Diskusia so Štefanom Hríbom a mladými kresťanskými novinármi

Diskusia so Štefanom Hríbom uprostred mladých kresťanských žurnalistov(utorok, 31.8.2004, Katolícka univerzita v Ružomberku)

------ (Autor:  )
Autor:Monika Hodnická
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

•Prešiel si všetkými médiami. Ktoré Vás zaujali najviac? ŠH: Vlastne všetky. Každé má svoje výhody a nevýhody. No predsa len na prvom mieste je písaný text. K napísanému sa môžeš vrátiť. Písané slovo je vážnejšie – už sa nedá zobrať späť, ostáva tam. Považujem to za najvyššiu kategóriu novinárstva. V TV aj tak pozerajú hlavne na to, ako vyzeráš! A nevýhodou (pre dievčatá možno výhodou) je to, že ťa na ulici spoznajú. TV je pasca, no má najväčší vplyv. Rozhlas ma však tiež bavil. S hlasom sa dá veľa robiť.

•Je ešte nejaká výzva, čo by ste chceli robiť? Snáď zahraničné médium? ŠH: Už som pracoval v Slobodnej Európe (Praha, Mníchov) a stretával som sa tam s rôznymi národmi. Necítim potrebu ísť preč. Prečo? Áno, slovenské médiá sú ešte stále povrchné, ale neláka ma ísť do dobrého, ale prispieť k tomu, aby sa to tu skultivovalo.

•Sledujem Vaše relácie Pod lampou. No mám taký pocit, že záver diskusie často smeruje ku akémusi strachu, k depresii... ŠH: Nemyslím si, že svet je depresívny. Skôr novinársky a politický svet je depresívny. V tom svete je veľa čudných ľudí, podvodníkov, lží. Medzi novinármi je výrazná menšina, ktorej ide o pravdu. A žiť v takom svete je občas depresívne. Myslím si však, že medzi normálnymi ľuďmi je svet normálny. Všetci spolu musíme v sebe nájsť odvahu postaviť sa voči zlu. Nemôžeme ustupovať, lebo zlo sa bude rozmáhať. Treba robiť to, čo je správne – a na to treba odvahu. Vtedy depresia nesmie zvíťaziť.

•Prečo „nebeží“ Pod lampou v čase telenoviel, keď pozerá väčšina ľudí televíziu?
ŠH: Telenovely naozaj bežia vtedy, keď pozerá veľa ľudí, a je to kvôli reklame. Riaditeľ TV to musí urobiť, aby mohol zaplatiť iné - kvalitné relácie.

• Dokážete byť v relácii Pod lampou nestranný?
ŠH: Nesnažím sa byť nestranný. Ja neverím na to, že niekto môže byť nestranný. Každý má predsa svoj názor, a tým sa nemôže stať nestranným. A ku ktorým názorom sa prikláňam ja? Dá sa to rôznym spôsobom vytušiť. Najmä z kladenia otázok. Myslím si, že novinár by mal byť skôr férový, než nestranný. Nesmie nikoho zneužiť ani zvýhodniť. Hostia môžu reagovať a aj reagujú rôzne. Čo je však pozitívne, ak je tam nejaký človek s „klapkami“, po niekoľkých frázach, ktoré opakuje stále dookola, sám zistí, že akosi čudne vyčnieva z atmosféry.

•Mali ste osobnú skúsenosť s korupciou?
ŠH: (smiech) Nemám ani dom ani drahé auto... Nie, nikto mi nič neponúkol. (vážne): Tí, ktorí chcú podplatiť, hľadajú také osobnosti, u ktorých „pochodia“.

•Čo Vás v živote najviac ovplyvnilo?
ŠH: (ticho, rozmýšľanie, úsmev). Keby som bol politik, asi by som povedal: rodina, knihy, priatelia... Ale vážne. Samozrejme, že i toto. U mňa však zohrali dôležitú rolu dve udalosti v mojom živote. V Petržalke som vyrastal v partii chalanov. O ľuďoch, ktorí chodia do kostola som si myslel, že sú to iba babky nad 65 rokov. A tiež, že veriaci ľudia sú tí, ktorí majú depresie, krízy, a preto chodia do kostola. Nepochádzam z veriacej rodiny, a teda som nemal o tom bližšiu predstavu. Potom sa však udiala jedna vec. Jeden z našich chalanov začal chodiť do kostola a stal sa veriacim. Ostatných nás to udivilo a položili sme si otázku – čo to má znamenať? Potom sme viedli dlhé rozhovory a začali sme sa stretávať aj s veriacimi. A vtedy som zažil „šok“. Zistil som, že veriaci môžu byť aj inteligentní a veselí ľudia! (úsmev). Tam som sa stretával s Ivanom Hoffmanom, Danielom Rausom, Danielom Pastirčákom... ale stále som to prijímal len rozumom. Časom som si všimol život týchto ľudí. A tak som si položil otázku – prečo to odmietam? Bojím sa toho? A tak som sa raz večer zatvoril do izby a povedal som si: o.k., idem sa modliť. Nevedel som však žiadnu modlitbu a dokonca som si vtedy myslel, že Otčenáš sa píše tak, ako som to počul – očenáš. Netušil som ešte, že sa v tom názve skrýva slovo Otec. Zatvoril som sa do izby a povedal som: o.k., Bože, ak si, daj mi to nejako poznať. A daj nech sa zmením. V tej chvíli sa stalo čosi zvláštne. Zažil som zvláštny pocit. Psychoanalytici by iste povedali, že išlo o depresiu mladého človeka. No ja nikdy nebol depresívny, naopak. Zrazu som tušil, že sa čosi mení. Samozrejme, že som sa v tej sekunde nezmenil, no cítil som, že sa čosi zásadné v mojom živote zmenilo. No a tá druhá dôležitá udalosť v mojom živote sa udiala po páde socializmu. Ocitol som sa v uliciach, kde bola fantastická atmosféra, spieval Karel Kryl, ľudia sa zdravili, dokonca aj s policajtmi, spievali, radovali sa... Havel sa stal prezidentom a to bol šok. A vtedy som si po druhýkrát uvedomil, že treba niečo robiť, aby svet bol lepší. Pociťoval som veľmi silnú zodpovednosť.

•Určite ste veľmi vyťažený. Keď je toho veľa, utekáte pred ľuďmi?
ŠH: Môj režim je režim slobodného novinára. Keby som mal vstávať o šiestej alebo ísť spať o desiatej večer, asi by som zomrel. (smiech). Prakticky – ja nemám pracovisko. A novinár ho vlastne ani nepotrebuje, pretože má byť tam, kde sa niečo deje. Musí všetko vnímať, ak chce byť dobrým novinárom. Takže ja nemám pracovný čas, pretože mám pracovný čas stále. Na jednej strane je to časom únavné – byť stále v strehu, všetko vnímať, nasávať informácie. No na druhej strane má to veľkú silu. Moja práca mi dáva úžasný pocit – všetci môžu klamať ako chcú a ja mám slobodu, že to napíšem tak, ako to je a nikto mi v tom nezabráni. A ten pocit – to nie je len sebecký pocit pre mňa. V tom je ten pocit skvelý, že tú pravdu môžem ponúknuť iným.

• Existuje hranica medzi kamarátom a kamarátom-politikom?
ŠH: Je ťažké udržať tú hranicu. Dá sa to len jediným spôsobom. Novinár nesmie nikdy dostať a prijať výhody. A ak napriek tomu nedokáže byť slobodný voči politikovi, tak by nemal o ňom písať. Najdôležitejšie je byť vnútorne čestný. Znie to jednoducho, ale je to veľmi ťažké.

• Ktoré sú Vaše dôležité hodnoty v živote?
ŠH: Hľadať pravdu – o sebe, o svojich zlyhaniach, o svete, v povolaní. Snažiť sa nebyť pyšný, hoci je to vopred prehratý boj. V neposlednom rade je to aj pokora, úprimnosť k sebe navzájom... Sú to všetko jednoduché veci, a pritom veľmi veľké.

• Väčšinou idete proti prúdu...
ŠH: Keď chcete byť poctivý, je to tak, je to nepríjemné a namáhavé. No je bez odhodlanosti stáť za niečím, aj keď je väčšina proti, sa nedá nič dobré urobiť.

• Amerika? 11.september?
ŠH: Pred mojou prvou návštevou USA v roku 1991 som vedel najmä to, že Reagan značne prispel k tomu, aby padol komunizmus. A z toho som vydedukoval, že je to tam asi dobré. Dnes viem viac, a nemyslím si, že Amerika je Hollywood a Mac Donalds. Je tam napríklad veľa veriacich. Viac než polovica Američanov číta Bibliu. Z ich vlastností sa mi páči to, že sú ochotní veriť v to, že hľadať pravdu stojí za to. Majú ideály, za ktoré sa oddá bojovať. Aj 11. septembra dokázali držať spolu, pomáhať si. Zažil som to na vlastnej koži. Je zaujímavé, že stále, keď sa vrátim z Ameriky, ešte týždeň po návrate som optimistický... Najväčší rozdiel medzi Slovenskom a Amerikou vidím v tom, že životná filozofia Američanov je: „veci sa dajú urobiť, len treba hľadať spôsoby“. A Slovákov ... „veď aj tak je to zbytočné“.

•Čo má robiť Slovensko na ceste ku „správnemu“ kapitalizmu?
ŠH: Keď sa hlavným meradlom stanú peniaze, tak to bude zlý, vulgárny kapitalizmus! Hoci je pochopiteľné, že po 40 rokoch socialistického života sa ľudia nevedia majetku nabažiť... Viem, hovorí sa to ľahko. No bude zle, ak tomu podľahneme! Lebo so šťastím to vôbec nesúvisí. A čo má Slovensko robiť? Malo by sa usilovať byť kultúrnou spoločnosťou. To znamená aj myslieť na slabých, postihnutých... A nemá to robiť najmä štát. Ešte stále tu však vládne rivalita – kto z koho. Musíme viac myslieť na tých, čo sa nemajú dobre.

• Váš odkaz mladým žurnalistom?
ŠH: Ak sa má niečo zmeniť – vo svete, v žurnalistike, mali by sa dostať na tie posty ľudia, ktorí to chcú zmeniť. Ovplyvňovať okresy, kraje, Slovensko... Iní to neurobia!

• Čo si myslíte o kresťanoch?
ŠH: Kresťania 1)majú tendenciu neísť do špinavostí, 2)majú často nálepku naivity. Aby sa presadili, musia veľa diskutovať, musia byť profesionáli vo svojich povolaniach.

• Ako by si charakterizoval svoju vieru?
ŠH: Sú dve cesty pre kresťanov: 1)zostať v príjemnom prostredí s ostatnými kresťanmi, v bezpečí, kde je snáď menej pokušení. Nie je zlé pracovať v Cirkvi celý život. 2)vyraziť do sveta, ale zostať kresťanom s cieľom čosi povedať, upozorniť na niečo... Je to prostredie plné pokušení, nepríjemné, ťažké... Ide stále o balans na ostrí noža. Ja som si vybral tú druhú cestu možno aj preto, že pochádzam z takého prostredia. To prvé by bolo pre mňa útekom do bezpečia. Aj vo svete veriacich, aj vo svete neveriacich – všade sú dobrí, aj zlí, podvodníci aj čestní. Neplatí téza, že kresťan je dobrý a nekresťan zlý.

• Aký je Váš názor na internet?
ŠH: Voči internetu som skeptický. Je to priestor pre totálnu anonymitu. Mnohé ľudia do očí nepovedia, radšej napíšu, vulgárne sa vyjadria, a tým si liečia svoje komplexy. Pre mňa je dôležitejšie pestovať schopnosť rozlišovať, čo je dobré a čo zlé, čo je potrebné a čo nepotrebné, a nie mať veľa informácií!

• Vnímate sa ako vzor?
ŠH: (smiech) Absolútne!... (vážne) Keď mi ľudia v roku 1994 nadávali, že mám odísť z republiky – ani vtedy som sa nevnímal ako negatívny vzor. Takisto teraz, keď pochvália reláciu Pod lampou alebo Týždeň, sa nevnímam ako pozitívny vzor. Podstatné je čosi celkom iné.