Editoriál

Monika Hodnická (Autor:  )
Autor:Monika Hodnická
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Začína sa obdobie, keď sa študenti – a nielen tí - „rozbehnú“ po celom Slovensku a aj do zahraničia, pretože hľadajú brigádu, prácu, alebo dobrodružstvo.Je to ozaj skvelé, že môžeme cestovať do rôznych kútov sveta – študovať, pracovať, spoznávať nové krajiny, iné kultúry, zvyky a tradície. To všetko vplýva na rozvoj osobnosti človeka. Zdalo by sa, že všetko je v poriadku. A predsa.
Mnohokrát počujem, ako sa tí, ktorí sa vrátili z cudziny, sťažujú, ba dokonca nadávajú na naše Slovensko a na to, ako je tu všetko zlé a katastrofálne, ale tam – v tom a tom štáte, je to také iné, krajšie, zaujímavejšie... Je pravdou, že u nás ešte mnohé veci nefungujú, zarábame v porovnaní s inými štátmi oveľa menej, a tým je aj životný štandard väčšiny ľudí oveľa nižší. No bolo by naivné myslieť si, že za 14 rokov samostatného štátu tu bude taká funkčná demokracia, ako v štátoch, v ktorých sa budovala niekoľko desiatok rokov... Problém však vidím niekde inde. Domov, to nie sú len pracovné príležitosti. To je predovšetkým kultúra a spôsob života. A to tvorí v prevažnej miere obraz krajiny, na ktorú človek je alebo nie je hrdý. A kultúra sa nedá nariadiť alebo definovať zákonmi. Kultúru tvoríme svojím bytím, životom, postojmi k hodnotám. A preto sa stotožňujem s jednou starou múdrosťou, ktorá hovorí, že kto si neváži vlasť svojich predkov, neváži si sám seba.Keď sa rozprávam so svojimi žiakmi, trúfam si povedať, že prevažná väčšina z nich sa nepekne vyjadruje o našej maličkej republike. My, dospeláci, vieme, že deti sa učia od nás hlavne tým, že opakujú naše „maniere“. No a presne tak je to aj s pohľadom na našu krajinu. Pri tom „detskom“ hundraní skúsený pedagóg vidí častokrát obraz ich rodičov. To, čo počujú doma, vedome alebo nevedome opakujú. Bez nejakého kritického zhodnotenia svojich úsudkov.Som smutná z toho, že mnohí chcú utekať z tejto vraj „hnusnej“ krajiny – ako to často počujem. Kladiem si otázku, koľkí rodičia sa rozprávajú so svojimi deťmi o tom, že toto je zem ich starých a prastarých otcov a mám, zem ich tradícií, kultúry, kresťanstva, ich koreňov.
Tak, aby už od detstva boli na to hrdí. Možno, že mnohí z nás necítime jasný rozdiel medzi vlastenectvom a nacionalizmom. Nacionalizmus je negatívny pojem, avšak vlastenectvo by nám malo byť blízke. Pripomína mi to symbolickú situáciu, keď Američan si ihneď kladie ruku na srdce a hrdo spieva, akonáhle začuje znieť svoju hymnu.Samozrejme, že nie je na tom nič zlé, keď ľudia odchádzajú zo svojej krajiny kvôli štúdiu, práci, za rodinou a známymi. Horšie je, keď si tam berú so sebou svoju zatrpknutosť na vlastnú krajinu a tú šíria ďalej.Ešteže sú medzi nami takí, ktorí nosia s radosťou svoju vlasť v srdci a ostatní to cítia. Verím, že k takým budú patriť aj naši dvaja novokňazi.
Pôjdu po svojej cestičke ďalej. Prajem im, aby jednou z ich milých kňazských povinností bolo šíriť lásku k svojmu rodisku.
A je to jedno, či ostanú na Slovensku, alebo poputujú do zahraničia.Nech ich Pán na ich cestách žehná.