorivé sklony sa navonok prejavili počas vysokej školy, keď v Kežmarku pôsobil Mons. Ján Maga, na ktorého si s úctou spomína. On začal vydávať v Kežmarku jeden z prvých náboženských časopisov po roku 1989, naddiecézny časopis Domov, v ktorom jej uverejnili prvé články. Popritom ju autorsky i ľudsky formovali také kňazské osobnosti, ako Mons. Maga a Prof. Hanus. L. Hanusa zaujali jej články a tak začali ich časté rozhovory. „Väčšinou rozprával on, ja som so zatajeným dychom počúvala“, spomína. „Odporúčal mi teologické knihy, ktoré som spočiatku lúskala dosť ťažko – pri prvom prečítaní podčiarkujúc slová, ktorým som nerozumela a až pri druhom čítaní som začala vnímať aj obsah. Hanus bol vzácny človek, ktorý v priebehu svojho života formoval generácie umelcov, filozofov, kňazských osobností...“
S nápadom, vytvoriť farský časopis, prišiel ďalší kežmarský farár, vdp. Jakub Grich. Keď to spomenul pred Jankou a jej snúbencom, rozhodli sa, skúsiť to. Nemali však ešte predstavu, ako by taký časopis mal vyzerať. Po rokoch spomínajú na prvé číslo: „Mali sme prichystané štyri strany článkov a keď nám ich v tlačiarni zalomili, neboli ani tri. Čo teraz? Veď iné články nemáme?“, zhíkli. Dnes je situácia iná. Začínajú 9. ročník a majú stálych prispievateľov a tiež veľa detí, ktoré pre Cestu kreslia a píšu. (To im môžeme len závidieť! - pozn. redakcie)
Ako si získali srdcia detí? „Základ vidím vo výchove v rodine. Záleží na tom, či ich k tomu rodičia vedú. A my tu takýchto rodín máme pomerne dosť.“
Počas vysokoškolských štúdií zbadala v Katolíckych novinách oznam o možnosti štúdia teológie v Spišskej Kapitule a potešila sa. No najprv musela ukončiť jedno nesmierne náročné štúdium. Jeho ukončenie ale znamenalo začiatok ďalšieho, prihláška ihneď putovala do Spišského Podhradia.
„Mať Víznerovú v skupinke bolo rušné“, spomínajú si jej bývalí spolužiaci. „Vnímavá, bystrá a hlavne plná otázok. Aj vtedy, keď ostatní už otázky nemali alebo ani odvahu na ne.“

MEDICÍNA – povolanie s vyšším poslaním

Práca na internom oddelení si vyžaduje silné osobnosti. Mimoriadne naliehavo najmä vtedy, keď lekár urobí pre záchranu života všetko, čo je v jeho silách a napriek tomu, či už ako prirodzený následok alebo náhle, pacient umrie. Ako sa s touto skutočnosťou vysporiadala ona? „Keď sa akútne zachraňuje život, je rozdiel, či som v takejto chvíli súčasťou teamu lekárov alebo nesiem zodpovednosť za pacienta sama, čo sa stáva vtedy, keď som v službe a na oddelení sama. Ak pomoc z našej strany nestačí a človek zomiera v duchu sa modlím za jeho dušu, aby si ho Pán vzal k sebe. Ale interna je predovšetkým o živote a liečení, keď človeka privezú a odchádza na vlastných. Nielen o jednoznačných chorobách ako cukrovka či vysoký tlak, ale aj o zložitom pátraní po diagnóze, keď vidíme viaceré príznaky a na základe vyšetrení sa snažíme dopátrať k menu choroby, ktorú človek má, aby sme mohli dobre liečiť. Niekedy je veľkým umením, zistiť diagnózu. Každý človek reaguje ináč, pribúdajú nové choroby, klasické choroby prebiehajú atypicky. A na medicíne je ešte zaujímavá aj tá možnosť, že sa stretávame s ľudskými osudmi, ktorých sa možno v nemocnici “dotknúť“.“

Čím väčšia kríza, tým dlhšia trať?

Navonok by sa zdalo, že v jej živote klape všetko pekne a v poriadku. No vieme, že každý si so sebou nesie aj svoje problémy. Ako rieši svoje sklamania, svoje životné krízy, svoje „boľačky“?
„Keď už nič nepomáha“, zamyslí sa, „ani dobré slovo ľudí srdcu blízkych, natiahnem botasky a utekám na štadión. Moja trať meria 4 km. Pamätám si, že po jednom veľkom sklamaní na vysokej škole som behala, necítiac únavu asi hodinu. V takýchto chvíľach niet nad fyzickú aktivitu, aby sa duch nezlomil a nepodľahol ľahostajnosti. Šport mi pomáha pri hľadaní vnútornej rovnováhy a kompenzovaní sedenia pri počítači – v práci aj doma.“
Ak má človek veľa aktivít, môže sa ľahko stať, že niektorú zanedbá na úkor iných. Janka má na to svoju filozofiu: „Nezdá sa mi, že je toho veľa. V zamestnaní sa venujem práci, doma rodine a písať sa dá po večeroch a nociach. Ak sa nakumuluje viac vecí a termínov, venujem sa tomu, čo vnímam ako najdôležitejšie. Keď sa nič nedeje, to človeka deprimuje a unavuje. Život má mať svoju dynamiku. Dostať zdravé telo (hlavu, srdce, ruky, nohy), dostať talenty a počas života ich nielenže nevyužiť, ale ani nepoužiť, len nechať zhrdzavieť, je nezodpovedné. Snažím sa, aby pritom “všetci moji“ cítili odo mňa dostatok lásky – deti, manžel, blízki...“
Keď sa ma pred časom Janka opýtala, aké mám životné vzory, tak som je odpovedala, že sú to tí ľudia, ktorí sú v tej-ktorej oblasti odo mňa lepší.
Ona je pre mňa vzorom v tom, že sa snaží napĺňať vo svojom živote to známe evanjeliové: „Pane, päť talentov si mi odovzdal a hľa, ďalších päť som získal.“ (Mt 25,20)