A je tu advent...

Hlas volajúceho na púšti:
Autor:Mária Krotká-Košalová
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Ani sme sa nenazdali a opäť tu máme začiatok decembra a s ním predvianočné obdobie, obdobie adventu. V dnešnej uponáhľanej dobe ho málokto prežije v pokoji a v rodinnej pohode tak, ako by to malo byť. Na nás dospelých v práci, ale aj na tých najmenších v škole sú kladené veľké nároky, a tak sa obyčajné rodinné posedenie stáva čoraz vzácnejším. Častokrát sa celá rodina nezíde ani pri nedeľnom obede. A to už je teda naozaj veľmi smutné. Z niečoho sa však žiť musí. Sú povolania, ktoré si vyžadujú 24 hodinovú prevádzku. Sú však aj také, ktoré by sa bez nej aj obišli. Nebudem ich menovať, každý dobre vieme, o ktoré ide.
Všetko robíme vo veľkom zhone a hlavne časovom strese. Jednoducho, časovo všetko nezvládame. Sme nervózni a podráždení. Domov prichádzame unavení, zničení a znechutení z ďalšieho života. Častokrát svoje napätie "odventilujeme" na svojich najbližších. Nemáme pre nich vľúdne slovo ani úsmev. Mám často pocit, že všetko čo robíme, robíme len preto, že musíme a nie preto, že to jednoducho robiť chceme. A v tom cítim náš najväčší ľudský nedostatok. Aj preto sa málokedy tešíme z toho, že sme niečo urobili, alebo sa nám niečo podarilo. Veď si len spomeňte kedy ste sa naposledy tak naozaj schuti zasmiali? Že už ani neviete kedy? Tak a tu niekde je problém. Nevieme relaxovať, nevieme vypnúť, uvoľniť sa pri dobrej hudbe či knihe. Málo, takmer vôbec sa rozprávame medzi sebou, málo chodíme do prírody. A najmä, málo sa modlíme. Málo sa tešíme zo života, pretože to už ani nevieme. Vieme sa len sťažovať a ponosovať pred druhými. To nám ide naozaj skvele. Neuvedomujeme si ale, že každý máme ten svoj kríž. Každý si ho nesie sám a každý to znáša trochu inak. Každému z nás však určite dobre padne, keď stretne na ulici usmievavú susedu, v autobuse milého šoféra či v obchode ochotnú predavačku. Hneď mu je na duši lepšie a aj ten svet je zrazu o čosi krajší a znesiteľnejší. Stačí len trochu chcieť. Musíme si uvedomiť, že nie som na svete len ja sám, ktorý trpí a nikto ma v mojom žiali a kríži nevie a hlavne nechce pochopiť, a že je nás viac,omnoho viac, možno aj všetci. Ja osobne nepoznám človeka bez problémov. Jedno je však isté, ak tu chceme žiť a plnohodnotne fungovať, tak sa musíme k sebe najmä prirodzene a slušne správať. Všade. Doma, v škole, v zamestnaní, na ulici, jednoducho všade. Svet bude taký, aký si ho my ľudia vytvoríme. Záleží len a len na nás, na každom jednom z nás.
A tak, keď budeme zapaľovať prvú sviecu na adventom venci, zamyslime sa každý tak trošku nad tým, čo by sme na sebe mohli zmeniť, poprípade aspoň trochu vylepšiť. Položme si každý z nás jednoduchú otázku: „Čím by som ja mohol prispieť k lepšej rodinnej pohode? Čo by tak najviac potešilo mojich najbližích?" Nezostaňme však len pri rozmýšľaní, ale hneď to aj začnime uskutočňovať. Možno budeme aj sami milo prekvapení, aké "ovocie" to prinesie všetkým.