Vstal

Vstal (Autor: archív redakcie)
Autor:sr. M. Anetta, SDR
Pridané: 2007-04-06 17:49:04
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili… /porov. Mk 16,6/

Prázdny hrob. Miesto, ktoré otriaslo vedomím celého sveta, pretože sa stalo dôkazom, že ktosi mal pravdu… Ktosi. Ten, čo prišiel medzi vlastných a vlastní ho neprijali. Obetoval celý svoj život, aby ľuďom ukázal skutočné šťastie, pravdu a lásku. Udalosti nedeľného rána a prázdny hrob sú tichým výkrikom Božej lásky k človeku.
Možno nás tu napadne otázka, kto je to vlastne človek, keď kvôli nemu sám Boh prichádza na svet, aby pre neho obetoval svoj život a ponúkol mu spásu.
Moderná veda skúma človeka a podáva množstvo rôznych definícií. Snaží sa odhaliť všetky jeho schopnosti, nadanie, ale i tajomstvá, či snáď nedostatky. A predsa hádanka s názvom “Čo je to človek?“ akoby pre ňu stále ostávala hádankou, hoci si to možno niektorí ani neuvedomujú.
Človek... Trochu živej hmoty a pár miliónov buniek... Dve oči, dve uši, ústa, ruky a nohy... Nič zvláštne. Niekedy možno trochu smiešne. A predsa... je tu niečo, čo prekvapuje, ba priam zaráža... Ten úžasný mozgový potenciál a tá schopnosť myslieť... A je tu ešte jedna schopnosť - najmocnejšia a najcennejšia - ktorá človeka už úplne zahaľuje rúchom tajomstva. Schopnosť milovať...
Aký je človek, záleží od toho, akú lásku v sebe skrýva. Môže milovať iba seba a môže milovať druhých...
Človek v prvotnom Božom pláne bol stvorený z lásky a pre lásku, aby miloval. Sebectvo tu nikdy nemalo svoje miesto. Všetko zamotal prvý hriech, keď pýcha stvorenia urazila Stvoriteľa. Dobro sa zrazu stalo ťažkým a šťastie budované bez Boha dohnalo k bratovražde.
Hľa, kam to až človek dotiahne bez Boha!
Nie spravodlivosť, ale milosrdenstvo nás zachránilo. Boh tak miloval svet, že poslal svojho jediného Syna, aby nám na kríži získal stratenú milosť a urobil z nás dedičov svojho večného kráľovstva.
Z milosti Božej sme tým, čím sme... Pre milosť vykúpenia sa voláme Božími deťmi. Či však nimi aj sme, to už záleží iba na nás. Boh už nemohol urobiť viac pre človeka. Veď nám dal všetko, čo mohol dať. Sme povolaní, aby sme kráčali v Kristových šľapajach, ktorý za nás trpel a dal nám príklad. On sa hriechu nedopustil a v jeho ústach nebolo lesti. Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, ale odovzdal sa tomu, ktorý súdi spravodlivo. Naše hriechy on sám vzal na svoje telo a spolu s nimi sa nechal pribiť na kríž, aby sme my odumreli hriechom a žili v spravodlivosti. Jeho rany nás uzdravili. /porov. 1 Pt 2, 21-25/
Blúdili sme, ale teraz máme pripravené miesto. Zmŕtvychvstalý Kristus nás volá. Rozhodnúť sa musíme sami. Ježiš stojí pri dverách, klope a čaká našu odpoveď.
Všetko záleží od toho, akú lásku nosíme v sebe... Tie dve oči môžu totiž vidieť len seba alebo aj druhých... uši môžu byť zatvorené pre iných, alebo vždy pripravené vypočuť prosbu alebo bolesť... Ústa preklínajúce alebo ústa úsmevu. Ruky, ktoré zhŕňajú pre seba a ruky tvoriace a rozdávajúce... Nohy kráčajúce po cestách osobného záujmu a nohy bežiace na pomoc...
Môžeme milovať iba seba a môžeme milovať druhých.Ale zrieknuť sa seba znamená dovoliť Bohu odvaliť kameň z nášho srdca, aby v ňom uskutočnil zázrak Zmŕtvychvstania.
Nech všetkým, s ktorými sa stretneme, horí srdce a nech v nás, aj bez slov a presviedčania, spoznajú vzkrieseného Pána.