Zavolajte prosím informácie...

Autor:Lucia Domenová
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

V jednej nemocničnej izbe ležali tri tetušky. Bolo to ženské oddelenie. Jedna tetuška tam ležala a usmievala sa. S neskrývanou hrdosťou sa priznala, že už oslávila osemdesiatpätku. Na tie roky vyzerala skutočne dobre. Len nohu mala nejak veľmi napuchnutú a pohybovala sa len o barlách a aj to veľmi ťažko. Až vtedy som na nej spozorovala, že roky sú predsa len roky. Druhá, mladšia, tiež nevyzerala zle. „Vyzeráte veľmi dobre“- svorne konštatovali obidve spolubývajúce. Pravda sa však ukázala veľmi skoro. Prišla návšteva a ukázala sa potreba porozprávať. Len pani Jolana – tak ju príbuzní oslovovali – rozprávala akosi „od veci“. Bola totiž nahluchlá. Príbuzní jej museli rozprávať viac do ucha, aby počula a porozumela. Hnevala sa, že ešte nemá strojček, ktorý by jej pomohol lepšie počuť. Ešte by jej pomohol, ale ktovie ako nadlho, lebo roky sú len roky. A okrem toho mala ešte ďalšie diagnózy a na každú liek, kopec liekov... Vtedy ešte nikto nevedel, že tretia je síce najmladšia, ale aj najviac chorá. Údajne s ňou mali lekári najviac práce, aby jej ratovali holý život. Ale aj ona vyzerala veľmi dobre. Lenže niekedy výzor je jedná vec a choroby druhá.
Aj na druhých izbách boli zaujímavé tety. Jedna hovorí druhej: „Vidím, že tu ktosi je, ale poznám vás len po hlase. Doma som sama a vravia mi, že ak by mi bolo zle, aby som dvihla telefón a zavolala, že prídu. Povedala som im: napíšte mi telefónne číslo veľkými literami na biely papier. A napísali. Ale keď volám, vždy sa mi v telefóne ozve: „Voláte neexistujúce číslo. Zavolajte prosím informácie! A čo ja mám čo volať nejaké informácie a ani neviem, kde to mám volať na tie informácie. A tak zložím telefón a už nikde nevolám. Ale keď naši prídu, vyčítajú mi, prečo som nevolala. No ja im vravím: Napíšte mi číslo veľkými literami...“ A zase to šlo dookola. Okuliare na očiach však musela mať, hoci neviem načo. Ale tetušky čosi mali spoločné: na ich nemocničnom posteľnom stolíku ležal ruženec. Modlievali sa ho denne a často i v noci, keď im spánok neprichádzal, alebo keď sa necítili dobre. A tak tichučko ležali, trpeli a modlili sa. Bože, koľko sa len toho namodlili. A v rádiu počúvali sv. omšu a nahlas odpovedali. Keď prišiel pán dekan – to akože ten kňaz, ktorý im prinášal sv. prijímanie a oni ho úctivo oslovovali „dekan“ – všetky prijímali eucharistiu s takou samozrejmosťou ako raňajky, obed či liek. A tak očakávali svoj „deň“, svoju „hodinu“, ktorá mala prísť a oni ju už tušili. Lebo roky sú roky. Ktosi raz počas návštevných hodín nahlas poznamenal, že nie je to s nimi ľahké, ale určite poučné.