Kapitola: Slovensko

Hrozienko, mnam!!! (Autor:  )
Autor:Monika Hodnická
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Isto ste už zažili alebo videli situáciu, keď deti pribehli k stolu, na ktorý pred chvíľou položila mamka koláč a ony rýchlo a šikovne začali z neho vyberať len hrozienka. No vzápätí ich mamka vyhrešila a upozornila na to, že sa to nepatrí a že o koláč bez hrozienok nebudú mať ostatní záujem.
No deťom sa to prepáči. Veď sú deti. Dospelí by to robiť nemali. Ani vtedy, keď už o koláč nejde. Dospelí si chcú totiž často vyberať zo životných príležitostí len tie „hrozienka“.
Je po voľbách. Slovensko smeruje do Európy. Vlastne je to nezmysel. V Európe ležíme už dávno. Slovensko smeruje do európskych štruktúr - a to je už čosi iné. Do štruktúr treba zapadnúť. Niektorí s tým súhlasia, iní sú proti a zase iným je to ľahostajné.
Tak či onak. Zdá sa, že je to proces neodvratný. Nemyslím si, že sa máme vstupu do EÚ báť. Báť sa treba toho, či sme na to dostatočne pripravení. Aj po duchovnej stránke.
Z médií sa na nás valia informácie o otváraní a zatváraní kapitol. Máme dosiahnuť určitý stupeň, bez ktorého si nás do „európskeho manželstva“ nevezmú. Častokrát mám pocit, že človek čaká so založenými rukami na to, kedy politici uzavrú všetky kapitoly a on sa už konečne vrhne na ten „európsky koláč“, aby z neho – ešte pekne za horúca – povyberal všetky hrozienka. Prevažne počuť otázku – „čo z tej ZJEDNOTENEJ EURÓPY budem mať ja?“ Naivná predstava toho, že nám ten pomyselný koláč položia pekne pod nos, aby sme si z neho povyberali hrozienka. Koľkí sa zamyslia nad tým, čím a ako chcú prispieť k tomu, aby SPOLOČNÁ EURÓPA mala aj svoj duchovný rozmer? Vidí sa mi, že aj cirkevní predstavitelia ešte driemu. Málo hovoria a píšu o tom, čo nás čaká a ako sa na to pripravovať.
Ešte sme ako-tak národom, ktorý uznáva kresťanské hodnoty. Aj spôsobom života, aj postojom k nemu. Pripravujeme sa na to, aby sme si v tej VEĽKEJ EURÓPE svoj status obhájili? Nielen zákonmi, ale aj vo vlastnom svedomí. Alebo sa toho veľmi rýchlo vzdáme? Bojím sa toho, že vidina materiálneho blahobytu rýchlo zahmlí nielen rozum, ale aj srdce človeka. A čoho sa obávam ešte viac, že to budú práve mladí, ktorí tým, že sa im otvorí svet plný možností, rýchlo odhodia pravé hodnoty vštepované rodičmi a starými rodičmi. Kiežby som sa mýlila. Nechcem, aby tento príspevok vyznieval pesimisticky. Práve naopak. No nestačí len dúfať. Treba konať a viac sa zamerať na evanjelizáciu detí a mládeže. Tlak západného relativizmu v hodnotách bude a už aj začína byť silný. Neviem, či to zvládneme... Rozpad klasického modelu rodiny, právo rozhodovať o živote, nesprávne pochopená emancipácia, egoizmus pekne zabalený do názvu Rozvoj vlastnej osobnosti...
Len aby sme si na to nezvykli tak rýchlo ako na Coca - Colu a hamburgery. Možno si pomyslíte: „Čo zmôže taký malý štátik ako sme my? Budeme sa musieť predsa prispôsobiť väčšine.“ Utešujem sa slovami z Písma, že Pán si v dejinách vyberal práve slabých, aby cez nich ukázal svoju moc a silu. Možno je to príliš odvážne premýšľanie. Ale nádej si vyžaduje odvahu. Nie snívať, ale sa modliť a veriť. Aj v to, že nás Boh v tej MULTIKULTÚRNEJ EURÓPE neopustí.
A to si vyžaduje snáď aj takýto názorový postoj: nie - ako sa vrhnem na „hrozienka“, ale ako budem v tom „európskom koláči“ kváskom.