Človek ako symbol

--- (Autor: archív redakcie)
Autor:Ján Duda
Pridané: 2007-03-05 08:05:11
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Štúdiá ma naučili okrem iného aj tomu, že vo vážnych veciach nemám rád dlhé reči, kedy sa veľa nahovorí, ale nič nepovie, kedy sa začína hovoriť per longum et latum (zdĺhavo a zoširoka). Pri žartovaní sa to dá zniesť, môže to byť zábavné, ale nie pri vážnych veciach. Tu každé slovo má svoj presný obsah, tu vyslovené slovo musí čosi presne vyjadrovať, znamenať, vymedzovať odtiaľ-potiaľ a dosť! Aj u básnikov sa to dá uznať, lebo oni najprv rozmýšľajú srdcom a až potom rozumom, ale čo je najhlavnejšie a čo nutne musíme rešpektovať je to, že na to majú od Boha dar sa takto vyjadrovať a často sa vyjadria básnickým slovom, v niektorých prípadoch aj presnejšie ako hocikto iný.
Ale vráťme sa k našej téme. Nenapadlo vám niekedy, že každý človek nosí v sebe akýsi symbol? Možno ho nevieme hneď a presne pomenovať, ale existencia človeka mi pripomína akýsi symbol. Človek je symbol. Namáha sa, pracuje, cestuje, lopotí, mudruje, frfle, rozčuľuje sa, inokedy sa dokonca zamiluje, ale predovšetkým žije, žije a kráča týmto životom, aby raz zomrel. A jeho existencia so všetkými jeho počinmi, skutkami, rečami mi pripadá akoby niekoho symbolizoval alebo reprezentoval či sprítomňoval... Neviem, ale fascinujú ma ľudské osudy vrátane toho môjho, lebo mi pripadá, že každý je pôvodný, originálny, neopakovateľný, jedinečný a... priam fantastický zaujímavý, lebo ma núti myslieť. Ja viem, niekoho myslieť bolí, ale tých, čo to nebolí, jednoducho ľudský život núti myslieť, zamýšľať sa, hľadať jeho zmysel. Alebo tento ľudský život má zmysel alebo nemá. Desím sa pri myšlienke, žeby ľudská radosť alebo slzy boli nezmyslom, že­by moje modlitby pri krste dieťaťa ale­bo pri rakve nad hrobom boli nezmyslom, hrou, divadlom alebo žeby bo­la nezmyslom ľud­ská láska i ľudská existencia vôbec. Preto presnosť myslenia ma núti myslieť presne: zmysel musí byť zmyslom, lebo má mnohé definovateľné indície, náznaky zmyslu: sme tu nie ako produkt ná­hody. Sme tu preto, že tu máme byť, ba že to, že sme tu, že sme tu na niečo, pre niečo, jednoducho, že to má svoj význam, zmysel. Má to svoje následky (zodpovednosť, sloboda...), ale opäť sa mi treba vrátiť k téme.
Preto som presvedčený, že človek je symbolom neviditeľného a skrytého Boha. To On je zmyslom ľudských osudov tu na tejto zemi. Som presvedčený, že existencia človeka je symbolom existencie Boha. Nezáleží to od človeka, či to chce alebo nie, či sa mu to ľúbi alebo nie. O tomto zmysle človeka rozhodol Boh a vpísal to do ľudskej existencie a nedá sa to vymazať. A to ani vtedy, ak by to človek poprel, odmietol, zavrhol. V zmysle spočíva šťastie alebo tragédia človeka! Ďakujem Bohu, že dal ľuďom záľubu v hľadaní zmyslu. Preto človek so svojím osudom a túžbou po hľadaní zmyslu je symbolom Boha. Veď aký zmysel by mali slová bez Boha, slová, ktoré počujeme na popolcovú stredu: Človeče, si prach a na prach sa obrátiš...