Nový začiatok školského roka?

Umelecký rezbár dokončuje plastiku Madony (Autor:  )
Autor:Monika Hodnická
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Medzi najmilšie zážitky mojich tohtoročných prázdnin patrí bezpochyby júlová návšteva prehliadky ľudových remesiel v Kežmarku, ktorá sa niesla pod názvom Európske ľudové remeslo. Pre mnohých možno neznáme podujatie, no pre Kežmarčanov je tomu tak už od roku 1991.

Pravdupovediac, pred touto návštevou som si predstavovala, že sa poprechádzam po námestí plnom stánkov, v ktorých sa bude predávať tzv. ľudový tovar. No už samotný vstup do mesta dával tušiť, že tam pôjde o viac než len o jednoduchý predaj a nákup.

Strážcovia mesta v dobových kostýmoch dovolili vstúpiť do centra mesta cez vstupné brány samozrejme až po zaplatení vstupenky, teda mýta. No a za nimi sa pred nami vynorila pestrá panoráma stánkov ľudových remesiel: rezbári, zvonolejári, kováči, čipkári, výšivkári, výrobcovia sviečok či veľkonočných kraslíc.... V každom stánku nás milo privítali krojovaní majstri toho svojho remesla. Ťažko opísať, na koľkých výrobkoch sa popásali moje oči, resp. koľké ohmatali moje ruky. Isté však je, že som tomuto čaru neodolala a zakúpila som si zopár drobností. Milé bolo aj to, že každý stánok mal aj „kasičku“, do ktorej sme mohli prispievať deťom v rámci akcie Hodina deťom. A tak srdce každého dobrého človeka nezaváhalo a výdavok z nákupu častokrát poputoval na tento pekný účel.

Snáď najviac na mňa zapôsobil stánok, v ktorom vedľa otca rezbára sedel malý synak a tiež čosi vyrezával. Očkom poškuľoval na vedľa stružlikajúceho dedka. Akoby svojím pohľadom chcel tento vnúčik ukázať: „Aha, dedko, aj ja to už ovládam. A dokonca nie s detským, ale už s dospeláckym, s ockovým hoblíkom“. Milé.

A tu mi prichodilo na um niekoľko myšlienok. A síce: ktorým smerom sa uberá naša tradičná úcta k práci a pracovitosti.

Začal sa nový školský rok. A opäť rodičia posielajú svoje ratolesti do školy. Žiaľ, čoraz viac s jasne znejúcou pripomienkou: „A prines dobré známky!“

Je mi veľmi ľúto, že celá tá dychtivosť človeka po vedomostiach a zručnostiach sa začína zužovať do meradla známok a titulov. Zdá sa mi, že to bolo kedysi zmysluplnejšie. Aspoň v tom bode, že rodičia posielali svoje deti do škôl a k majstrom, aby sa niečomu naučili, alebo priučili. Aby sa vyučili remeslu alebo aby vyštudovali. Dnes sa stáva rozhodujúcim kritériom - najčastejšie rodičov – nosiť domov vysvedčenia s dobrými známkami alebo nejako sa už len pretlačiť k titulu. Smutné. No dôsledky takýchto požiadaviek badáme neskôr v práci takýchto ľudí, resp. v kvalite ich práce. Vtedajší postup: učeň → tovariš → majster chcú mnohí preskočiť a zredukovať len na toho „kvázi-šikovného majstra“ s dobrým zárobkom. Kvalita jeho práce je až na druhom mieste. A častokrát aj jeho dobré meno, ktoré má byť pečaťou jeho práce.

Kedysi mali deti v škole strach a vynútený rešpekt pred Bohom, pred kňazom, pred učiteľom, pred rodičmi ako i pred prácou. Je pravdou, že to nebolo celkom správne, lebo kde je láska, tam strach nemá miesto. No keď padol ten nezmyselný totalitný režim, padol s ním i tento vyššie uvedený strach a vynútený rešpekt. A je to dobré. No čakalo sa, že príde tá správna a pravá náhrada – prirodzená úcta. No náprava myslenia a cítenia sa akosi nedostavila. Ba naopak.

Úcta nesie v sebe prvok obojstrannosti. Nielen úcta detí k rodičom, ale aj rodičov k deťom. Úcta pacienta k lekárovi, ale zároveň aj lekára k pacientovi. Úcta predavača k zákazníkovi a tiež zákazníka k predavačovi. Úcta úradníka ku klientovi a samozrejme, klienta k úradníkovi a pod. Týka sa to všetkých vzťahov: nadriadeného a podriadeného, muža a ženy, mladších a starších. Vzťah vzájomnej úcty. Lebo v prvom rade sme Božie stvorenia, ľudia, až tak lekári, úradníci, remeselníci, rodičia... A preto si každý zaslúži úctu.

Výchovne pôsobiť na deti, ktoré k takejto úcte neboli doma vedené, je veľmi ťažké. Prvé právo i povinnosť výchovy majú rodičia. Učitelia len dotvárajú ten kolorit pôsobenia na osobnostný rast žiakov. No je veľmi ťažké pôsobiť na dieťa, ktoré vypúšťa z úst nepekné slová a nemá ani prirodzenú úctu k učiteľovi a to vo viacerých rovinách: ako k pedagógovi, ako k staršej a nadriadenej osobe, prípadne k žene. Častokrát učiteľ pochopí mnohé, ak na rodičovské združenie príde rodič a učiteľ zažije to isté (nespôsobné) správanie len v podobe o niekoľko rokov staršej. Ukazuje sa, že niekedy by potrebovali skôr rodičia prevýchovu a až potom ich deti výchovu.

Potom niet divu, že adolescenti, ktorí majú čoskoro opustiť brány školy, majú názory, ktoré zastavia dych aj skúsenému pedagógovi. Veď posúďte sami. Čo si pomyslíte o tom, keď takmer dospelý žiak má názor, že po skončení školy nenastúpi do hocijakej práce, ale len do takej, kde sa veľmi nenarobí a bude mať nástupný plat aspoň 15000! Namiesto toho, aby uvažoval v rovine – chcel by som po vyučení to a to (vy)tvoriť. Mladý človek, ktorý ešte neprispel svojou prácou k tvorbe hodnôt pre spoločné dobro spoločnosti má už také nároky. Už od začiatku chce len užívať ovocie práce iných. Kam sa podela úcta k práci?

Je úplne jedno, kto má aké povolanie. Podstatné je, že každý, kto tvorí či už materiálne alebo duchovné hodnoty, si zaslúži úctu. On i jeho práca. Ak je samozrejme čestná. Boh nás stvoril s rôznymi danosťami, schopnosťami a talentom. A preto sa navzájom potrebujeme. Svojou prácou tvoríme hodnoty a nimi si navzájom slúžime. Aké je to vzdialené od myslenia mnohých, hlavne mladej a strednej generácie so životným mottom: zarábať, obklopiť sa materiálnymi statkami a užívať si. Aby mi bolo dobre.

Tak veľmi sme zatlačili do úzadia sociálne cítenie. A keď niekedy sledujeme v televízii relácie, alebo čítame v časopise o tom, ako sa poniektorí „dobroduhovia“ angažujú v charite, na misiách a ich práca nie je patrične ocenená, tak si možno od dojatia i poplačeme. Potom utrieme slzy a opäť si žijeme v tom svojom svete len a len pre seba, prípadne pre svoju rodinu. A pritom je to také jednoduché. Každý môže byť misionárom. Na tom mieste, kde je. Svojou statočnou prácou a modlitbou vytvárame hodnoty pre nás všetkých. Slovné spojenie statočná práca sa stalo za posledné obdobie už takmer výrazom na smiech. No len a len statočne a dobre vykonaná práca má zmysel. Tí, pre ktorých je to samozrejmé, môžu totiž spávať bez toho, aby ich hrýzlo svedomie.

Samozrejme druhou stranou mince je pláca za dobre vykonanú prácu. Nemám rada výraz, ktorý sa u nás tak rýchlo udomácnil a my sme si ho ľahkovážne osvojili. Je ním nálepka pre Slovákov, že sme lacná pracovná sila. Je to pre mňa nechutné označenie. Vôbec nie sme lacní. Lebo všetko, čo je lacné, nemá hodnotu. A naša práca hodnotu má, len je neadekvátne, slabo, podpriemerne, nedostatočne ocenená. A za tento jav sa raz budú zodpovedať pred Božím súdom tí, ktorí o tom rozhodujú. Túto zodpovednosť im vôbec nezávidím.

Milí rodičia, bolo by fajn, keby ste posielali svoje deti do školy s vedomím, aby rozvíjali tie ICH schopnosti a zručnosti a nie VAŠE predstavy o nich.

Milí učitelia, bolo by fajn, keby ste vo svojom náročnom povolaní neustávali a nenechali sa znechutiť neustálym vysvetľovaním a vštepovaním sociálneho cítenia a vzájomnej úcty.

Milí kňazi, bolo by fajn, keby sa sociálnej náuke Cirkvi venovala väčšia pozornosť. A to nielen teoreticky.

Lebo sa môže stať, že o chvíľu naše sebectvo vyženie slovo solidarita nielen z našich slovníkov, ale i z našich sŕdc.

Na začiatku som spomenula, že som pri vstupnej bráne do mesta musela zaplatiť symbolické mýto. Zaplatila som ho rada. Rada totiž podporím akcie, ktoré majú zmysel a ktoré otvárajú srdcia ľudí k hodnotným tradíciám národa.

Priala by som si, aby tento nový školský rok nadobudol nový rozmer. Rozmer úcty. Nech nám v tom Pán pomáha.