Schopnosť milovať zodpovedá schopnosti trpieť

 (Autor: archív redakcie)
Autor:Monika Hodnická
Pridané: 2008-03-24 01:20:44
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Začiatkom tohto roku sa pápež Benedikt XVI. obracia listom na veriacich mesta Rím ohľadom problému výchovy, kde zdôrazňuje, že sa musíme starať o výchovu mladej generácie, o ich schopnosť orientovať sa v ich živote, učiť rozoznávať dobré od zlého a starať sa tiež nielen o ich telesné, ale aj duševné zdravie.

V úvode konštatuje, že výchova nikdy nebola jednoduchá a zdá sa, že dnes sa stáva ešte náročnejšou. Najlepšie to vedia rodičia, učitelia, kňazi a všetci tí, ktorí nesú bezprostrednú zodpovednosť za výchovu. „Častokrát dávame za vinu mladej generácii, akoby deti, ktoré sa dnes rodia, boli iné ako kedysi.“ Ďalej uvažuje o tom, že naozaj existuje tzv. „generačný konflikt“, ktorý zaťažuje. Ten však nie je príčinou, ale skôr následkom chýbajúceho odovzdávania istôt a hodnôt.
Benedikt XVI. ďalej kladie otázky, či sú na vine dospelí? Či nie sú dnes schopní vychovávať? Dodáva, že naozaj existuje medzi rodičmi, učiteľmi a vychovávateľmi silné pokušenie vzdávať to. Ba ešte horšie – vzniká nebezpečenstvo nepochopenia, čo je ich úlohou, resp. zvereným poslaním. „V skutočnosti nejde len o osobnú zodpovednosť dospelých alebo mladých, hoci sa nesmie ani na to zabúdať. Ide však aj o šíriacu sa atmosféru, mentalitu a formu kultúry, ktoré šíria pochybosť o hodnote ľudskej osoby, o význame pravdy a dobra a v konečnom dôsledku pochybnosť o tom, že život je dobrý. Potom je ozaj ťažké odovzdávať z generácie na generáciu istoty, pravidlá správania, vierohodné ciele, na základe ktorých sa dá stavať vlastný život.“
Tu prichádza Sv. Otec s jasnou výzvou: „Nebojte sa! Všetky tieto ťažkosti sa dajú zvládnuť.“ Vysvetľuje, že ťažkosti sú druhou stranou mince veľkého a vzácneho daru, akým je naša sloboda, ktorú právom sprevádza zodpovednosť. „Sloboda človeka je zakaždým nová, a preto sa musí každá osoba a každá generácia zakaždým nanovo rozhodovať.“
Dodáva, že aj tie najväčšie hodnoty z minulosti sa nedajú jednoducho zdediť. Musíme ich častokrát prostredníctvom veľmi ťažko vybojovaných osobných rozhodnutí osvojiť a obnoviť.
Pápež ďalej píše, že dnes je výzva na výchovu oveľa hlasnejšia – zo strany rodičov, ktorým leží na srdci budúcnosť detí, zo stany učiteľov, ktorí majú smutnú skúsenosť s úpadkom na školách, zo strany spoločnosti, ktorá spochybňuje základy spolunažívania. Prichádza to aj zo sŕdc mladých, ktorí vzhľadom na výzvy života nechcú byť osamotení.
„Kto verí v Krista, ten nemá dôvod mať strach.“ A pokračuje, že taký človek vie, že Boh nás neopustí a že Jeho láska nás zasahuje tam, kde sme a takých, akí sme – s našimi slabosťami, aby nám daroval novú možnosť dobra.
Potom Sv. Otec konkrétnejšie píše o všeobecných požiadavkách na výchovu. Tu pripomína, že pravá výchova vyžaduje predovšetkým blízkosť a dôveru, ktoré vychádzajú z lásky. Myslí pritom na základnú skúsenosť lásky, ktorú majú (mali by) zakúsiť deti pri rodičoch. Podotýka, že každý správny vychovávateľ vie, že keď chce vychovávať, tak musí dať niečo zo seba a len tak môže pomôcť svojim žiakom prekonávať egoizmus, a tak byť schopný ozajstnej lásky.
Ďalej uvádza, že v malom dieťati je okrem iného zakotvená túžba po vedomostiach a porozumení. To sa prejavuje neustálymi otázkami a prosbami o vysvetlenie. Keby sa však výchova obmedzila len na sprostredkovanie informácií a poznatkov, ale veľká otázka Pravdy by zostala nepovšimnutá, bola by to len chabá výchova.
Sv. Otec upriamuje svoju pozornosť aj na utrpenie. Píše, že to patrí k pravde nášho života a že keď sa pokúsime ochrániť deti pred každou ťažkosťou a skúsenosťou bolesti, bude nebezpečím, že vychováme slabých a málo veľkorysých ľudí, pretože schopnosť milovať zodpovedá schopnosti trpieť – a trpieť spoločne.
Vážnu pozornosť venuje Benedikt XVI. téme nachádzania správnej rovnováhy medzi slobodou a disciplínou. Pripomína, že bez pravidiel správania sa a žitia, ktoré sa uskutočňujú dennodenne aj v malých veciach, nemôže sa vyformovať charakter a nepripraví sa na skúšky, ktoré v budúcnosti nebudú chýbať. „Výchova je predovšetkým stretávanie sa v slobode a vydarená výchova je výchovou k správnemu používaniu slobody.“ Potom poukazuje na dospelých, ktorí sú vystavení riziku takejto slobody. No zároveň povzbudzuje, že treba byť však pripravený pomôcť mladému človeku korigovať jeho nesprávne názory a rozhodnutia. Taktiež nikdy nesmieme podporovať jeho chyby alebo sa tváriť, že ich nevidíme. Alebo ešte horšie, zdieľať ich spoločne tak, akoby boli akési nové horizonty ľudského pokroku.
Pápež poukazuje aj na to, že vo výchove sa nesmie zabúdať na rešpekt, úctu, vážnosť, ktoré vytvárajú dôveryhodnosť autority. Tá je ovocím skúseností a znalosti vecí, ale získava sa predovšetkým dôsledkom vlastného života a osobného nasadenia ako výraz skutočnej lásky. Vychovávateľ je podľa neho svedkom pravdy a dobra. Podotýka však, že aj on je slabý a môže urobiť chyby, ale bude sa usilovať znova a znova byť v súlade so svojím poslaním.
Z jeho úvah vychádza, že rozhodujúce je aj vedomie zodpovednosti. Zodpovednosť vychovávateľa a s pribúdajúcim vekom aj zodpovednosť dieťaťa a mladistvého. Tvrdí, že zodpovedný je ten, kto dokáže byť zodpovedný voči sebe i voči iným. Kto však verí, usiluje sa byť v prvej línii zodpovedný voči Bohu, ktorý ho prv miloval.
O zodpovednosti píše, že je v prvom rade osobná, ale existuje aj zodpovednosť ktorú nesieme spoločne ako obyvatelia toho istého mesta a príslušníci jedného národa, ako členovia ľudskej rodiny a keď sme veriaci, ako deti Božie a členovia Cirkvi. Pápež uvádza, že v skutočnosti majú veľký vplyv na formovanie mladej generácie životné štýly, zákony, celkové usporiadanie spoločnosti, v ktorej žijeme, ako aj obraz, ktorý si o sebe vytvárame prostredníctvom médií – v dobrom, ale často i v zlom. Ako tvrdí, spoločnosť však nie je nič abstraktné, v konečnom dôsledku sme to my sami, všetci spolu – s usporiadaním, pravidlami a zástupcami, ktorých si volíme, aj keď sú úlohy a zodpovednosti každého jedného rozličné. Dodáva, že je preto potrebný príspevok každého jedného z nás, každej osoby, rodiny, spoločenskej skupiny, aby sa spoločnosť stávala pozitívnejším priestorom na výchovu.
Na záver uviedol myšlienku z nedávno vydanej encykliky Spe salvi o kresťanskej nádeji: „Dušou výchovy ako aj celého života môže byť len nádej.“ A pokračuje, že dnes je naša nádej ohrozovaná z viacerých strán a hrozí nám, že budeme ako pohania v antike – ľudia bez nádeje a bez Boha vo svete tak, ako to napísal apoštol Pavol kresťanom v Efeze. Tu pramení snáď najväčšia ťažkosť pravej výchovnej práce, pretože kríza výchovy má svoje korene v kríze dôvery v život.
List ukončil Sv.Otec srdečným pozvaním vložiť nádej v Boha. „Len On je nositeľom nádeje, len Jeho lásku nezničí ani smrť, len Jeho spravodlivosť a milosrdenstvo môžu napraviť nespravodlivosť a spôsobenú bolesť odmeniť. Nádej obrátená k Bohu nie je nikdy nádejou len pre mňa, ale je vždy nádejou aj pre iných. Neizoluje nás, ale robí nás solidárnymi v dobrom a nabáda nás ku vzájomnej pravde a láske.“

List pápeža Benedikta XVI. diecéze a mestu Rímu o naliehavej úlohe výchovy – Vatikán, 21. januára 2008.
Podľa nemeckého originálu spracovala
Monika Hodnická