Naše putovania

Markušovský kostol a hrad, v pozadí Teplička (Autor: archív redakcie)
Autor:Monika Hodnická
Pridané: 2007-07-11 15:27:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Začiatok prázdnin už neodmysliteľne patrí odpustovej slávnosti na Mariánskej hore v Levoči. Púť do baziliky, ktorá je zasvä­te­ná sviatku Navštívenia Panny Márie, má svoju výnimočnosť a atmosféru. Tak, ako každá púť.

Ľudia putujú so svojimi úmyslami. A tie sú rôzne, tak ako aj ľudia sú rôzni. Pozoruhodné však je, akým spôsobom človek putuje.
Jedni sa vyobliekajú, iní nahodia športový imidž. Niektorí vlečú so sebou plné ruksaky či tašky, iným zase stačí knižka v ruke, prípadne len peňaženka vo vrecku. Poniektorí sa stanú súčasťou väčšej skupiny, no sú i takí, ktorí si chcú vychutnať púť radšej sami vo svojom vnútornom tichu. Sú pútnici, ktorí očami hľadajú známych v dave, ale i takí, ktorí si ani nevšimnú, že ich práve obieha niekto z príbuzných.
Pútnici sme rôzni.
A tak ako putujeme k po­­svätnému miestu, aby sme si uctili nášho Pána, tak „putujeme“ každý deň k ľuďom, k ich srdciam a zároveň tak „putujeme“ k sebe samému. Tá podobnosť s púťou je veľká.
Mnohí sa približujú k ľuďom sviatočne. Vážia slová, aby nimi neublížili, a tak vytvárajú peknú atmosféru. Stretnúť človeka je pre nich milým potešením a takmer sviatkom. Iní si k ľuďom vlečnú ruksaky plné problémov a čakajú, že budú vypočutí a pochopení. Možno tiež očakávajú, že si pri stretnutí „rozložia svoj stan“ a uprostred ľudí si aspoň na chvíľu oddýchnu. Sú aj takí, ktorí sa približujú k ľudom stále s peňaženkou vo vrecku s vedomím, že všetko sa dá vybaviť. Poniektorí kráčajú k ľuďom najradšej v skupine. Je pre nich príjemnejšie byť súčasťou davu ako sebou samým. Existujú však aj takí, ktorí prichádzajú k iným najradšej sami, prípadne sa ešte podozrievavo poobzerajú, či nie je niekto nablízku, aby mohli pošepkať takzvané zaručené informácie. Typológia ľudí je pestrá a spôsobov, akými sa k iným približujeme, je niekoľko.
Sme rôzni. No podstatné však pre nás kresťanov počas púte k posvätnému miestu a aj počas našej každodennej „púte“ k ľuďom je to, aby najdôležitejšie neboli len rezne v alobale a káva v termoske, ktoré si so sebou častokrát nesieme, ale úprimný postoj srdca v Božej prítomnosti. Aby sme plní nádeje prinášali ľuďom Krista.
Na púti učiteľov Slovenska v máji tohto roku zaznela v Bazilike na Mariánskej hore v Levoči dôležitá myšlienka. Bolo to poďakovanie za to, že pútnici sa vzdali svojho pohodlia a prišli. Také jednoduché, a predsa výstižné.