Korene Veľkonočnej procesie a jej aktuálnosť v dnešnej dobe

Autor:Svetlana Kravecová
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Biela sobota je dňom, o ktorom všetci vieme, že je vtedy najdlhšia svätá omša. Ľuďom dnešnej doby je mnohokrát nezrozumiteľná a môže sa zdať, že obsahuje zbytočne veľa obradov, ktoré „nikomu nič“ nehovoria. Žiaľ, častokrát je to pravda. Asi najmenej „praktickou“ z týchto častí Veľkonočnej vigílie je záverečná procesia, tzv. obrad Vzkriesenia. Skúsme sa zamyslieť, či máme nejaký dôvod ísť v procesii okolo kostola a či je za tým aj niečo viac? Možno práve v odpovedi na túto otázku je skrytý význam celého tohto „divadla“.

V škole, v práci alebo medzi priateľmi, všade tam, kde sú rôzne vzťahy medzi ľuďmi, sa každý deň stretávame z rôznymi prejavmi vzťahu dvoch ľudí. Napríklad nadriadený pochváli podriadeného, manželia sa hádajú, učiteľka napomína žiakov. Všetko je to vyjadrením sympatie či nesympatie k človeku a hovorí o tom, aký má jeden k druhému postoj.
Podobne to bolo aj v starovekom Ríme. Cisár vchádzal po vyhratej vojne do mesta a jeho ľud si ho uctil slávnostným odevom, vyzdobenými ulicami, spievaním oslavných hymnov a piesní. A práve tam má korene naša procesia so vzkrieseným Kristom v Eucharistii na Bielu sobotu. Je to naše prevolávanie a oslava Boha, ktorý neostáva len „kdesi“ v chráme, ale chce posvätiť aj našu obec, mesto. My ho oslavujeme ako vzkrieseného Krista (viac ako cisára v Ríme). To je dostatočný dôvod na aktuálnosť tejto procesie pre nás všetkých aj v dnešnej modernej dobe. Nie je to nič umelé, ale vychádzajúce z prirodzenosti každého človeka.
A ako to bolo u prvých kresťanov? Samozrejme, aj oni oslavovali vzkrieseného Krista. Ich prenasledovanie im neumožnilo usporiadať nejaké špeciálne oslavy a už vôbec nie procesie. Až v ranom stredoveku (8. – 9. storočie) vznikol slobodný priestor na oslavu Boha, aká mu patrí. No nebolo to na svätej omši, ako by sme si mohli myslieť. Tá bola v latinskom jazyku a kňaz otočený chrbtom k ľudu. Ľud tam preto nachádzal iba málo miesta na oslavu Boha, a tak sa stalo pre nich najdôležitejšie miesto, keď kňaz pozdvihol Kristovo telo v premenenej hostii. A práve vtedy bola ich chvíľa na oslavu Boha a modlitbu. Tam videli naozajstného Krista. Kristovo zmŕtvychvstanie bolo, ako aj dnes, najväčším sviatkom celej Cirkvi. Ľud si to veľké tajomstvo približoval v hrách a sprievodoch, ktoré vysvetľovali udalosti Veľkej noci: Kristovo ukrižovanie a zmŕtvychvstanie. To je druhý zmysel tejto Veľkonočnej procesie, ktorá nás chce presvedčiť o tom, že Eucharistia je naozaj Kristus, ktorý vstal z mŕtvych. Hovorí nám o tom aj pieseň Pán Ježiš Kristus z mŕtvych vstal..., ktorú pri tejto procesii spievame. V každej slohe je kúsok z tejto veľkonočnej udalosti, a tak môžeme lepšie „vnímať“ Zmŕtvychvstalého v Eucharistii. Ona posväcuje nielen kostol, ale aj to, čo je mimo neho – nás a naše domovy.
Preto je potrebné vidieť v tejto procesii alebo obrade Vzkriesenia oslavu Krista. Jemu sa oplatí dať iba to najlepšie. Nebuďme preto povrchní kresťania, ale ukážme, že to, čo na obradoch a svätej omši robíme, myslíme naozaj úprimne. Určite sa oplatí do toho investovať trochu pozornosti a spevu. Potom budeme naozaj prežívať v slovách aj skutkoch veľkosť oslavy Boha, ktorá je iba málom, čo od nás Boh chce.