„Vo zvitku knihy je napísané o mne...“ (Hebr 10, 7)

-------- (Autor:  )
Autor:Monika Hodnická
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

V súčasnosti sa ani nepozastavíme nad tým, že už malé deti sa učia písať a tiež, že máme rôzne písacie potreby. Čítanie a písanie vnímame už viacmenej ako samozrejmosť. Ako to však bolo so zachytením slov Svätého Písma v čase, keď ľudia ešte nepoznali ani papier ani písmo? Objasniť túto problematiku sa pokúsil František Trstenský, ktorý prišiel na prednášku Markušovských biblických dní v rámci roka Eucharistie s ruksakom plným zaujímavých ukážok z Jeruzalema, kde absolvoval svoje štúdiá..

„Celé Písmo je Bohom vnuknuté...“ (2Tim 3, 16)
Naša viera nás učí, že Boh prehovoril k človeku, a tak inšpirovaný Duchom Svätým zachytil Božie Slovo. Výsledkom je Sväté písmo. Boh neprehovoril nejakým anjelským, nezrozumiteľným spôsobom, ale spôsobom, ktorý bol vtedajšiemu ľudu zrozumiteľný. Skôr ako bolo písmo a človek vedel písať, zachovávali sa dôležité informácie a správy v ľudskej pamäti a tie sa odovzdávali ústnym podaním ďalej. Nevýhodou však bolo, že ľudská pamäť je obmedzená a zábudlivá. Ak človek zomrel, niektoré svoje poznatky síce odovzdal deťom či priateľom, no mnohé si zobral so sebou do hrobu. Preto bolo logické, že ľudia hľadali spôsoby, ako uchovať svoje poznatky.

Spôsoby uchovávania
Najprv to bolo umenie. Dodnes sa zachovali niektoré maľby v jaskyniach, ktoré zobrazovali rôzne scény z vtedajšieho života, napríklad zápas so zvieraťom. Nevýhodou takého prenosu informácií bolo to, že obrázok bolo potrebné vysvetliť. Mnohokrát bolo zrozumiteľné len autorovi alebo menšej skupine ľudí. Neskôr sa ľudstvo dopracovalo k určitým znakom, ktoré mali svoje konkrétne významy. Kedy však bolo vynájdené písmo? Presný dátum neexistuje, pretože ide o postupný vývoj. Historici sa však zhodujú v tom, že začiatok písma priraďujú k najstaršej kultúre v Mezopotámii, približne 4000 r. pred Kristom. Známe sú hieroglyfy – znaky staroegyptského obrázkového písma. Takýto typ písma sa v Biblii neobjavuje. Ľudia rozmýšľali ďalej, pretože písmo bolo potrebné zachytiť nejakým spôsobom na trvácny materiál.

Materiály
Vtedajší ľudia využili taký materiál, ktorý mali každodenne poruke. Najstarším bol kameň. Z Písma poznáme Mojžišove kamenné tabule Desatora Božích prikázaní. Malo to aj svoju symboliku. Kameň je trváci, a tak aj Božie príkazy majú trvať naveky. Jeho nevýhodou však bolo to, že bol ťažký a nepraktický.
Neskôr ľudia použili hlinu a vytvorili hlinené doštičky. Písali do vlhkej hliny a tá sa nechala vysušiť. Bol to dostupný a lacný materiál, ale aj krehký. Z Mezopotámie sa zachovalo množstvo hlinených doštičiek. Tie boli prevažne obchodného charakteru, alebo zachytávali víťazstvá kráľov v bojoch. Biblické texty sa nezachovali ani na kameni ani na hline. Zničilo ich počasie a ničenie vo vojnách.

Egypt – krajina vysokej kultúry
Krajina faraónov, vyspelej medicíny, architektúry, moreplavectva...
Tam vyrastala v blízkosti rieky Níl vodná rastlina – šachor papyrusový, ktorá dosahovala výšku až 6 metrov. Jej steblá sa posekali na rovnaké časti, nechali sa napučať vo vode (obsahovali miazgu, ktorá slúžila ako lepidlo) a potom sa navzájom prepletali ako košík. Materiál, ktorý vznikol, sa nazýval papyrus. Ak boli steblá vo vode dlhšie, bol tmavší, ak kratšie svetlejší. Používal sa aj na maľby, napríklad zobrazenie egyptských božštiev. Na papyruse sa zachovali niektoré časti Svätého Písma. Bol ľahký, skladný a vedci hovoria, že trvácnejší ako papier. Nevýhodou bolo to, že sa dalo písať len na vnútornú stranu a druhá ostala nevyužitá. Neskôr začali ľudia vyrábať papyrusové listy, ktoré kládli jeden na druhý a zošili ich. Čosi podobné ako dnešná kniha. Tento typ väzby sa volá kódex.
Po čase prišli ľudia na to, že sa dá písať i na kožu. Využili tak zvieratá a vynašli pergamen. Názov dostal podľa mesta, v ktorom vznikol. Na prepisovanie textov Biblie používali len najlepšie a „čisté“ zvieratá, napríklad ovce, kozy. Písalo sa atramentom - farbivom z rastlín. Pergamen bol trvácnejší materiál, ale aj drahý.
Židia píšu dodnes na pergameny a vytvárajú zvitky obtočené na dvoch cifrovaných paličkách, ktoré sa nazývajú tóry. V ich synagógach je vyhradené posvätné miesto, kde sú tieto zvitky uložené. Je to čosi podobné ako náš bohostánok, odkiaľ ich vyberá rabín na čítanie. Pritom používa špeciálnu paličku, na konci ktorej je zobrazená maličká ruka s vystretým ukazovákom. Ňou, nie prstom, sleduje text, ktorý je považovaný za tak posvätný, že sa nesmie zneuctiť rukou. Pri prepisovaní biblických textov v reči dnešného Izraela čiže hebrejčinou smerom sprava doľava pridávajú Židia do atramentu kvapku medu. Tým chcú naplniť slová Písma: Výroky Pánove sú sladšie než med, než medové kvapky z plástu...

O Svätom písme
Starý zákon bol napísaný po hebrejsky. Ježiš rozprával aramejčinou - dialektom hebrejčiny. Nový zákon bol napísaný po grécky. O preklad z hebrejčiny do latinčiny sa zaslúžil sv. Hieroným v 4.storočí. Zvitky biblických textov boli písané samostatne po jednotlivých knihách. Neboli však napísané v takom poradí, v akom ich poznáme z našej Biblie. Po rozšírení kresťanstva sa preklad Biblie – Vulgáta – rozšíril do rôznych jazykov.
Najstaršie zvitky boli nájdené v roku 1008 po Kristovi. Až takmer po tisíc rokoch, v roku 1947, sa našli v 11 jaskyniach v okolí Mŕtveho mora v džbánoch z kože vysokých 60-80
centimetrov Kumránske zvitky textov po hebrejsky z obdobia Pána Ježiša a pred ním. Našlo sa ich asi 900 a sú na nich zachytené všetky biblické knihy okrem knihy Ester. V celistvosti sa zachovala jediná kniha - Kniha proroka Izaiáša. Keď sa tento zvitok rozvinie, má dĺžku 7,52 m.
Pergamen sa používal zhruba do 12. storočia a potom prišiel „k slovu“ papier, ktorý zostal písacím materiálom podnes.