Editoriál

Monika Hodnická (Autor:  )
Autor:Monika Hodnická
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Bolo to predvlani. Na konci leta sme sa opäť stretli na seminári mladých laických kresťanských novinárov.
Vydarená akcia. Paradoxne sa jej vtedy zúčastnil aj jeden pán po sedemdesiatke – laický jezuita, ktorý študuje univerzitu tretieho veku. Čo už len takého staršieho pána môže zaujať na stretnutí mladých... pomysleli sme si na začiatku viacerí. Týždňový seminár ubehol veľmi rýchlo. Počas neho sa tento muž nevtieravým spôsobom a takmer nerušene pohyboval v jednotlivých sekciách, že sme ho takmer nevnímali. Zapájal sa však aj do diskusií, no tak prirodzene a zaujímavo, že sme si veľmi rýchlo zvykli na to, že je súčasťou nášho tímu. No nikdy s nami dlho nepobudol, každý deň sa podvečer ponáhľal za svojimi ďalšími povinnosťami.
Nadišiel posledný deň seminára, pekná rozlúčka a všetci sme sa „rozutekali“ svojimi smermi domov naplnení novými nápadmi, myšlienkami a hlavne povzbudení vo viere a v nádeji, že naša práca má iste zmysel.
Na vlakovej stanici som zistila, že budem s týmto pánom asi hodinu cestovať spoločným vlakom. Musím sa priznať, že som si v tej chvíli povzdychla – o čom sa budem s týmto starším človekom rozprávať. Asi to bude nuda a v duchu som si už pripravovala také všeobecné témy o počasí, o vtedajších časoch... a podobne. Aké bolo však moje prekvapenie, keď sme nasadli do vlaku a on sa rozhovoril – nevtieravo, kultivovane, rozhľadene. Tém na diskusiu bolo napodiv veľmi veľa – knihy, technika, životné prostredie, architektúra, umenie, médiá...
Zapôsobil na mňa hlavne tým, že pri jednotlivých témach, keď som skĺzala do pesimizmu alebo do negatívneho vnímania javov, on sa na veci díval s pokornou nádejou. Človek po sedemdesiatke mal v myslení viacej nádeje ako tá, ktorá neprešla ešte ani polovicu jeho cesty života.
Ani som sa nenazdala, hodina ubehla a on vystúpil z vlaku. Zaželal mi hojnosť Božích milostí, povzbudil ma v mojej práci a nenápadne – tak ako tomu bolo na seminári po celý čas – sa stratil v dave.
Ostala som v tichom úžase nad tým, čo som to vlastne zažila. Po chvíľke rozmýšľania som pochopila – zažila som múdru starobu v jej „priamom prenose“.
Asi takto si predstavujem požehnanú starobu. Nevtieravú, nenápadnú, milú, vnútorne prijatú a radostnú, rozdávajúcu životné poznatky a skúsenosti, plnú nádeje a pokory pred Stvoriteľom, rozvážne ustupujúcu pred nastupujúcou generáciou tak, že ju mladí s úctou vyhľadávajú kvôli jej hodnote. Jednoducho múdru.
Je to fajn dožiť sa takej staroby. Ale taká nepríde automaticky s dôchodkovým vekom. Formuje sa celý život a v starobe vydá už len svoje plody.