To čo máš v hlave a v srdci, to ti nikto nevezme

Pani Heidi Máriássy pri hrobe svojho manžela Pála (Autor: archív redakcie)
Autor:Monika Hodnická
Pridané: 2007-07-11 15:45:03
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

„Cítim sa z troch štvrtín ako Švédka, zvyšok Slovenka. Myslím to úprimne. Je to tým, že sme tu boli v Markušovciach s Pálom takmer každý rok. Len čo sme zašli za hranice, z Pála sa stával úplne iný človek - veselý, vtipný, rozžiarený. Miloval Slovensko, miloval Markušovce. To si možno ani neviete predstaviť. On toho síce veľa nepovedal, ale človek to mohol na ňom hneď zbadať. Keď stretol ľudí, ihneď sa usiloval povedať čo-to po slovensky“, so skromnosťou spomína pani Heidi Máriássy.

Dieťa vojnového obdobia
Narodila sa 26. 4. 1933 v nemeckej spolkovej krajine Mecklenburg-Vorpommern v meste Schwerin. Doma vyrastala spolu so svojimi siedmimi súrodencami (štyri dievčatá a traja chlapci), ku ktorým pribudli ešte dve dievčatá.
Základnú školu navštevovala v meste Schwerin, po vojne nastúpila na lýceum. Školu viackrát kvôli ťažkým časom v Nemecku zmenila.
V roku 1945 utiekla rodina na západ a usadili sa blízko mesta Lübeck pri rodičoch Heidinej mamy.

Jazyková zdatnosť a štúdium
V roku 1951 ju otec poslal do Švédska učiť sa švédčinu. Tam sa ocitla v rodine, v ktorej sa starala o 5-ročného chlapca. Keď mu čítala rozprávky, tak na konci jej povedal, že musí všetky slová, ktoré vyslovila zle, opakovať po ňom. Bol hrdý, že vie viac ako dospelý. A ona bola rada, že sa zdokonaľuje v cudzom jazyku.
Zvykla si na švédsku mentalitu? „Spočiatku sa učíš jazyk, spoznávaš jeho nuansy a až potom postupne spoznávaš mentalitu ľudí. Naučila som sa, že keď používaš hrubé výrazy, hrubosť dostaneš aj naspäť. Ako sa človek správa, také správanie sa mu aj vráti od ľudí späť.“
Po návrate do Nemecka nastúpila opäť do školy pre sekretárky (Korrespondentenschule), no za krátky čas odišla znova preč do Anglicka na jeden rok učiť sa angličtinu. Rodina, u ktorej bývala, ju neskôr vzala so sebou na pol roka do Francúzska, kde sa musela popasovať aj s francúzštinou.
Keď sa vrátila domov, nastúpila ako sekretárka do Hamburgu. Tá práca ju však nenapĺňala. Ako s úsmevom dodáva: „Papiere sind nichts für mich.“ (Papiere nie sú pre mňa.) Tak si zvolila cestu ošetrovateľky. Najprv sa prihlásila na štúdium do mesta Kiel, kde ju nevzali, potom do Göttingenu. Tam jej však povedali, že je už vraj príliš stará na štúdium, ale napriek tomu ju zobrali. Počas troch rokov vyštudovala za detskú zdravotnú sestru.

Cez otca k manželovi
Jej otec organizoval poľovačky na losy vo Švédsku. Raz zobral so sebou na dovolenku aj dcéru. Jednak mala už po škole a tiež vedela po švédsky, čo bolo pre jej otca dosť praktické.
Tam sa v septembri zoznámila s Pálom. Ako však dodáva, nebola to láska na prvý pohľad. Čo bolo zaujímavé, že počas tancovačky ju vyzval na tanec, hoci nikdy netancoval. A ako hovorí Heidi „a už ani potom.“


Po návšteve Švédska si písali. Dokonca jej prišla pohľadnica aj z Moskvy (kde zisťoval, aké sú tam pomery na poľovačky, či je možné priviezť tam hostí). Na nej bolo napísané, že by bol veľmi sklamaný, keby neprišla do Švédska. Nasledovali prvé Vianoce, keď Pál prišiel navštíviť svojho brata do Mníchova. A s Heidi sa stretol v Hamburgu. S prichádzajúcou jarou sa uskutočňovali aj jarné prechádzky do prírody, ktoré Pál využíval aj na to, aby zistil stav divej zveri po zime. Heidi spomína, že Pál miloval prírodu. A ona to považovala za veľmi zaujímavé.
Po určitej dobe sa rozhodli, že sa zosobášia.

Živé spomienky
„Prežila som veľmi zaujímavý život, pretože som veľmi veľa spoznala – veľa krajín a množstvo úžasných ľudí. Nakreslila som aj dve skice: mapu Švédska so zaznačením, kde všade, v ktorých revíroch bol Pál na poľovačkách. A potom ešte mapu celej Európy aj s kúskom Afriky so zaznačením, kde všade poľoval. Skice sú len ceruzou a s vyznačenými červenými bodmi jeho pobytu. Urobila som to preto, lebo som uvažovala, čo pozitívne sa tu dá ukázať návštevníkom kaštieľa. A tak som si myslela, že pre mladých ľudí je dôležité a snáď aj zaujímavé vidieť, že to, čo má človek v hlave, to ti nikto nevezme. A Pál nemal nič iné len to, čo mal v hlave. Vedel jazyky, spoznával ľudí – mal kontakty, ovládal umenie poľovačiek, mal geografický prehľad, spoznával pri cestovaní napríklad architektúru krajín, architektúru budov, nábytkov – tak mohol ľudí krajinou sprevádzať... a stále prišla situácia, v ktorej mohol svoju škálu vedomostí uplatniť.

Posledné dni s manželom Pálom
Ešte vo februári 2004 mali naplánované, že znovu priletia v lete do Markušoviec. Potom však Pál ochorel. Keď neskôr ležal v Stockoholme v nemocnici, začala si Heidi klásť otázku, či výlet na Slovensko nemajú zrušiť. Keďže let bol už zorganizovaný, tak sa ho pýtala, či predsa len poletia do Markušoviec. Bez váhania súhlasil. Prileteli do Popradu, kde prišli do nemocnice a odtiaľ si prenajali sanitku. Chcel prísť do Markušoviec. Pál sa veľmi tešil, že prišiel domov. Do domčeka pri kaštieli ich prichádzali navštíviť známi. Celý ten Pálov príchod do Markušoviec vníma Heidi ako jeho životné naplnenie.

Ako to bolo v ten osudný deň, spomína pani Heidi so značnou dávkou nostalgie: „Sedela som tu v domčeku a asi o trištvrte na desať večer začal byť Pál trošku nepokojný. Spýtala som sa ho, či chce tabletku, či má bolesti. Odpovedal „áno“. Odišla som teda po tabletku a vodu. Tabletku prehltol. Sadla som si k nemu blízko, aby som mu mohla držať dlaň. Nahla som sa, aby som zhasla stolnú lampu. A v tom Pál povedal – „tak, už stačí...“ Naklonil hlavu na vankúši na bok a dodýchal. Na hodinách bolo o desať desať.
V tej chvíli som nevedela, čo mám robiť. Zavolať políciu, lekára alebo čo? Potom som zavolala pánovi Sendreiovi, hoci som vedela, že má odcestovať na druhý deň ráno na služobnú cestu do Nemecka. Vôbec neváhal a zavolal lekára. Zariadil, čo mohol a za ďalšie vybavovanie ďakujem aj pani Bernadete Kickovej a samozrejme pánovi farárovi Dudovi a ďalším, ktorí sa pripojili a pomohli. Všetci títo ľudia boli nesmierne ústretoví.“

Odkaz Markušovčanom
Pani Heidi Mariássy zostavila knižku, v ktorej sú fotky z každého roku, ako tu boli. Začína to fotkou domčeka, v ktorom sa Pál Mariássy narodil a do ktorého sa nakoniec aj vrátil odovzdať svoju dušu Pánovi. Jeho stálym prianím bolo raz sa vrátiť DOMOV. A preňho bol domov Markušovce.
„To, čo mi dali a ukázali Markušovce pri pohrebe Pála, to sa nedá jednoducho slovami opísať. Pocítila som toľko dobra od Markušovčanov. Išla som cez dedinu a pozdravili ma. Úžasné. A toľká pohostinnosť. To už človek dnes nezažije. To sa nedá opísať, to je jednoducho pocit. Bola som tu prijatá s toľkou láskou a srdečnosťou. Za všetko vám, Markušovčania, ďakujem.“