Otče, odpusť...

 (Autor: Peter Lazor)
Autor:Peter Lazor
Pridané: 2009-05-14 15:02:13
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Špina, blato, mláky, vietor, holé stromy. Čas, kedy prežívame prechod zimy do jari. Pripomína mi to ťažké chvíle môjho života. Človek, ktorému som dôveroval, ma vtedy poznačil, udupal moju dôveru k nemu na celý život. Ublížil mi.  Bola to hlboká rana. Zanevrel som na neho. Myslím, že to vyústilo až do nenávisti. Svojím skutkom  zmenil moje životné rozhodnutia. Našťastie, čas robí svoje. A svoje dielo koná aj Ježiš. Ako odpustiť? Viackrát som sa o to pokúšal. Modlitby o pomoc pri odpustení mi neprinášali pokoj. Nakoniec som sám seba presvedčil, že už je to preč a že som odpustil. Romantické chvíle s mojou Adriankou, detičkami a všetkými drahými okolo mi pomohli zabudnúť. No nebolo to úplne tak. Prednedávnom zomrel. Ani to so mnou nepohlo. Nijaká ľútosť. Nerozumel som sám sebe. Správa o jeho smrti však otvorila zaschnuté rany.  Mojou hlavou ani neblysla myšlienka ísť na pohreb. Venovanie krátkej modlitby sa mi zdalo dostačujúce. Zatvrdnutosť mi zahmlievala myšlienky. Avšak nie my si riadime svoj život. V okamihu pozdvihovania na zádušnej svätej omši, kľačiac  priamo pred jeho rakvou, hľadiac na Eucharistiu sa všetko vo mne zlomilo. Slzy mi stekali po tvári. „ Kto je bez hriechu, nech hodí...“ Ja nie a hodil som. Prosil som Ježiša o odpustenie. Obraz Jeho umučeného tela na kríži rozohnal hmlu v mojom vnútri. On z kríža počas utrpenia  prosil svojho Otca „odpusť im...“  Kto iný tam mal prosiť za dušu zosnulého, ak nie ja? Až teraz prežívam pokoj a vychutnávam  uzdravenie. Nie preto to píšem, aby som dostal zo seba, čo ma ťažilo. Niesla to  so mnou už moja najdrahšia manželka, ale aby som svedčil o moci Ježišovej obety, o sile modlitby.